Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Váš hlas v mojej hlave

Emma Forrest

Na prvý pohľad by sa mohlo zdať, že kniha britskej novinárky a spisovateľky Emmy Forrest je len jednou z variácií na Sylviu Plath či Susannu Kaysen. Emma Forrest však svoj príbeh o sebazničujúcej depresii začína oveľa skôr – pri Ofélii, v ktorej osude sú obsiahnuté tie menované a mnohé iné.

Emma Forrest: Your Voice in My Head. Other Press: 2011, 215 s.

Pred desiatimi rokmi sa Emma Forrest, ktorá dnes pracuje ako novinárka a scénaristka v Los Angeles, presťahovala z Londýna do New Yorku. Navonok dokonalý život dokonalého talentovaného a vtipného dievčaťa, ktoré si v dvadsiatich dvoch rokoch bezproblémovo dokáže plniť svoje sny. Písanie (v tom čase práve vychádzal jej prvý román Namedropper) ju však dokázalo pred pádom do depresie a stavov, v ktorých si začala vedome ubližovať a „kráčať ruka v ruke s myšlienkou na samovraždu“, ochrániť len nakrátko.

Dr. R.

New York a niekoľko „nesprávnych“ mužov, ktorých tu spoznala, boli katalyzátorom pre všetky zabudnuté čierne myšlienky, ktoré v sebe nosila už od čias, keď sa ako dvanásťročná chodievala pravidelne do galérie Tate dívať na Millaisov portrét utopenej Ofélie. Potom, ako po jednej zo svojich sebapoškodzovacích eskapád skončila na pohotovosti, sa ocitla v ordinácii doktora R., o vzťahu ku ktorému sú v podstate celé jej memoáre.

Nie sú len opisom ich stretnutí, sú istou formou rozlúčky s lekárom, ktorý náhle umrel. Istým spôsobom sú tieto nechronologické memoáre poprekladané rozhovormi s doktorom R. a listami jeho bývalých pacientov, kolegov či priateľov príbehom o priateľstve a o láske k životu, na ktorú ľudia trpiaci závislosťami či depresiami zabúdajú, prípadne ju nikdy nedokázali nájsť.

Krátko po svojom príchode do New Yorku sa Emma pokúsila o samovraždu, po pobyte v nemocnici a psychiatrickej liečebni doma v Londýne sa však opäť vrátila a dostala sa späť do ordinácie, kde sa v čakárni povaľovali staré čísla časopisu New Yorker, kam chodila osem rokov.

Spomienky na detstvo, na rodičov, ktorí sú síce na druhej strane Atlantiku, ale podporujú ju viac ako ktokoľvek iný, rozprávanie o bežnom dni, keď dokáže vyčerpávajúce striedanie nálad a obsesií ukončiť len fyzická bolesť, ktorú si sama spôsobí, striedajú rozhovory v ordinácii s človekom, ktorý vidí a vie, že najväčším nepriateľom si dokážeme byť iba my sami. S človekom, ktorý verí, že sa to dá zmeniť, že tou najlepšou a najstrašnejšou vlastnosťou tohto sveta je jeho premenlivosť.

Smrť doktora R. prichádza v čase, keď Emma stretne, aspoň má taký pocit, svojho budúceho manžela – tak ho aj volá – My Gypsy Husband. Keďže on je slávnym hollywoodskym hercom, mohlo by sa na chvíľu zdať, že druhá polovica knihy bude rozprávkou so šťastným koncom a pochopenie, ktoré u neho našla, bude tou zázračnou liečbou. V skutočnosti je práve táto časť z celých memoárov najslabšia. Dokazuje však Forrestovej spisovateľské umenie, pretože čitateľ ich rozchod vôbec nečaká.

Stojaté vody

Mánia je ako rieka smerujúca k vodopádu. Depresia je stojacou vodou jazera. Opadané lístie pláva na hladine a voda má čierno-modrý nádych ako vaše pery.“ A v tej vode sa utopila Ofélia. Na Millaisovom portréte niekedy vyzerá akoby ešte žila, akoby na brehu niekto za nánosom farby sedel a hovoril jej, aby neodchádzala, aby zostala.

Podobne ako Sylvia Plath v autobiografickom románe Bell Jar, aj Emma Forrest po všetkých svojich skúsenostiach vie, že depresia je tmavá jesenná krajina, ktorá síce môže na chvíľu zapadnúť snehom, ale navždy tam zostáva. Prirovnáva ju k padacím dverám, za ktorými sú ukryté všetky myšlienky na smrť. Vie, že ani tie najsofistikovanejšie kombinácie liekov, ani zmena prostredia ich neudržia zatvorené. Stačí veľmi málo, aby spadli, otvorili sa a okolitý svet premenili na blatisté čierne jazero.

Čím sa potom Forrestovej kniha líši od všetkých ostatných? Prečo ju nečítať tak skepticky ako iné lacné návody na život či utrápené „misery memoirs“?

Emma Forrest je vo svojej excentrickosti úprimná. A potom tu je doktor R. a jeho slová, také odlišné od jej vlastných. Dá sa robiť totiž tisíc vecí, aby sa tie padacie dvere neotvorili. Chodiť po číslovaných uliciach New Yorku, počúvať hudbu, jesť koláče celý deň, písať. Alebo len z času na čas dovoliť, aby k nám prehovoril iný ako náš vlastný hlas.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia