Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Stopárov sprievodca ruským súhvezdím

Ilja Repin: Burlaci na Volge

Orlando Figes ako sprievodca ruskou kultúrnou galaxiou.

Orlando Figes: Natasha's Dance - A Cultural History of Russia, Penguin Books: 2003, 728 s.

Karamzin, Puškin, Glinka, Tolstoj, Turgenev, Dostojevský, Čechov, Repin, Čajkovský, Rimský-Korsakov, Diagilev, Stravinský, Prokofiev, Šostakovič, Chagall, Kandinsky, Mandelštam, Achmatovová, Nabokov, Pasternak, Mejerchold, Ejzenštajn... To je len malá hŕstka veľkých umelcov, ktorých svetu dalo Rusko v priebehu stáročí. Dajú sa vôbec napísať kultúrne dejiny tejto krajiny? Veď len čítaním povedzme Solženicynovej tvorby sa dá stráviť zopár päťročníc...

Ruská kultúra má rozmery galaxie a nejedného jej milovníka často zamrzí, že sa v nej stráca a že na ňu aj napriek množstvu prečítaného a napozeraného nazerá tak, ako keby hľadel na Repinových záporožských kozákov zo vzdialenosti jedného metra: vtedy človek vidí maximálne detail nejakej postavy, prípadne zopár ďalších figúr okolo, kúsok farebnosti a textúru po ťahoch štetcom, to je všetko. Téma, úroveň jej spracovania, celková kompozícia a prípadne príbeh obrazu sa zjaví, až keď návštevník múzea odstúpi do patričnej vzdialenosti (a požiada pracovníčku múzea, aby prestala vetrať a zatiahla záves).

Orlando Figes, britský univerzitný profesor a autor viacerých bestsellerov venovaných dejinám Ruska ponúka tým, ktorí sa chcú v ruských kultúrnych dejinách zorientovať a pozrieť sa na ne z odstupu, riešenie. Je ním kniha nazvaná (podľa scény z románu Vojna a mier) Natašin tanec, ktorá je sprievodcom ruským umením od osemnásteho storočia až do brežnevovských čias.

Už samotným názvom Orlando Figes naznačil, ako sa bude v skúmanom teréne pohybovať: Natašin tanec totiž nie je kulturologickou štúdiou organizovanou striktne chronologicky, autor namiesto toho kladie dôraz na hlavné myšlienkové prúdy, tvorivé pohyby a umelecké prejavy, ktorých výsledkom je veľká ruská kultúra ako ju poznáme dnes. Práve pre tento jeho prístup bola voľba netradičného názvu knihy správna – spontánny tanec, ktorým človek reaguje na s ním súzvučnú melódiu, je individuálnou a nezopakovateľnou interpretáciou odovzdaného kultúrneho kódu, kde sa prvky pochádzajúce z rôznych časových období a končín sveta snúbia s jedinečnou osobnosťou tanečníka.

To je zároveň odpoveď na otázku, prečo by sme na spoznanie dejín ruskej kultúry alebo prehĺbenie si vedomostí o nich mali siahnuť práve po Natašinom tanci. Orlando Figes je totiž odborníkom, ktorý na ruskú kultúru kvalifikovane nazerá, ale nie je jej súčasťou, a preto môže lepšie uvidieť niektoré jej stránky a prejavy a nestrannejšie ich popísať. Ako autor ukotvený v západoeurópskej civilizácii navyše presne vie, kedy by mohol skĺznuť do gýčovej skresľujúcej karikatúry plnej cibuľových kupolí, kokošnikov a samizdatu.

K skresľujúcemu výslednému obrazu by mohla viesť aj snaha stručne predstaviť každú z ôsmich kapitol Natašinho tanca. Jedným zo zaujímavých rozmerov tohto faktografického diela je totiž to, že ho Figes napísal ako dobrý román-rieku a preto je aj ten najposlednejší anekdotický fakt z tejto knihy rovnako dôležitý ako autorom akcentované leitmotívy. V tomto smere Natašin tanec pripomína aj symfóniu, ktorú môžeme počúvať ako celok, po častiach, po nástrojoch, po témach atď. ad infinitum.

Márnosť snahy o zhustené podanie bohatého Figesovho pejsaža sa dá ilustrovať napríklad týmto iste nedokonalým pokusom: v prvej časti Natašinho tanca nás autor privádza na breh Baltického mora, kde Peter Veľký v roku 1703 založil nielen centrum Ruského impéria, ale aj koncept európskeho Ruska. Petrohrad ako „najeurópskejšie“ ruské mesto je symbolom ambície patriť do Európy, ktorá sa takým geniálnym spôsobom prejavila v architektúre týchto Benátok severu a v dielach veľkých umelcov, ktorí tam žili a tvorili. Korešpondencia Kataríny Veľkej s Voltairom a Diderotom, Rastrelliho Zimný palác a ďalšie jeho diela, Puškin a jeho Onegin, ktorý sa „oblieka ako dandy“, Čajkovského súzvuk s hudbou skladanou v jeho ére v západnej Európe, Ajvazovského romantické morské scenérie, dokonale európsky Briullovov obraz Posledný deň Pompejí (nielen svojou témou ale aj oceneniami), to všetko vzniklo ako odpoveď na videné a odpočuté cez petrohradské „okno do Európy“.

Záber autora je obrovský a bez povšimnutia nezostane ani jeden zásadný prvok monumentálnej ruskej duchovnej a materiálnej kultúry. Čitateľ je zavalený lavínou obrazov a pred očami sa mu ako pri pohľade cez ďalekohľad začínajú zjavovať kontúry Petrohradu, „matičky všetkých Rusov“ Moskvy, neuveriteľné životné osudy dekabristov, spor medzi zapadnikmi a slavjanofilmi, hnutie narodnikov, Mocná hŕstka, prekliate ruské otázky (što delať, komu na Rusi žiť chorošo a kto vinovat), emigranti, nomenklatúrni spisovatelia a disidenti. Figesovi sa podarilo pútavou formou podať kontext a vysvetlivky k najdôležitejším dielam ruského výtvarného umenia, literatúry a hudby a jeho čitatelia sa z Natašinho tanca o živote a diele ruských klasikov dozvedia viac ako z hociktorej encyklopédie. Čítanie diel, v ktorých defilujú abecedne zoradení velikáni umenia je zväčša nudné, Figesov tematický prístup je zaujímavejší a značne uľahčuje hľadanie súvislostí a esencie ruského umenia. Aby ale čitateľ nestratil predstavu o priestore a čase, kniha obsahuje prehľadnú chronologickú tabuľku, plány Petrohradu a Moskvy a mapu Ruska.

Natašin tanec je teda celkovo skvelým sprievodcom, po ktorom neraz siahnete aj po prečítaní. A ak dostanete chuť ísť do divadla na Čechovovu hru, znova si vypočuť Čajkovského Patetickú alebo navštíviť Lýceum v Cárskom Sele alebo moskovské Patriarchove rybníky, kde sa začína Bulgakovov román Majster a Margarétka, Figesovi sa podarilo na vás preniesť kúsok svojho nadšenia, s ktorým zjavne písal túto knihu. Niekomu môže autorova citová väzba k téme prekážať, a to najmä preto, že v serióznych vedeckých dielach sa nosí skôr chladný odstup. Figesov „srdcový“ prístup je však možné hodnotiť aj pozitívne, ba dokonca ho možno označiť aj za jediné správne východisko. Napríklad, keď si spomenieme na slová ruského básnika Fjodora Tutčeva, ktoré časom zľudoveli: „Rusko sa rozumom pochopiť nedá“.

Orlando Figes: Natasha's Dance - A Cultural History of Russia, Penguin Books: 2003, 728 s.

Orlando Figes: Natašin tanec– Kulturní historie Ruska, BETA: 2004, 571 s.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia