Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Testament sociálneho demokrata

Foto: Bygone Bureau

Keď človek vie, že umiera, myslieť na budúcnosť spoločnosti asi nie je prvá vec, ktorá mu príde na myseľ. Britský historik Tony Judt však nebol obyčajný človek, a tak aj na smrteľnej posteli diktoval myšlienky o stave civilizácie.

Výsledkom je kniha Zle se vede zemi (názov je inšpirovaný veršom z básne Olivera Goldsmitha Stratená dedina). Je to posledná kniha, ktorá vyšla ešte počas Judtovho života. Ďalšie dve nasledovali až po jeho smrti v auguste 2010 na následky amyotrofickej laterálnej sklerózy.

Tony Judt: Zle se vede zemi 

preklad Jakub Franěk, Rybka Publishers: 2011, 192 strán

Judt sa nijako netají, že vychádza zo sociálnodemokratickej pozície a tradície (na jednom mieste vysvetľuje rozdiel medzi sociálnou demokraciou a socializmom, ale to by si vyžiadalo samostatný text), takže kniha osloví najmä tých, ktorí sa s ním zhodujú v tom, že narastajúca miera nerovnosti pôsobí na spoločnosť deštruktívne.

Keďže knihu venoval svojim dvom synom, možno ju chápať aj ako pripomenutie toho, ako sa svet vyvíjal pred ich narodením a istým spôsobom aj ospravedlnenie za to, v akom stave im ho Judtova generácia zanecháva. Judt píše, že nastupujúca generácia sa obáva o svet, ktorý má zdediť. Táto obava je sprevádzaná pocitom frustrácie.

Nerovnosť ako deštrukcia

Autor si hneď na začiatku povzdychne, že na súčasnom spôsobe života je niečo zlé. Trápia ho najmä nekritický obdiv k voľnému trhu, ilúzia nekonečného rastu, rastúce sociálne rozdiely, posadnutosť vytváraním bohatstva a pohŕdanie verejným sektorom.

Zároveň však zdôrazňuje, že to nie je žiadny prírodný zákon alebo osudová nevyhnutnosť, že to tak musí byť a navždy bude. Koniec koncov, od konca 19. storočia až do 70. rokov 20. storočia sa miera nerovnosti znižovala. Dokonca posadnutosť bohatstvom a kult individualizmu boli cudzie aj mnohým konzervatívcom alebo ekonomickým liberálom.

Judt bol presvedčený, že nerovnosť príjmov problémy spoločnosti zhoršuje. Je deštruktívna a rozkladá ju zvnútra. „Lidé silně pociťují nadřazenost (nebo podřadnost) v závislosti na svém majetku, dochází k posilování předsudků vůči lidem na nižších stupních spoločenského žebříčku,“ píše.

Tvrdí, že existujú výskumy, podľa ktorých aj ľudia, ktorým sa v nerovných spoločnostiach darí dobre, by prijali, aby sa priepasť zmenšila. Okrem iného aj preto, že by sa cítili bezpečnejšie. Aj bohatí sa cítia nepríjemne, keď okolo seba vidia chudobu. Trochu sarkasticky dodáva: „Sebectvo je nepríjemné aj pre sebcov.“

Stratený svet

V nijakom zmysle však Judtovu knihu nemožno chápať ako nárek za starými dobrými časmi. Ako historik veľmi dobre vie, že ľudstvo nie tak dávno čelilo zničujúcim vojnám a demokracie bola ohrozeným druhom. Napriek tomu možno vycítiť, že cíti istú nostalgiu za „zlatou tridsaťročnicou“, ktorá nasledovala po skončení druhej svetovej vojny.

Vtedy vzniklo to, čo dnes zjednodušene nazývame sociálny štát. Judt nám pripomína, že sociálny štát nebol nevyhnutne spojený so socializmom. Išlo skôr o to, že po vojne sa objavila viera v aktivistický štát, hospodárske plánovanie a veľkorysé investície. Podľa Judta trh nedokázal definovať spoločné ciele spoločnosti a do hry musel vstúpiť štát.

Aj keď z predchádzajúcich riadkov možno mať dojem, že Judt je obdivovateľom štátu, nie je to tak. Len mu prekáža, že sa štát začal démonizovať. To, na čom Judtovi najviac záležalo, boli takzvané verejné statky.

"

Aj bohatí sa cítia nepríjemne, keď okolo seba vidia chudobu.

"

Zdôrazňuje, že podpora verejných výdavkov je založená na dôvere. Iní v minulosti poskytli peniaze na niečo, z čoho máme osoh my. Keďže sa považujeme za členov občianskeho spoločenstva, sme ochotní financovať projekty, z ktorých budú mať prospech iní a ich deti. Čosi ako rozprávka o troch grošoch rozšírená na celú spoločnosť.

Zároveň však konštatuje, že takúto formu dôvery nemožno inštitucionalizovať a akonáhle sa rozpadne, je prakticky nemožné ju obnoviť. Aj preto podľa neho najrozvinutejšie a najlepšie fungujúce štáty bývajú pomerne kompaktné a homogénne.

Zblúdená ľavica

Judt nijako nešetrí politickú ľavicu za to, ako k problémom, ktoré ho trápia, pristupuje. Tvrdí, že nová ľavica je svojím spôsobom sebecká – nezdieľa kolektivizmus svojich predchodcov, ale presadzuje individuálne potreby a práva. Neskúma, či to, čo je dobré pre mňa, je dobré aj pre iných.

Priznáva tiež, že ľavica sa po roku 1989 ocitla vo vákuu, pretože dôraz na demokraciu, typický pre sociálnych demokratov, stratil zmysel, pretože dnes už sme všetci demokrati. Aspoň navonok a verbálne. Mrzí ho, že rok 1989 bol aj premárnenou príležitosťou na prebudovanie sveta na základe spoločnej dohody a novej podoby medzinárodných inštitúcií.

Napriek sklamaniu z novej ľavice je Judt presvedčený, že hoci sociálna demokracia nepredstavuje ideálnu minulosť, ani ideálnu budúcnosť, v súčasnosti predstavuje lepšiu voľbu ako všetky existujúce alternatívy. To však už až tak podrobne nerozvinul.

Aj pre ľudí, ktorí sa nepovažujú za sociálnych demokratov, ale povedzme za liberálov („Liberál je úctyhodné a uznávané označení a všichni bychom jej měli nosit se ctí.“), má Judt dôležitý odkaz. Vlastne dva. Ten prvý je, že sa musíme naučiť rozmýšľať o štáte a o jeho úlohe. Štát tu je odnepamäti a zostane tu aj po nás. Ide o to, aký bude.

Druhý odkaz je, že ak sa zachová súčasná nerovnosť, úplne stratíme pocit bratstva. Považuje síce bratstvo za pochabý cieľ, ale tvorí nevyhnutnú podmienku politiky samotnej. Bez neho budeme len zhlukom jednotlivcov, ktorí nakoniec skončia vo vojne každého proti každému ako v Hobbesovom Leviathane.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia