Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Mnoho smrtí počas jedného života

Noblesná Irena Brežná, zamaskovaná za ošumelú čečenskú ženu, sa vydala spolu s reportážnym štábom na sever Kaukazu, nemilosrdnej hornatej časti Ruska. Do kraja, ktorý médiá prezentujú ako bojmi zlomený, uplakaný a zdevastovaný.

V jej reportážach z prvej (1994 – 1996) a druhej (1999 – 2000) čečensko-ruskej vojny so symbolickým názvom Vlčice ze Sernovodsku a podtitulom Zápisky z čečenské války sa nám otvára konfliktný svet, o ktorom sme si mysleli, že ho poznáme práve z novín či televízie. No všetko je celkom inak, priam opačne.

Základné otázky, s ktorými autorka zápasí nevychádzajú dominantne zo strachu o krehký život, ako by sa dalo očakávať v epicentre nemilosrdného zabíjania. Na najvyššiu priečku spytovania samej seba kladie výsostne morálne dilemy. Ako sceliť polohu profesionálnej vojnovej novinárky s empatickou ľudskou bytosťou? Ako si zachovať nadhľad, dôstojný odstup, a naopak, v ktorých situáciách prejaviť emócie?

Zdá sa, že autorka našla spôsob, ako sa s jednotlivými situáciami vyrovnať a podať svedectvo. To, čo vidí a cíti inštinktívne, dôrazne podrobuje svojmu vedomiu. Uprostred chaosu, v ktorom sa ocitla je nevyhnutné, aby vedome riadila každý svoj krok a myšlienky štruktúrovala, čo ako sa budú vzpierať. Nielen doslova, keď sa snaží nestúpiť na mínu, ale aj dramaturgicky.

Niektoré reportáže sú chronologickým popisom jej krokov, prostredníctvom nich sa jej vyjavuje forma výpovedí: „... soustředit všechny síly na sběr detailů. Později můžu vytvořit vztah mezi jednotlivými scénami, nebo sám vyjde najevo díky důslednému pozorování a scény bych mohla proložit krátkymi úvahami a celou tu dramaturgii, kterou obratně vede sám život, zřetelňeji napnout do oblouku“ (s. 34).

Jazyk ako opora

V tomto odľudštenom svete, uprostred sutí, mŕtvol a rozvalín jej bol emocionálne i profesijne najväčšou oporou jazyk. No i ten čiastočne zlyháva. Jej rodná slovenčina, emigrantská nemčina ani ruština, prostredníctvom ktorej tam komunikuje, nemá priliehavé slovo pre to, čo okolo seba nachádza. „Jsou to věci ve výjimečném stavu, pro nějž nebyl sestaven slovník“ (s. 31). Uvažuje nad slovami suť, oskolki a oblomki (rus.), črepiny, prach či Trümmer (nem.).

Zdevastované domy, ulice, stajne, zhanobené a zlomené predmety zmenili svoj tvar, pre ktorý už neexistuje pomenovanie. Napriek tomu sa nevzdáva, verí, že prostredníctvom jazyka si nanovo ohmatá realitu a jednotlivé predmety sa dokážu opäť vzpriamiť. Tak, ako sa ona vzpriamila v nemčine, keď emigrovala do Švajčiarska. Cez cudzí jazyk dokázala uchopiť realitu zvonku, získala od neho odstup, vďaka nemu dokáže vidieť samu seba.

Filozofka a estétka v každej situácii

Ako filozofka, vidí význam tam, kde by si ho nik iný nevšimol. V tom spočíva jej kreativita. V schopnosti uvidieť problém, ktorý je pred všetkým myslením skrytý a objaviť riešenie, pre ktoré neexistuje návod. Alebo inak. Nájsť umelecký jazyk a štýl, ktorý nepopiera a nezastiera videné, ale dáva zmysel tomu, čo by iný označil za šialenstvo, demagógiu, anarchiu. S podobnou ničotou sa uprostred vojny stretáva často.

Ako estétka, vníma krásu uprostred hrôzy. Nakláňa sa tak k štýlu Herty Müller (Dnes by som sa radšej nestretla). Obe si s presnosťou uvedomujú, kde môžu byť obrazné a kde verné skutočnosti. Decentne dávkujú metafory. Práve v nich sa zastavujú a premýšľajú, zaháľajú, zadrhávajú a vyrovnávajú sami so sebou.

Brežná metaforicky vtesnáva samu seba medzi suť a smrť. Aby prostredníctvom reálnej hrôzy a obrazného jazyka zarezonovala pravda ešte markantnejšie a plasticky vystúpila z okov vojnového stereotypného spravodajstva. Takto stokrát prežutý obraz pôsobí stoicky, naoko vyrovnane. I preto, že autorka našla kompromis medzi faktografickým a umeleckým štýlom.

Ženská tvár vojny

Tematicky sa zameriava na ženskú tvár vojny. Tvoria ju novinárky, členky humanitárnych misií, lekárky, spisovateľky, občianske aktivistky a čečenské ženy. Nevyťahuje ju násilne z patriarchálne usporiadaného spoločenstva. Vyplýva z prirodzenej sily materstva. „Ať už naplněného početným potomstvem, nebo naopak, očekávaného, či jen tušeného v daleké budoucnosti“ (s. 8). Pohľadom na všetky tie ženy, matky, dcéry, sestry a ich mocné materstvo sa zásadne vymyká zo stereotypov, ktoré médiá permanentne recyklujú.

Kým sa dostane na západ nejaká správa z Čečenska, či už vizuálna alebo verbálna, prejde niekoľkými úpravami. Všetky sledujú jediný cieľ. Ukázať utrpenie, bezmocnosť, smrť, mŕtvoly. Investigatívni žurnalisti takto prezentujú v západnej Európe ten vzdialený národ. Tešia sa z toho, že zachytili utrpenie, a pritom ho často sami inscenujú.

Brežná neustále apeluje na to, že táto kultúra je typická práve nezlomnosťou vôle. Nielenže sú s mŕtvymi spojení vrúcnejšie než so živými, ale ich najvyššími hodnotami sú pohostinnosť a pokora. To je ich forma odporu. Presvedčiť svet a samých seba, že nie sú zlomení. I v tomto sa prejavuje ich materstvo. „Pro Čečenku může mateřská péče skutečně napomáhat kulturní sebeobraně, vůči okupantovi tím potvrzuje jeho světonázor, že matka je všudypřítomná a stará se o něj – bez ohledu na to, co on činí jí“ (s. 67).

Kamikadze

Každá reportáž má svoj nosný motív, jedinečný štýl aj kompozíciu. Azda najexpresívnejší je autorkin otvorený list bojovníčke za ľudské práva Zajnab. Popri podpore, ktorú jej vyjadruje, odhaľuje skrytú hrozbu vojny – sebazničujúci telesný akt.

Ľudské prístrešky, tie obydlia rozšíreného tela, sú bombardované. Súkromie ich obyvateľov násilne odcudzené. Ženy, muži i deti znásilňované, nemilosrdne odľudštené, odtrhnuté od samých seba. Telo, schránka ľudskej duše, ich nesmierne ťaží. To všetko v nich vyvoláva pocit kozmickej vykorenenosti, hanby a poníženia. Zničenie tela teda niektorí pokladajú za oslobodzujúce gesto.

Autorka odhaľuje temnú stránku tohto konania a vyzýva k uvedomeniu si jeho úskalia. Každé sebazničenie poskytuje okupantom argument, aby i naďalej mučili. Odkrýva kdesi z hĺbky duší týchto ľudí motív premeny, smrť ako metaforu pre začiatok života a argumentuje: „Nemusí být fyzicky dokonána, je mnoho smrtí za jeden život“ (s. 82).

Irena Brežná: Vlčice ze Sernovodsku. Zápisky z čečenské války, prel. Jan Mattuš, Paseka: 2012

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia