Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Sme zúfalí unudenci!

Nuda a filozofia majú – pre väčšinu – k sebe až nebezpečne blízko. A čo už potom s filozofiou nudy? Je vôbec možné takýto traktát prečítať bez ujmy na duševnom zdraví a úplne do konca? Nórsky filozof Svendsen ukazuje, že skúmanie nudy môže mať pozitívne následky na zmierenie sa so sebou.

Traktát je pre Svendsenovo dielko našťastie prisilným a nevhodným označením. Filozofia nudy je esej, z ktorej je zrejmé, že autor sa nebráni inšpirácii najrozličnejšieho druhu. Je v kontakte s literatúrou a súčasnou kinematografiou. Načúva literárnym a filmovým postavám, ale aj samotným autorom a spisovateľom. Píše pre súčasného (a teda nudou zmoreného) človeka, a tak rád používa populárne exkurzy do iných svetov.

V modernej západnej civilizácii je nuda naozaj relevantným fenoménom ohrozujúcim temer každého. Kedysi dávnejšie ju poznali len niektoré úzke skupiny (šľachta alebo klérus). Tí oslobodení od každodennej lopoty hľadali naplnenie času, a to bez pohodlnej asistencie masových médií, elektronickej zábavy alebo turistického priemyslu.

Nuda je zákerná potvora. „Nie je vylúčené sa nudiť a nebyť si toho vedomý, a nie je ani vylúčené sa nudiť a nebyť schopný uviesť dôvod alebo príčinu.“ Už od čias Nietzscheho panuje názor, že nudu si viac „užijú“ muži ako ženy. Ani najnovšie výskumy nedokázali odhaliť príčinu. Ženy možno len menej nudu verbalizujú. Alebo majú iné potreby a zdroje zmyslu, a tak sú odolnejšie voči kultúrnym zmenám, ktoré nudu podnecujú.

Riešenia nudy sú v absolútnej väčšine nešťastné pre spoločnosť aj jednotlivca. Začiatok vojen bol oddávna sprevádzaný mohutnými salvami radosti, ľudia v eufórii zaplavovali ulice, akoby oslavovali, že niečo konečne naruší jednotvárnosť všedných dní. Žiaľ, po čase aj vojna (a zabíjanie s ňou spojené) začína byť ešte väčšou nudou a jednotvárnosťou.

Len niekoľko provokatérov (zvaných milovníkov dlhej chvíle) si dovolí nudu obhajovať, a nie ju v súlade s prevládajúcim názorom považovať za koreň každého zla.

Je nevyhnutné dávať pozor na citlivé rozlišovanie stavov duše. Melanchólia je ušľachtilejším pocitom, má šarm, je totiž tradične spájaná s múdrosťou, citlivosťou a krásou. Nuda nudí estétov a neoslovuje psychiatrov a psychoterapeutov, lebo tí svoje zbrane chystajú na vážnejšie diagnózy - depresie a iné pliagy. Dnes je rovnomerne rozšírená po celom západnom svete, nie je v ničom exkluzívna a výnimočná, nuda je k smrti nudná.

„Nárast nudy je znakom zlyhania spoločnosti a kultúry ako zmyslo-tvorných inštitúcií.“ Neexistuje spojivo medzi jednotlivými statkami. Dostupnosť obrovského množstva životných potešení je nakoniec deštruktívna. Uspokojujeme svoje potreby veľmi rýchlo, následne vyhľadávame ďalšie a ďalšie, zapájame sa do nekonečného reťazca túžob a ich naplnenia. Objavili sme vlastnú individualitu, a tak zdôrazňujeme originalitu a inováciu. Všetko musí byť hlavne „zaujímavé“, zmysel a skutočnú hodnotu nikto nerieši.

Jednou z ďalších ilúzií je pokus vyliečiť sa z nudy prácou. Terapia prácou zamieňa odstránenie symptómov s vyliečením choroby. A ešte ďalšia irónia takéhoto pokusu: mnohé formy práce sú veľmi nudné. „Nuda nesúvisí so záhaľkou, ale so zmyslom.“ Veda o nude je už riadne sofistikovaná a typológia nudy pestrá - môže byť situačná, z nasýtenia, existenciálna a tvorivá, všeobecná alebo moderná.

Svendsen je najzaujímavejší, keď ukazuje svoju schopnosť presahu do iných kultúrnych svetov. Ponúka malý prehľad príbehov nudy v literatúre a filme. Prvým teoretikom nudy bol Pascal. Ešte pútavejší je výlet do sveta filmu. V roku 1996 David Cronenberg natočil podľa románu J. G. Ballarda film Crash. Film získal v Cannes cenu za originalitu, odvahu a trúfalosť. Odpudzuje, provokuje, poburuje, a pritom ukazuje psychopatologické javy, ktoré sú aj naše.

Všetky postavy zablúdili vo svojej existencii a ani hľadanie samých seba cez sexualitu nefunguje. Súlože vo filme sú chladné a bezcitné, sexualita je opisovaná čisto medicínskymi pojmami. Film je obrazom technocentrizmu, ktorý na seba viaže nudu ešte viac ako antropocentrizmus. Hrdinovia Crashu sa snažia s nudou skoncovať, ale taký pokus je vždy nereálny.

Za smutného majstra nudy Svendsen korunoval Andyho Warhola. Ten s úpornou nekompromisnosťou presadzuje nezmyselnosť. Je za hranicami všetkého odcudzenia. Sám Warhol sa k tomu hrdo prihlásil: „Nemôžete byť povrchnejší než ja a život.“

Kto čaká návod na prekonanie nudy, bude sklamaný. „Nezostáva nič iné, len ísť ďalej. Vrátiť sa k všednému dňu. Ísť ďalej, aj keď človek už nemôže. Ísť ďalej do prítomnosti bez začiatku a bez konca.“

Sme zúfalí unudenci. Ak si myslíme, že nudu svojou činorodosťou alebo čítaním Malej filozofie potlačíme, iba dosvedčíme vlastnú naivitu. Schopnosť života aj napriek tejto nezávideniahodnej prekážke je o to vzácnejšia.

Lars Fr. H. Svendsen: Malá filosofie nudy, preklad Ondřej Vimr, Kniha Zlín: 2011, 184 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia