Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

O ostrovoch filmového umenia – doslovne i metaforicky

Mistři japonského filmu Antonína Límana sú na prvý pohľad knihou o kinematografii, o filmoch a ich tvorcoch. V skutočnosti sú však výpoveďou o inom, v zásade cudzom svete, o inej, inorodej tradícii, o inom, nenašskom kultúrnom kóde.

Povedané jednoduchšie, Límanova zbierka esejí je prinajmenšom v rovnakej miere o filme ako o inakosti, ku ktorej je v tomto prípade film (ale to isté by pravdepodobne platilo aj o literatúre, divadle, hudbe – jednoducho o umení ako takom) obvykle pasujúcim a dobre vybraným kľúčom.

Súčasnosť považujeme za železný vek. Tak to je vo všeobecnosti, ľudské pokolenie je totiž vnútorne naprogramované vnímať každú prítomnosť ako obdobie, v ktorom je horšie ako bolo kedysi, spravidla kedysi dosť dávno. Takto to je aj v súvislosti s japonskou kinematografiou, ktorej zlatý vek sa začal (vraj) približne pred piatimi dekádami.

Mená ako Akira Kurosawa, Kon Ičikawa, Kendží Mizoguči alebo Jasudžiró Ozu nie sú menami len tak hocijakými. Sú – povedané dnešným jazykom – značkami, ktoré sa etablovali práve v rozmedzí 50. a 60. rokov. Aby sa človek stal takouto značkou, ikonou, priam až modlou, musí sa nezmazateľne zapísať v mysliach ostatných. A tým siedmim, o ktorých píše Líman, sa to podarilo celkom preukázateľne, takže sa niet čo diviť, že sa o nich a najmä o tom, čo po sebe zanechali, v prvom rade vôbec písať rozhodol.

Mistři japonského filmu nie sú dejinami japonskej kinematografie, aspoň nie v obvyklom zmysle slova, pretože Líman nesyntetizuje všetko dohromady, neponúka ucelený obraz. Práve naopak, z rámca, ktorý nepochybne pozná, selektuje a vyberá. Jeho texty sú na úrovni žánru esejami, nie striktne teoretickými štúdiami, nie filmologickými staťami, hoci erudíciu v tejto oblasti mu uprieť rozhodne nemožno.

Líman svoj predmet záujmu nepodrobuje akejsi autopsii, ale ho skôr s patričnou fascináciou pozoruje a uvažuje o ňom. „Spracúva“, rozoberá, analyzuje a na mnohých miestach interpretuje (čo je najpodstatnejšie) trinásť plus niekoľko ďalších filmových diel, pričom si všíma a zohľadňuje kontexty spájajúc kinematografiu s rôznymi aspektmi japonskej kultúry, na ktorú je evidentne odborníkom.

Kurosawove opusy Rašomon, Sedem samurajov a Žiť, Ičikawove Sestry Makiokové a Ohne na planinách, Mizogučiho Poviedky o bledej lune po daždi a Správca Sanšó, Ozuove Príbeh z Tokia, Neskorá jar a Traviny v proudu, Tešigaharova Piesočná žena, Šinodova Samovražda milencov v Amidžime a Imamurova Balade o Narajame. Tieto filmy stoja v centre Límanovho záujmu.

Tieto diela predstavujú to, o čom a prostredníctvom čoho (aj o čomsi inom) prehovára k čitateľovi, aby ho potom v poslednej (nečíslovanej, teda akoby bonusovej) kapitole oboznámil s dianím v súčasnej japonskej kinematografii, pričom leitmotívom záverečnej eseje je: pri súčasných japonských filmoch „má člověk pocit že pocházejí nejen z výrazně odlišného historického období, ale jako by je vytvořila nějaká jiná kultura“ (s. 10).

Vo všeobecnosti možno povedať, že Líman vo svojich esejach akcentuje príbeh – príbeh postavy, ale aj človeka. Snaží sa vypovedať čosi nielen o hrdinoch filmov, ich strastiach a životných skúškach, ale azda aj o potenciálnych divákoch. Skúma ľudský humanizmus a jeho šírku obsiahnutú v reflektovaných filmových dielach, rovnako tak ale aj ľudskú krutosť. Svojím analyticko-interpretačným prístupom chce upozorniť na kvality, význam a hodnotu nielen japonskej kinematografie, ale kultúry vôbec.

Líman nie je len japonológ, ale aj japonofil. Tam, kde porovnáva západnú a východnú kinematografiu, tá japonská z toho vychádza nepomerne lepšie. Iste, japonská kultúra mu je „chlebíčkom“, tomu rozumiem a vôbec to nevadí, ale miestami z textu presakuje akási nekritickosť a sklon k paušálnemu súdu, že všetko japonské je v zásade lepšie. Možno má pravdu, možno je však onou inakosťou pohltený a fascinovaný natoľko, že ostatné – to „neinakšie“, „obyčajné, „naše“, „tunajšie“ – akoby prosto v jeho očiach principiálne nemalo, takpovediac, nárok.

Zbierka esejí Antonína Límana Mistři japonského filmu je ojedinelou publikáciou – o tom niet pochýb. V našich končinách je v súvislosti s tým, o čom je, hádam aj prvou svojho druhu. Napriek jej drobným nedostatkom (čísla strán v obsahu nezodpovedajú realite, v tiráži je uvedený chybný počet strán) je hodnotným prírastkom do knižnice každého človeka zaujímajúceho sa o kultúru (špeciálne japonskú), nehovoriac o knižniciach laických i odborných cinefiloch, v ktorých by mala mať vyhradené možno aj čestné miesto.

Na záver si pomôžem slovami z celkom inej knihy, a to z románu Popcorn (originálne vydanie: 1996; slovenský preklad: 1999) populárneho britského autora, inak majstra irónie, Bena Eltona: „‚Samozrejme, že Sedem statočných je lepší film ako Sedem samurajov, ‘ hovoril (protagonista románu, ktorý chodil na Jamesa Bonda, zatiaľ čo ostatní na Kurosawu – doplnila J. K.) zvyčajne. ‚Z jedného dôvodu – nemá titulky.‘“ (Elton, 1999, s. 30)

Líman – na rozdiel od filmových diel, ktorým sa venuje – nemá „titulky“, preto jeho knižný výlet za inakosťou nemusí byť najoddychovejší a možno čitateľovi, ktorý sa naň vydá, hrozí aj to, že bez oných titulkov sa stratí v preklade podobne ako postava Billa Murrayho vo filme Sofie Coppolovej odohrávajúcom sa na ostrovoch, ktoré sú pre Límana domovom toho skutočného, ozajstného filmového umenia. Nuž, čo už, nikto nikdy nepovedal, že konfrontovať sa s inakosťou je prechádzka sakurovou záhradou.

Líman, Antonín: Mistři japonského filmu. 13 esejů. Paseka: 2012, 236 s.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia