Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Toto (nie) je náhoda

Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)

Keď v živote dosiahneme úspech, pripisujeme to vlastným schopnostiam, pracovitosti a ďalším pozitívnym vlastnostiam. Keď zlyháme, môže za to nepriazeň osudu alebo náhoda. Proti takémuto mysleniu už roky bojuje Nassim Nicholas Taleb.

Americký esejista a burzový obchodník libanonského pôvodu sa preslávil predovšetkým knihou, ktorá vyšla v češtine pod názvom Černá labuť: Následky vysoce nepravděpodobných událostí. Kniha hovorí presne o tom, čo napovedá jej názov. Staršia publikácia (prvé vydanie z roku 2001) Zrádná náhodilost: O skryté roli náhody na trzích a v životě, sa dočkala českého prekladu až tento rok.

Nassim Nicholas Taleb: Zrádná náhodilost: o skryté roli náhody na trzích a v životě 

preklad Jan Hořínek, Paseka: 2013, 276 strán

Taleb v nej rozoberá podobné aspekty profesionálneho aj súkromného života ako v Čiernej labuti. Venuje sa predovšetkým mimoriadne zriedkavým udalostiam, ktoré málokto očakáva, systematickým chybám, ktorých sa dopúšťame v súvislosti s pravdepodobnosťou a jeho vlastným stretom s biologickou prirodzenosťou.

Kniha vychádza z úplne samozrejmej premisy, že ľudia sú omylní. Na to však mnohí „páni vesmíru“ na burzách, v investičných bankách a mnohých iných inštitúciách radi zabúdajú. Taleb však zo svojej základnej premisy vyvodzuje radikálne skeptický záver, že nemá zmysel snažiť sa naše chyby opravovať, ale najlepšie, čo môžeme urobiť, je, že ich budeme obchádzať.

Prínosom knihy je, že čitateľa upozorňuje na to, aké závažné chyby pri hodnotení pravdepodobnosti robíme. A to všetci, dokonca aj skvelí matematici, ktorí ju majú teoreticky zvládnutú, ale v praxi sa proti nej prehrešujú dennodenne. Dokonca o tom aj vedia, ale nedokážu s tým nič robiť. Ich ľudská prirodzenosť je prosto silnejšia.

Podľa Taleba podiel náhodnosti podceňujeme v podstate vo všetkých oblastiach života. Vnímanie rizika a hľadanie spôsobov, ako sa mu vyhnúť, sa totiž neodohráva v rozumovej, ale v citovej stránke mozgu. A výsledky tomu aj zodpovedajú... robíme rozhodnutia, ktoré si navzájom odporujú, pretože mozog reaguje na identickú situáciu odlišne podľa toho, akú „kapitolu nalistuje“.

Taleb pripomína, že jadrom probabilistického myslenia je, že to, čo sa stalo, sa mohlo stať aj úplne inak. Svet sa jednoducho mohol vyvíjať úplne inak. Nič nie je vopred dané. Pripúšťa, že šťastie praje pripraveným a isté faktory sú pre úspech nutné, ale nie sú jeho príčinou.

Dodáva, že pri hodnotení úspešnosti treba brať do úvahy nielen to, čo sa stalo, ale aj to, čo sa nestalo. Pravdepodobnosť nie je len meradlom, toho, čo sa stane v budúcnosti.

Upozorňuje aj na to, že krátkodobé výsledky, napríklad pokles burzy o x percent v ktorýkoľvek deň, nemajú žiadnu výpovednú hodnotu. Sú len obyčajným šumom. Tvrdí, že sa pokúšame až príliš pokúšame vyčítať z nedávnej povrchnej histórie, a nie z dejín vo všeobecnom zmysle. Ak nás dejiny niečomu učia, tak tomu, že sa stávajú aj veci, ktoré sa nikdy predtým nestali.

"

Taleb zo svojej základnej premisy vyvodzuje radikálne skeptický záver, že nemá zmysel snažiť sa naše chyby opravovať, ale najlepšie, čo môžeme urobiť, je, že ich budeme obchádzať.

"

Autor v tejto súvislosti správne kritizuje médiá, že v čoraz komplikovanejšom svete vedú ľudí k čoraz väčšiemu zjednodušovaniu. Občas však jeho útoky na novinárov pôsobia ako vyrovnávanie si účtov s niektorými z nich. Jeho tvrdenie, že prostriedky masovej komunikácie predstavujú možno najväčšiu hrozbu dnešnej doby, ale možno smelo označiť za prehnané.

Jedným z problémov knihy je, že napriek nie príliš veľkému rozsahu sa v nej Taleb po určitom čase začne opakovať. Nie síce priamo, lebo prináša stále nové príklady, historky a anekdoty, ale výsledkom je, že všetky vedú k rovnakým záverom o tom, ako podceňujeme náhodnosť, zveličujeme vlastné schopnosti a vedomosti a nedokážeme určiť, aká je pravdepodobnosť, že sa niečo stane alebo nestane. Niekedy to pôsobí až kazateľsky.

Napriek pomerne kritickému tónu sa však kniha končí v optimistickom tóne, aj keď nesúvisí priamo s jej obsahom. Autor totiž uzatvára svoje úvahy myšlienkou, že jedinou oblasťou, kde šťastena nezohráva žiadnu úlohu, je naše vlastné správanie. Za to si zodpovedáme sami.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia