Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Nemecko ako stredobod sveta

O tom, že Nemecko je kľúčový hráč na európskej scéne, pochybuje len málokto. Pre niekoho je to jednoduchý fakt, pre iného hrozba. Pre írskeho historika Brendana Simmsa je územie po nemecky hovoriacich štátov veľkou šachovnicou, na ktorej sa v uplynulých piatich storočiach bojovalo o nadvládu nad Európu.

Vo svojej podrobnosťami nabitej knihe Europe: The Struggle for Supremacy, 1453 to the Present (Európa: Boj o nadvládu od roku 1453 po súčasnosť) tvrdí, že európski vodcovia boli presvedčení, že boj o nadvládu rozhodne bizarné a zároveň honosné zoskupenie – Svätá ríša rímska národa nemeckého, prípadne nástupnícke nemecké štáty, a to buď priamo, alebo tým, že sa bude bojovať na ich území.

Brendan Simms: Europe: The Struggle for Supremacy, 1453 to the Present  

Allen Lane: 2013, 720 strán

Geopolitické ihrisko

Vychádzali z predpokladu, že kto ovláda stred Európy, ten ju kontroluje úplne a v konečnom dôsledku dominuje celému svetu. Pripomína, že dvesto rokov išlo o súboj medzi Habsburgovcami a ich súpermi o kontrolu nad Svätou ríšou rímskou. Konflikt to bol natoľko vážny, že vo Francúzsku nenávisť voči Habsburgovcom prevyšovala čokoľvek iné, dokonca aj konfesionálne rozpory. Niektorí nemeckí vládcovia si dokonca mysleli, že „nemecké slobody“ by lepšie ochránili Turci ako Habsburgovci.

Dôležitou súčasťou európskych geopolitických hier bolo tiež zabrániť Nemcom, aby sa zjednotili v jednej ríši a ašpirovali na vytvorenie univerzálnej monarchie, ktorá by vládla celému kresťanskému svetu. To sa prejavilo okrem iného aj pri Vestfálskom mieri. Podľa Simmsa zámerom vestfálskych mierových zmlúv bolo zabrániť tomu, aby vládcovia nemeckých štátov vykonávali neobmedzenú suverenitu, ktorá by mohla ohroziť náboženský mier.

Popri pozičnej hre o teritóriá sa však v Európe odohrával aj súboj politických systémov. Kým Anglicko sa stávalo parlamentnou monarchiou, väčšina ostatných vtedajších veľmoci sa vybrala absolutistickou cestou, ktorá mala viesť k vyššej efektivite ich fungovania. Paradoxom sedemročnej vojny v rokoch 1756 – 1763 bolo, že ako víťazi z nej vyšli typickí predstavitelia parlamentarizmu a absolutizmu – Veľká Británia a Prusko.

Nemá zmysel zaoberať sa každým konfliktom alebo posunom v tejto veľkej dejinnej hre. Bolo ich príliš veľa a veľká časť dnes už upadla do zabudnutia. Aj z dnešného pohľadu je však potrebné si pripomenúť, že spojenectvá bola veľmi nestále a premenlivé. Niekdajší priatelia sa veľmi rýchlo stávali nezmieriteľnými súpermi.

Aj keď sa niekedy zdá, že Simms vidí Nemecko takmer za všetkým, jeho argumentácia je racionálna a neprerastá do úplnej posadnutosti. Azda najlepšie to vidno na jeho na prvý pohľad krkolomnej téze, že postup Ruska do Moldavska a Valašska v 50. rokoch 19. storočia nebol ani tak o oslabení Otomanskej ríše ako o obkľúčení východných hraníc Habsburskej ríše. V širšom zmysle teda o riešení nemeckého problému.

Dve svetové vojny

Okrem toho Simms presvedčivo vyvracia, že príčinou prvej svetovej vojny bola snaha Nemecka získať kolónie na úkor ostatných veľmocí. Samotný Bismarck sa zaujímal predovšetkým o ochranu bezpečnosti Nemecka. Ani v predvečer vojny to nevyzeralo na masívne nemecké prípravy. V roku 1913 totiž Británia, Francúzsko a Rusko minuli na zbrojenie dvakrát toľko ako Nemecko a Rakúsko – Uhorsko.

Simms tvrdí, že volanie po preventívnej vojne, tak zo strany vedenie Druhej ríše, ako aj verejnosti, malo korene v pocite obkľúčenia nepriateľmi a z pocitu poníženia v druhej marockej kríze roku 1912. To je u nás pomerne neznáma epizóda, keď Francúzi okupovali Fez. Nemecko požadovalo kompenzáciu a vyslalo k marockému pobrežiu krížnik Panther. Celé sa to skončilo nemeckým debaklom a posilnením francúzsko-britskej aliancie. Simms to dobre vystihol slovami, že namiesto uvoľnenia smrteľného zovretia si Nemecko pritiahlo slučku na krku.

V súvislosti s prvou svetovou vojnou pripomína, že len západné demokracie ju prežili neporušené. Výsledok bol však tesnejší, ako si dnes možno pripúšťame. Všetko sa mohlo skončiť aj inak.

Pozoruhodný je Simmsov pohľad na udalosti medzi dvoma svetovými vojnami, kde už popri samotnom výpočte faktov pridáva aj svoj vlastný pohľad. Podľa neho uchopenie moci nacistami nebolo ani tak výsledkom ekonomickej krízy ako zlyhania odzbrojovania a pretrvávania revizionizmu. Dodáva, že veľmoci prepásli šancu preventívne zasiahnuť voči Hitlerovi v rokoch 1933 – 1934, keď bol ešte pomerne slabý a z vojenského hľadiska by išlo o pomerne jednoznačnú záležitosť.

Keďže však nezasiahli a všetko za cenu nesmiernych obetí vyriešila až druhá svetová vojna. Po nej sa kľúčovou otázkou stalo: čo s Nemeckom? Pristupovať k nemu ako k porazenému alebo oslobodenému štátu? Americké ministerstvo zahraničných vecí sa priklonilo na stranu rehabilitácie – vytvorenia silných demokratických štruktúr ako najlepšej prevencie proti novej agresii.

Z nášho pohľadu si môžeme spýtať, prečo sa na to isté nekládol dôraz aj po rozpade tzv. Východného bloku a znovuzjednotení Nemecka, ale do popredia sa dostala ekonomická transformácia. To je však už mimo záberu Simmsovej knihy.

Aj keď sa Simms prevažne venuje Európe, v povojnovom období nemohol vynechať ani úlohu Organizácie Spojených národov. Tá tiež prešla krkolomným vývojom a dnes už si málokto spomenie, že vo svojich začiatkoch to bola veľmi intervencionistická inštitúcia. Fetiš štátnej suverenity a nezasahovania do vnútorných záležitostí v nej podľa Simmsa zasiali až diktátori z tretieho sveta a právnici odtrhnutí od reálneho sveta.

Nová Európa a nové Nemecko

Kniha o Európe pochopiteľne nemôže obísť ani otázku povojnovej integrácie, ktorej dnešnú podobu tvorí Európska únia. Popri rôznych inštitucionálnych krokoch, ktoré sú dnes už takpovediac súčasťou kánonu, stoja za zmienku aj rôzne vizionárske iniciatívy.

Pozoruhodný bol napríklad manifest Altiera Spinelliho (ten už je v európskom panteóne, keďže je po ňom pomenovaná hlavná budova Európskeho parlamentu v Bruseli) a Ernesta Rossiho, ktorí už počas vojny požadovali vytvorenie nového systému spolužitia v Európe „definitívnym zrušením rozdelenia Európy na národné, zvrchované štáty a vytvorenie Európskej federácie“. Ideálny čas na takýto krok bol podľa nich, keď bol starý svetadiel ešte v troskách, štáty rozložené a ľudia čakali na nové posolstvo. Nestalo sa. Aspoň nie celkom.

Tak ako sa v roku 1948 na kongrese v Haagu nepodarilo dosiahnuť ani vytvorenie európskej politickej, ekonomickej a politickej únie. Európania sa totiž nevedeli dohodnúť na tom, či k tomu má dôjsť na nadnárodnej alebo medzivládnej úrovni. Tento vnútorný spor viac–menej v rôznych permutáciách pretrváva dodnes.

Aby sme však nezabudli na kľúčovú otázku európskych dejín – čo s Nemeckom? Pokiaľ ide o nové usporiadanie po rozpade sovietskeho impéria, nemali by sme zabudnúť ani na to, že znovuzjednotenie Nemecka po páde Berlínskeho múru nebolo ani zďaleka výsledkom všeobecného nadšenia. Z veľmoci sa za neho zasadzovali jedine Spojené štáty americké. Margaret Thatcherová bola proti, lebo sa bála nemeckej dominancie v Európe a mala obavy aj zo zmeny povojnových hraníc. Revízia hraníc a návrat vyhnaných Nemcov boli strašiakom aj v Poľsku a Československu (aj keď ich názory by aj tak nikto nebral do úvahy).

Všetci vieme, ako to dopadlo. Nevieme však, ako to dopadne s Európskou úniou, týmto revolučným, vizionárskym a v podstate utopickým (pre niekoho možno antiutopickým) projektom. Máme množstvo celoeurópskych inštitúcií, ale stále nemáme skutočnú európsku verejnú sféru, európsku polis. Účasť na voľbách do Európskeho parlamentu je mizerná (a Slovensko je v tejto mizérii lídrom), pričom mnohí ešte dodnes nevnímajú, že Európska únia, to sme predovšetkým my, až potom eurokrati v Bruseli.

Simms Európskej únii vyčíta, že sa pokúšala exportovať demokraciu bez toho, aby ňou sama (ako celok) bola. Neuvádza však konkrétne príklady, kedy sa EÚ pokúšala o export demokracie, takže nie je jasné, čo konkrétne mal na mysli. Možno sa mal skôr zamerať na to, že úroveň demokracie v niektorých štátoch EÚ klesla je taká, že keby kandidovali dnes, už by nemali na vstup šancu.

Simmsova ústredná téma, nemecká otázka, je dnes aktuálnejšia ako kedykoľvek v uplynulom štvrťstoročí. Samotné Nemecko sa pomaly obracia EÚ chrbtom a jeho obyvatelia (voliči) už nechcú dotovať zle spravované európske štáty, predovšetkým na juhu. A práve tam sa dnes rozmáhajú protinemecké nálady, aké sme poda Simmsa nezaznamenali od konca 80. rokov. V niektorých prípadoch to však pripomína skôr štyridsiate roky minulého storočia. Tak či onak, Nemecko zostáva kľúčom ku všetkému podstatnému v Európe.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia