Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Nemyslivé pohodlie – jedna z najväčších hrozieb pre ľudstvo

Foto: Flickr (flowcomm)

Uplynulé dve storočia sa, žiaľ, ľudstvu ukazuje viac neprítomnosť zmyslu než jeho prítomnosť. Či už vedome alebo podvedome, cíti to každý z nás, rozdiel je v tom, že mnohí tento pocit nevedia definovať alebo ho interpretujú nesprávne.

To je ten lepší prípad. Tragické je zistenie, že niektorí sa za celý svoj život k hlbšiemu zamysleniu vôbec nedostanú.

Hoci sa filozof Milan Machovec (1923 - 2003) zaoberá vo svojich esejach práve zmyslom ľudskej existencie, neprítomnosť a neutíchajúce blednutie zmyslu je zjavné v celej šírke jeho významu aj pôsobnosti. Zmysel ľudskej existencie stojí na najvyššom piedestáli, je celostným zavŕšením všetkých „čiastkových“ zmyslov, ktoré sú prítomné všade tam, kde ich človek vloží.

Príčinou neprítomnosti zmyslu však nie je ani tak jeho skryté, stajené a stíšené dianie, ktoré predpokladá istý duchovný moment, zamyslenie sa. Slovo myslieť síce tvorí základ tohto slova, no jeho význam je ešte hlbší než samotné myslenie. Práve v predložkách sa podľa jazykovedca Františka Mika skrýva významové zaťaženie, ktoré pokladal za obrovský fenomén.

Príčinou neprítomnosti zmyslu sa ukazuje byť človek. Nie sme jednoducho ochotní zmysel hľadať, pretože k dispozícií máme tisíc iných príjemných jednotlivostí, ktorými sa rozptyľujeme, no žiadny osobný vzťah si k nim nedokážeme vybudovať. Zamedzujú nám v tom predovšetkým ľahko dostupné moderné technológie.

Načo by sme pátrali po slove, ktoré nám v danej chvíli nemôže napadnúť, keď si to ihneď môžeme vygoogliť v mobile? Prečo by sme mali aktívne hrať na hudobnom nástroji, keď si hudbu môžeme zložiť v počítači? Prečo by sme mali „zabiť“ celý deň šliapaním do vrchu, keď sa môžeme vyviezť lanovkou?

Z našich dní jednoducho vypršalo všetko to, čo tento zmysel určuje. Prevláda duchovná a telesná lenivosť, trefné Machovcove nemyslivé pohodlie a hypertrofia ľudských, no predovšetkým virtuálnych kontaktov.

Machovec vlastne nehľadá zmysel ľudskej existencie, ale podrobuje kritike celú západnú civilizáciu. Pátra po tom, kde sa to začalo rozdvojovať, kde zmyslu začalo ubúdať. Nie je možné ukázať na tu a teraz, zmysel sa deje predsa implicitne, a navyše, je to výsostne subjektívna kategória subtílnej povahy. Napriek tomu sa o to pokúsil a z jeho analýzy toku dejín vyplýva, že ľudstvo smeruje ku globálnej smrti.

Pokiaľ stále bude najvyššou hodnotou zábava, pokiaľ si každý z nás nespojí používanie vlastného automobilu s ozónovou dierou, pokiaľ neprestaneme považovať za normálne to, že pôdu kultivujeme tak, že z nej všetko rastúce a tečúce odstránime, potom naozaj dôjde ku zániku ľudstva. Toto je celoživotná téma Milana Machovca, o ktorej uvažoval najmä prostredníctvom odkazu T. G. Masaryka.

Na mladého Machovca pôsobil Masaryk v tridsiatych rokoch svojou humanistickou filozofiou. Po vojne a totalitných režimoch pokladal za dôležité tento odkaz opäť oživiť. Práve od neho sa naučil, že nie je treba násilie, vraždenie a koncentráky. Rozumní ľudia sa dokážu dohodnúť.

Záujem o humanizmus u neho nikdy neutíchol, ale pridružil k nemu uvažovanie o ekológii a etológii. Za naše najväčšie existenčné ohrozenie nepokladá politikov, ako napríklad Hitlera, ale nebezpečenstvo ekologické. Súhru chemikov, inžinierov, staviteľov atď. konajúcich bez škrupulí a morálnych zábran.

Autor sa podujal na úlohu vyžadujúcu nielen kontemplatívnosť, ale zároveň i historický rozhľad. Neodpovedá na otázky, čo je to zmysel. Zmysel sám o sebe neexistuje. Možno ho pristihnúť práve tam, kde sa deje nejaký vzťah. Toto sa mu podarilo odkryť práve v poslednej kapitole s názvom Dialóg. Tu je viac filozofický, osobný a menej faktický ako v predošlých kapitolách.

V publikácii Zmysel ľudskej existencie sa uvádza, že práve táto kapitola vzbudila v roku 1965, kedy ju napísal, najväčší ohlas. Odvtedy ju niekoľkokrát prerobil, doplnil a viackrát vydal. A skutočne, je celkom iná, výnimočná. Práve preto, že o zmysle nielen hovorí, ale naozaj ho dokázal odkryť, veľmi tesne sa k nemu priblížil. Práve tu tkvie ťažisko jeho záujmu o humanizmus, pretože sám odkrýva svoju ľudskosť, a tým i svoje vnútro.

Dialóg považuje za najnáročnejšiu požiadavku humanizmu. Prostredníctvom neho definuje celú problematiku modernej doby, do ktorej zhŕňa predošlé kapitoly o Bohu, vesmíre, fetišizácii a humanizme.

Človek nedokáže byť sám so sebou, viesť so sebou vnútorný monológ, pretože sa upína k „veciam“, fetišizuje si ich, užíva ich, no nič do nich nevkladá, a preto spätne o ňom samom ani ony nič nehovoria.

„Proto také moderní člověk neustále hledá jisté vnější popudy – ač si na to stěžuje – jít ze zábavy do zábavy, z akce do akce, neustále potřebuje i určité vnější podněty. Ani v přírodě nechce být bez tranzistoru, aby se nemusel zamyslet nad tím, co by jej „vyvedlo z míry“, totiž nad sebou samým. Je už „spokojen“, jen když je zcela ponořen do světa věcí.“

V dialógu sa taktiež ukazuje božská sila. Nejde tu však o kresťanstvo ako také. Skutočných kresťanov je podľa neho na svete mizivé jedno percento. Hovorenie s Bohom je určitou autoprojekciou, čiže vnútorným monológom. Práve v ňom sa ukazuje skutočný zmysel. Popri humanizme je téma Boha ďalšou veľkou Machovcovou témou, v ktorej ho ovplyvnil najmä Erich Fromm. Klasickým filozofickým dielom v tejto oblasti je Frommova kniha Budete jako bohové. Machovec sa snažil rovnakou metódou spracovať židovstvo v Starom zákone a napísal knihu Ježíš pro moderního člověka.

Machovcove uvažovanie dospelo k prirodzenému záveru. Ak človek nedokáže byť sám so sebou, ak mu robí problém myslieť sám o sebe a reťazením myšlienok uvažovať o zmysle vlastnej existencie, ako potom vníma smrť? K nej pristupuje rovnako. Väčšina sa správa, akoby smrti nebolo, popiera i túto najväčšiu istotu. Z toho vyplýva najmä to, že nedokáže žiť, nedokáže „smrteľne vážne“ brať sám svoj život.

Machovec, Milan: Smysl lidské existence. Akropolis: 2012, 128 s.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia