Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Príde smrť a bude mať tvoje oči

Assia Wevill (1965)

Životný príbeh Sylvie Plathovej je v literárnom svete legendou. V slovenčine vyšiel román inšpirovaný jej životom, aj poéziou od francúzskej autorky Claude Pujade – Renaudovej s názvom Pytliakove ženy. Na rozdiel od iných životopisov a noviel sa príbeh nekončí Sylviinou predčasnou smrťou, ale pokračuje príbehom ďalšej zo žien Teda Hughesa Assie Wevillovej.

Najväčšia časť básnického a prozaického diela Sylvie Plathovej bola vydaná posmrtne. Dodnes sa postupne objavujú doplnené a kompletné vydania jej básní, poviedok či denníkov. Minulý rok Mayor Gallery v Londýne usporiadala výstavu jej skíc a kresieb, ktoré opäť poskytli nový pohľad na spôsob, akým táto autorka pristupovala k básnickej tvorbe a premýšľaniu o umení.

Nevyhnutné ako voda a chlieb

Plathová sa rozhodla svoj život venovať písaniu už vo veľmi útlom veku. Niet sa čomu čudovať, keď jej matka ako malej čítavala básne Emily Dickensonovej. Sylvia bola s touto poetkou veľmi úzko spätá. Mestečko Amherst, kde sa Dickinsonová utiahla do uzatvorenej izby svojej poézie, nie je ďaleko od Bostonu, kde sa Plathová narodila. Emily Dickinsonová mladej rodáčke poskytla nielen inšpiráciu, Sylvia bola jej nasledovníčkou na neľahkom poli poézie v konvenciami ovládanej Amerike päťdesiatych rokov. Literárny kritik Al Alvarez z britského Observera, ktorý v roku 1962 počul Plathovú čítať svoju poéziu, vyhlásil, že je prvou poetkou od čias Emily Dickensonovej, ktorú možno brať vážne.

Ako množstvo skutočných básnikov aj Sylvia Plathová povýšila písanie na základ svojej existencie, na niečo, čo je „absolútne nevyhnutné ako voda alebo chlieb.“ Slová boli pre ňu liekom, potešením v ťažkých chvíľach, v časoch naplnených úzkosťou a neistotou, boli istou formou terapie, ktorú si nevedomky sama naordinovala. Objavenie sveta poézie šlo ruka v ruke s objavením bezútešnosti zo straty blízkeho človeka, zo smrti a prázdna. Plathová najskôr symbolicky prišla o matku, keď sa jej narodil mladší brat, a potom o otca, ktorý umrel, keď mala osem rokov. V tejto osamotenosti našla poéziu – „nový spôsob, akým byť šťastná“, najdokonalejší liek na stratu, odlúčenie či melanchóliu.

Práve záchvatmi melanchólie trpela už od detstva. Vtedy ju prestal zaujímať svet naokolo, stratila silu tešiť sa, nedokázala nič urobiť a jej bytosť sa stala pre ňu samotnú neviditeľnou a bezvýznamnou. V jej poézii sa zrkadlia záblesky týchto pocitov a stavov, myšlienok na smrť, krehkosti šťastia, prítomnosť traumy a straty, ktorá ju môže kedykoľvek paralyzovať a uvrhnúť do trýznivej nečinnosti. Najlepším dôkazom sú jej denníky, písaniu ktorých od svojich jedenástich rokov venovala množstvo energie, dokonca aj vo chvíľach, keď sa v jej vnútri zmietali démoni nepokoja. Keď si uvedomila, že svojim emocionálnym a intelektuálnym spodným prúdom musí poskytnúť priestor v písaní, inak hrozí nebezpečenstvo, že sa obrátia proti nej a zničia ju, stali sa denníky nevyhnutnosťou.

Vstať z popola

Život si podľa jej vlastných slov zaslúžil byť umeleckým dielom. Vedela to od svojich dvadsiatich rokov: „Nedokážem sa uspokojiť s tou obrovskou úlohou, ktorou je život. Nie, musím ho usporiadať do sonetov a sestín, vytvoriť slovný reflektor, ktorý vložím do šesťdesiat wattovej žiarovky, ktorú mám v hlave.“ Podobne ako chuť žiť, aj Plathovej vôľa písať, podliehala výkyvom v náladách, schopnosti a neschopnosti racionálne myslieť a sile prázdna, ktoré ju magneticky priťahovalo.

V poézii Sylvie Plathovej je táto dynamika pádov a vzostupov neustále prítomná. V zbierke básní, ktorú po jej smrti zostavil Ted Hughes, Ariel odkazuje na mýtus Fénixa, ktorý dokáže vstať z popola. Priznáva, že „to dno pozná“ a vie, že sa z neho dokáže dostať hore. V denníkoch hovorí o tom, že si tieto dve stránky vlastnej osobnosti uvedomuje a že musí „klesnúť na dno svojej neexistencie, do priestoru absolútneho strachu, skôr než vystúpam nahor.“

Americká poézia päťdesiatych rokov bola ovplyvnená formalizmom a elitizmom, dedičstvom modernistov a básnikov novej kritiky. Sylvia Plathová sa tomuto vplyvu počas svojho štúdia na Smith College podriadila a na svoje básne uplatňovala mnohé z konzervatívnych obmedzení. Rovnako v nich cítiť aj vplyv neoromantika Dylana Thomasa či írskeho symbolistu W. B. Yeatsa, ktorý sa často ako prízrak objavoval aj v jej osobnom živote.

Najväčší vplyv na jej tvorbu však samozrejme malo stretnutie s Tedom Hughesom v Cambridgei, ktorý jej pomohol vymaniť sa z estetického rámca, ktorý prijala za svoj na univerzite a nájsť svoj autentický poetický jazyk. Mnohé z básní, ktoré vznikli po príchode Plathovej do Anglicka sa nesú v duchu zbavenia sa starých vplyvov jej literárnych „otcov.“

Remeslo básnictva, umenie žitia

V čase, keď Sylvia Plathová písala najdôležitejšie z básní, ktoré vyšli v jej prvej zbierke, na jeseň roku 1959, bola spoločne s Hughesom v spisovateľskej kolónii Yaddo v štáte New York. Napriek tomu, že prechádzala tvorivou a osobnostnou krízou, keď bola často celé dni paralyzovaná a nesmierne nespokojná s tým, čo vytvorila, bolo toto obdobie zlomové. Začala sa venovať osobným témam – rodinnej histórii a vzťahom, v ktorých dominuje najmä ten s otcom, vďaka čomu je táto zbierka Kolos jedinečnou a formálne originálnou v histórii americkej poézie.

Práve vtedy sa stretla aj s Robertom Lowellom, ktorý bol uznávaný ako jeden z najväčších básnikov v anglofónnej povojnovej poézii. Rovnako ako väčšina bol aj on ovplyvnený modernizmom a novou kritikou, jeho texty boli po formálnej stránke veľmi konzervatívne, neosobné, založené na irónii a paradoxe. Lowell sa však od tohto prúdu odklonil a stal sa zakladateľom takzvanej konfesionálnej poézie, v ktorej stredobode je Ja a všetky aspekty intímneho prežívania, zatiaľ čo nová kritika považovala básne za samostatné umelecké diela, ktoré sú absolúutne oddelené od osobnej skúsenosti autora či historického a sociálneho kontextu.

K Sylvii Plathovej prehovoril práve tento osobný rozmer, odhaľovanie prostredníctvom slov usporiadaných do veršov, písanie o témach, ktoré boli dovtedy nielen zo sveta poézie vylúčené – príbehy komplikovaných rodinných vzťahov, depresia, pobyty na psychiatrických oddeleniach nemocníc, závislosti či šialenstvo. Keďže od detstva vnímala poéziu ako formu útechy, úľavy od osobného trápenia a písanie ako spôsob, ktorým je možné dať tupej neutíchajúcej bolesti zmysel, dovtedy nepoznanú intímnosť prijala v plnej miere za svoju a americkej poézii zabezpečila jeden z nových vrcholov.

Ariel

Básne, ktoré počas nasledujúcich troch rokov napísala, vyšli po jej smrti v zbierke s názvom Ariel. Sú to texty po okraj preplnené zúfalstvom a hnevom, krehkosťou a krutosťou, ktoré jej prinieslo citové a fyzické odlúčenie sa od milovaného muža. Strata tohto obdivovaného básnika, ktorého celé roky podporovala, prepisovala jeho básne, bez jeho vedomia ich posielala do redakcií literárnych časopisov, čím ho povýšila na svoj umelecký projekt, svoje alter ego, ktorému poskytla všetko, čo sebe odopierala.

Zbierka Ariel je o strácaní, o vyväzovaní sa zo vzťahov a úloh, ktoré v nich autorka hrala. Jej súčasťou je aj jedna z najkontroverznejších a najčítanejších básní 20. storočia – „Oco“. Sylvia Plathová v nej prehovára k svojmu mŕtvemu otcovi, s ktorého smrťou sa nikdy nevyrovnala, ktorého postavu hľadala aj u svojho manžela. Otto Plath prišiel do Spojených štátov z východného Pruska a pre Sylviu sa v jej básni stal extrémnym spôsobom symbolom a inkarnáciou zverstva, ktoré jeho krajina napáchala v Európe počas druhej svetovej vojny.

Robert Lowell ovplynil Plathovú v jej tvorbe, ale pre jej osobný život bolo rovnako významným stretnutie a priateľstvo s poetkou Anne Sextonovou. Podobne ako Plathová sa narodila v Novom Anglicku, avšak jej tvorivý vývoj bol úplne odlišný. Sextonová bola dcérou bohatého priemyselníka a rodina vzdelanie od žien nevyžadovala a ani ich v ňom veľmi nepodporovala. Anne sa teda ako dvadsaťročná vydala a v čase, keď ju Sylvia Plathová stretla, bola matkou dvoch detí a zotavovala sa z depresie. Vo veku tridsať rokov mala za sebou dva pokusy o samovraždu a niekoľko hospitalizácií. Písať poéziu začala relatívne neskoro a na odporúčanie svojho psychiatra. Nebola pod vplyvom konzervatívneho prístupu k tvorbe, ktorý sa vyučoval na amerických univerzitách, a tak sú jej básne nesmierne intímne, venované témam ženy a významu jej skúsenosti v spoločnosti ovládanej konvenciami, ktorou USA a Veľká Británia na konci päťdesiatych rokov nepochybne boli. Niet divu, že Sextonovej jedinečný, odvážny, silný a priamy štýl k Sylvii Plathovej prehovoril rovnako ako ich podobné životné skúsenosti.

Pod skleneným zvonom

Poézia a život Sylvie Plathovej fascinuje iné ženy podobne ako mladú Američanku oslovil príbeh Anne Sextonovej. Takmer pred desiatimi rokmi režisérka Christine Jeffsová nakrútila životopisný film o Plathovej vzťahu s Tedom Hughesom. V roku 2003 vyšiel aj román Kate Mosesovej – Wintering. V kapitolách pomenovaných podľa básní zo zbierky Ariel v ňom autorka spája fragmenty z denníkov a zápiskov Sylvie Plathovej z posledného pol roka pred jej smrťou. Román je napísaný veľmi lyricky a jeho ústrednou témou je Sylviin vzťah s deťmi a zmeny, ktoré jej do života vnieslo materstvo.

Nepochybne originálnejším je román francúzskej autorky Claude Pujade – Renaudovej Pytliakove ženy, ktorý vlani vyšiel aj v slovenčine. Autorka v ňom veľmi originálnym a čítavým spôsobom rozpráva životný príbeh Sylvie Plathovej, Teda Hughesa a Assie Wevillovej. Je to mozaika vyskladaná z fragmentov hlasov troch hlavných protagonistov, ako aj ľudí z ich blízkeho okolia. Príbeh románu sa začína oveľa skôr ako väčšina životopisov, a to príchodom Sylviinho otca Otta Platha do Spojených štátov, a nekončí sa v zime 1963, keď si poetka zobrala život.

Hlas Sylvie Plathovej sa nepochybne zakladá na jej denníkových zápiskoch a autorkinej interpretácie jej próz a poézie. Časti, v ktorých k čitateľovi prehovára Ted Hughes sú zase jeho (možným) výkladom tvorby svojej manželky. Autorka si veľmi rozumne a citlivo zvolila za optiku nazerania na ich životy a vzťahy mýtus prapôvodného základu, prírody a živočíšnosti, ktorá presakovala tak do ich poézie, ako aj do vzájomného vzťahu. Jazyk obidvoch básnikov je pastišom ich poézie, je nesmierne bohatý a v nijakom prípade ich osobnosti neglorifikuje ani nevulgarizuje.

Vstupy Sylviinej matky Aurelie, brata Warrena či psychiatričky doktorky Beuscherovej vychádzajú z korešpondencie a záznamov (a opäť Plathovej denníkov). Autorka tohto dokumentárneho románu hlavne nepodsúva žiadne z interpretácií dôvodov Sylviinej samovraždy – každý z jej blízkych musel nájsť vlastný spôsob, akým sa zmieriť s nezmieriteľným, a žiť v prázdne, ktoré mohli (hoci zďaleka nie dostatočne) vyplniť už len jej básne.

Dve ženy

Paralelne sa popri príbehu Teda a Sylvie odhaľuje aj životná cesta Assie Wevillovej – krásnej a podmanivej ženy, ktorá bola najskôr Hughesovou milenkou a neskôr matkou jeho dieťaťa. Sama bola umelkyňou, ktorá si to však z rôznych dôvodov odmietala pripustiť. Maľovala, písala poéziu a básne prekladala. Dcéra ruského žida a nemeckej protestantky celý život strávila cestovaním a hľadaním domova. Z nacistického Berlína odišla rodina do Tel Avivu a neskôr do Kanady. Do Londýna sa presťahovala so svojím tretím manželom – básnikom Davidom Wevillom, a tu sa zoznámila s Hughesovcami.

Assiin príbeh dodáva románu nový rozmer, ktorý bol v iných textoch vnímaný len okrajovo. K slovu sa okrem nej dostávajú aj jej sestra a manžel David a z dvojrozmernej postavy, obyčajne portrétovanej ako žena, ktorá vzťah Teda a Sylvie rozbila sa stáva žena, ktorá cítila a spolucítila s mŕtvou manželkou milovaného muža oveľa viac, ako si dokázali predstaviť ľudia, ktorí ju zaryto odsudzovali (okrem iných najmä Hughesova matka).

Keďže okrem románu Pod skleneným zvonom v slovenčine nevyšli žiadne iné z Plathovej próz, esejí či denníkových zápiskov, román Pytliakove ženy spomínané texty slovenskému čitateľovi nepriamo sprostredkúva. Je to trošku škoda, pretože bez znalosti týchto autentických zdrojov, je čítanie románu náročnejším. Mnohých však určite privedie k tomu, aby si po prvýkrát alebo znovu prečítali výber z poézie Hrana, ktorý vyšiel v preklade Mily Haugovej či zbierku Ariel (český preklad Jan Zábrana) alebo spomínaný autobiografický román.

Jedným z opakovaných motívov v románe Pytliakove ženy sú prenikavé modré oči – oči Otta Platha, Teda Hughesa a jeho dcéry Friedy. Jasná modrá, ktorá Sylviu Plathovú odpudzovala a lákala, ktorej sa bála, ale nedokázala jej odolať. Večne nespokojná s vlastnou tvorbou a životom mi tak pripomenula autora básne „Príde smrť a bude mať tvoje oči“ Cesara Paveseho. Aj jeho, ako mnohých iných, sila trpiaceho vnútra presahujúca schopnosti jediného človeka nakoniec premohla.

Článok vyšiel v časopise ROMBOID.

Claude Pujade – Renaudová: Pytliakove ženy, preložil Igor Navrátil, ARTFORUM: 2012, 312 strán

Kate Moses: Wintering: a novel of Sylvia Plath, Anchor Books: 2003, 314 strán

Sylvia Plath: The Journals of Sylvia Plath, Faber and Faber: 2000, 752 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia