Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Porcia duševného zdravia pre knihomoľov

Literatúra je prevažne vážna. Po tragickom pocite života v ľuďoch a literatúre je čas pousmiať sa a ukázať, že aj autori a ich oddaní čitatelia sa vedia povzniesť. A dať najavo, že jedinou skutočnou vášňou je tá k životu, nie k písaniu o ňom...

Pierre Bayard: Jak mluvit o knihách, které jsme nečetli, Host Brno 2010.

Pierre Bayard, profesor francúzskej literatúry na Université Paris VIII (a súčasne psychoanalytik), je profesionálom nadsádzky a sarkazmu. Ako hovoriť o knihách, ktoré sme nečítali? Hádam väčšina aktívnych čitateľov po pár stranách veľmi dobre porozumie dôvodom, prečo takýto „rúhačský pamflet“ pán profesor vôbec napísal.

Keď nečítanie sa nerovná úpadku

Objem vytlačených písmen vo svete neustále rastie. Hoci časť zbytočných slov zostáva zašitá v kilo- a megabajtových súboroch a archívoch, knižnice nielenže vlečú bremeno minulosti, ale znovu a znovu sa napĺňajú tisíckami podarených diel i nepodarkov, pôvodín a prekladov. „Nepomáha“ finančná kríza, povodne, požiare ani internetová konkurencia. V istej chvíli je hladina literárneho nasýtenia v kritickom bode. Nedokážeme vstrebávať, knihomoľ sa trápi s pokušením zvrhnúť sa na arciignoranta písaného slova a relaxujúceho barbara.

Bayard píše o „svätých povinnostiach“, ktoré sa v našom kultúrnom okruhu považujú za nenapadnuteľné. Je síce otázne, či v tejto súvislosti nehovorí len o starom dobrom Francúzsku, ale napriek všeobecnému barbarstvu je v každom národnom spoločenstve aká-taká civilizačná vrstva, ktorej misiou je kultivovať zvyšok sveta. Prvou povinnosťou je povinnosť čítať, ďalšou povinnosť prečítať všetko a posledný záväzok znie: Ak chceš o knihe hovoriť, musíš ju mať prečítanú. „Důsledkem tohto omezujícího systému příkazů a zákazů je všeobecné pokrytectví, panující ohledně knih, které jsme skutečně přečetli.“

Odvaha nečítať sa nerovná odvahe ohlúpnuť. Nečítanie je sebavedomým prejavom skutočnej inteligencie. Stačí sa zorientovať a vnímať prevládajúce trendy. Knihy majú okrem svojho obsahu aj polohu voči ostatným knižným dielam. Vzťahy medzi knihami vytvárajú tzv. kolektívnu knižnicu. Byť jej presvedčivým členom neznamená prečítať všetko. Nečítanie je teda - Bayardovými slovami – „vyjadrením väčšej úcty ku knihám.“

Čitateľský pragmatizmus má viaceré podoby. Ďalšou variáciou je prelistovanie knihy. Podobne ako novinový článok pochopíme cez pár zásadných slov zachytených na uhlopriečke textu, aj kniha „vydá“ svoje bohatstvo bez toho, aby sme poctivo (a verní svojmu čitateľskému svedomiu) zaregistrovali každý detail. Bayardove úvahy sú priam balzamom pre všetkých neskazených knihomoľov, ktorí sa za prípadné prelistovanie knihy doteraz hanbili viac ako za cestovanie načierno. Svedomie čitateľa má byť slobodné, prístup tvorivý a sebavedomie nekonečné...

Sviežosť do života zatuchnutých literátov a kritikov

Potom sú ďalšie situácie, keď čitateľským zmyslom prestáva byť zrak a stane sa ním sluch. Nie, nemyslím na audioknihy. Existuje však množstvo kníh, o ktorých sme len počuli. Hovorí sa o nich v dobrej spoločnosti, vlastne sme možno o nich aj čítali – len recenzie, anotácie a obchodné upútavky. Tu Bayard (podobne ako na iných miestach knihy) používa ďalšiu modelovú situáciu prevzatú z modernej literatúry. Či neurobil čosi podobné mních Viliam z Baskervillu v Ecovom románe Meno ruže? Aj vďaka filmu si túto scénu vie väčšina výborne predstaviť. Viliam stojí oproti strašidelnému slepému Jorgemu, ktorý ho úlisne chce otráviť stránkami zakázanej knihy. Objavil knihu, o ktorej len veľa počul.

Podobne ako v Ecovom príbehu sa i v našej mysli tvoria krycie knihy. Tie majú často ďaleko od tých skutočných. Bayard s talentom psychoanalytika upozorňuje, že poznačení vlastným vnútorným životom dávame knihám svoj osobný preklad, na rozdiel od kolektívnej knižnice budujeme svoju vnútornú knižnicu. Nekonečné diskusie o knihách sú odsúdené na neúspech. Každý totiž hovorí o tej vlastnej knihe. Čakanie na konsenzus je teda úspešné menej ako čakanie na koniec spisovateľskej ješitnosti.

Bayard sa zabáva ďalej. V druhej časti knihy ponúka vtipný manuál pre situácie, ktoré môžu nastať. Prečítané, prelistované alebo nečítané knihy sú riskantnou témou pre rozhovor vo vyberanej spoločnosti, pre komunikáciu s profesormi, spisovateľmi alebo milovanými ľuďmi. V každej kapitolke autor poctivo vyberá inú vzorovú situáciu z literárnych fikcií Joycea, Davida Lodga alebo starobylého Montaigna.

Vtipné eseje majú aj vážne a výsostne praktické posolstvá. Slúžia ako „spovedné zrkadlo“ s neľútostnými otázkami pre autorov, recenzentov i pyšných čitateľov. Nikto si nemôže uzurpovať právo na jediný možný výklad. Bayard poskytuje sympatickú terapiu pre generácie odchované na povinných čitateľských denníkoch, ktoré viac ako čokoľvek iné riešili otázku: Ako písať o knihách, ktoré sme nečítali?

Svet literatúry nie je prísnym a nedostupným územím. Vydavateľ tejto irónie sa nemusí báť. Neohrozuje vlastné záujmy. Nezávisle na Bayardových sarkastických poznámkach ďalší a ďalší budú znovu otvárať knihy a listovať v nich s rozličnou rýchlosťou. Jedno však platí: Literatúra nie je samoúčelná. Ak ju mnohí vnímajú ako čisto estetický luxus, niečo v knihách a v komunikácii autorov s čitateľom zlyháva.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia