Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Večná nespokojnosť s vlastným dielom

Cesare Pavese pri preberaní ceny Strega

Cesare Pavese bol jedným z najvýznamnejších talianskych básnikov a prozaikov 20. storočia. Denníky, ktoré sú dôkazom jeho talentu a citu pre umeleckú skratku, vychádzajú v češtine šesťdesiat rokov po smrti ich autora.

Cesare Pavese: Řemeslo života. prel. K. Vinšová, Tichá Byzanc: 2010, 366 s.

Hlavnými témami Paveseho tvorby sú izolácia, samota či zrada. Podľa denníkov sa mu utrpenie z osamelosti a nepochopenia nevyhlo ani v súkromnom živote.

Pavese vyštudoval v Turíne a veľký vplyv mal na neho jeho profesor Augusto Monti. Zaujímal sa najmä o anglickú a americkú literatúru. Štúdium na univerzite ukončil prácou o Waltovi Whitmanovi a počas života preložil diela takých autorov, akými boli Herman Melville, Charles Dickens, Gertrúda Steinová či James Joyce. Pavese sa nikdy nedostal k prekladu svojho obľúbeného spisovateľa – Ernesta Hemingwaya – snáď preto, že bol jeho súčasníkom a díval sa na neho z inej perspektívy ako na tohto amerického autora hľadí kritika dnes. V každom prípade obdivoval jeho jednoduchý štýl, zbavený akýchkoľvek ozdôb a manierizmu, pričom sa sám vo svojom písaní snažil o niečo podobné.

Vyhnanstvo na juhu

V roku 1935 sa pripojil k antifašistickému hnutiu. Za svoju činnosť bol krátko zatknutý a neskôr poslaný do exilu v Brancaleone v Kalábrii. Vyhnanstvo ho odlúčilo od ženy, do ktorej bol zamilovaný a s ktorou sa plánoval oženiť. Jej vplyv na mladého básnika, ako to dokazujú listy a denník, ktorý si v tom čase začal písať, nebol práve najpozitívnejší. V každom prípade sa táto neobyčajná žena, ktorá autorovu schránku využívala na tajné aktivity komunistického hnutia, stala modelom pre mnohé ženské postavy v Paveseho novelách.

Pavese sa z tohto milostného sklamania nikdy nespamätal, ako ani z mnohých iných, o ktorých sa vo svojich denníkoch zmieňuje. Lásku v nich, ako aj vo svojej poézii a novelách, nevyhnutne spája so smrťou. Ako píše: „Mým principem je sebevražda, nespáchaná, kterou nikdy nespáchám, pomocí níž si však hýčkám svou přecitlivělost.“ Napriek tomu si v auguste v roku 1950, krátko potom, ako dostal naprestížnejšiu taliansku literárnu cenu Strega, život zobral. V niekoľkých posledných zápisoch v denníku však Pavese vyznieva šťastne. Krátka aféra s americkou herečkou Constance Dowlingovou mu však vytúženú lásku nepriniesla – skôr naopak. Rezignoval na osamelý a neuspokojivý život a z posledných síl, ho pokorne, ukončil.

Denník si Pavese začal písať ako dvadsaťsedemročný. V tom čase už publikoval zbierky básní, z ktorých prvá mala názov Pracovat unavuje (výber z nej, ako aj z ďalších vyšiel v roku 1964 v češtine pod názvom Přijde smrt a bude mít tvé oči), a tak sa v prvej časti denníku venuje najmä reflexiám o poézii a básnickom umení. Túto časť nazval Secretum profesionale a kriticky v nej analyzuje vlastnú poéziu a zamýšľa sa nad svojím ďalším literárnym smerovaním.

Umenie umrieť

Vo svojich denníkoch sa venuje úvahám o poslaní literáta, o novom spôsobe písania, o novom type románu, prostredníctvom ktorého by bolo možné zachytiť realitu 20. storočia. Pavese sa tak nevyhnutne venuje problému literárneho jazyka, pričom jeho voľbu považuje u umelca za kľúčovú. Sám, ovplyvnený najmä vtedajšou anglo-americkou literatúrou, píše vo svojich novelách o mestskej strednej a robotníckej triede a chudobných sedliakoch, pričom používa ich špecifický jazyk.

Nie náhodou v roku 1960 Italo Calvino označil Paveseho deväť noviel „za najzovrenejší, najdramatickejší a najhomogónnejší naratívny cyklus moderného Talianska. Paveseho texty sú najbohatšie, pokiaľ ide o zobrazovanie sociálneho prostredia, ľudskej komédie, možno ich považovať za spoločenskú kroniku. Predovšetkým sú to diela neobyčajnej hĺbky, v ktorých možno stále objavovať nové úrovne, nové významy.“ Paveseho denníky sú preto zaujímavé z literárneho aj litérano-teoretického hľadiska, keďže v nich polemizuje s mnohými kritikmi, autormi a teoretikmi. Navyše sú písané s nesmiernym citom pre skratku, pričom niektoré záznamy sú samostatnými aforizmami.

Už nebudem písať

Pavese sa vo vlastnej tvorbe snažil miešať efekty a žánre, jednoduchým jazykom zachytiť farebnosť moderného života v povojnovom Taliansku, ktoré práve v tom čase akoby podľahlo gýču. Snažil sa o posun od románu 19. storočia, ktorý sa sústredil najmä na postavy k románu 20. storočia – statickému textu, v ktorom je postava zafixovaná a natoľko sa nemení. Skôr sa postupne odhaľuje pod tlakom vonkajších okolností a situácií. Splývanie lyrického s panoramatickým vedie k objaveniu akéhosi súkromného bytia, ktoré by mohlo byť aj identitou národa. Aj preto sú Paveseho novely o robotníkoch bez nádeje, prostitútkach, krajčírkach, ľuďoch žijúcich na okraji.

Počas pätnástich rokov, ktoré jeho denníky mapujú sa Cesare Pavese snažil bojovať s osobným zúfalstvom prostredníctvom hľadania viery, pokoja či podstaty literárneho umenia, a tým aj umenia žiť. Neustále sa vracal k svojim vydaným básňam, ktoré prehodnocoval, len aby dospel k záveru, že umelec bude vždy trpieť nespokojnosťou s vlastným dielom, jeho vnútorným neúspechom. Pre Paveseho bolo písanie životom samotným. Preto posledné slová v denníku vyznievajú ako najkrutejšie rozhodnutie: „Už nebudu psát.“

Skrátená verzia článku vyšla v denníku SME.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia