Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Liberál presiaknutý humanizmom

Foto: Flickr.com (Lublincompl, licencia Creative Commons)

Šéfredaktor denníka Gazeta Wyborcza Adam Michnik patrí k najvýznamnejším stredoeurópskym intelektuálom. Tento niekdajší disident aj v zbierke esejí Plávať proti prúdu dokazuje, že vidí udalosti a osoby s nadhľadom, ktorý mnohým v našom regióne chýba.

V kľúčovej prvej časti knihy sa zaoberá viacerými negatívnymi javmi, ktorými trpí nielen Poľsko, ale aj jeho susedia. Stačí zmeniť mená a miesta a takmer všetko, o čom píše, platí aj o Slovensku, Maďarsku, Česku či Ukrajine. Michnik neúprosne pranieruje antisemitizmus v jeho najrôznejších podobách, hon na čarodejnice v podobe ideologických nepriateľov a mučenícky syndróm našich národov.

S takýmito názormi si samozrejme získal v Poľsku množstvo nepriateľov. Sám sa tým nijako netají a v esejach s nimi polemizuje a vyvracia ich obvinenia, aj keď priznáva, že na istú skupinu ľudí fakty neplatia, takže neočakáva, že by sa útoky zastavili. To mu však nebráni ďalej pokračovať v obhajobe vlastného názoru.

Obrana obžalovaných

Človek, ktorý si za komunizmu odsedel niekoľko rokov vo väzení, všetkým, ktorí sa s krvavými očami snažia naháňať duchov minulosti a sú na základe svojich bizarných kritérií schopní hodiť do jedného vreca trýzniteľov aj obete, odkazuje: „Zvyčajne sa však ľudia, ktorí si nevytrpeli veľa, vyhlasujú samozvane za hovorcov spravodlivosti, ktorej sa musí učiniť zadosť. To oni veľmi radi vyhlasujú ďalšie revolúcie, ďalšie zoznamy poznačených... to oni sú držiteľmi „pravdy národa“, ktorá opovrhuje demokratickými postupmi.“

A potom pridáva vysvetlenie, prečo v prípade pochybností treba stáť na strane obžalovaného. Pomáha si Tomášom Akvinským, podľa ktorého je lepšie zachovať si dobrú mienku o zlom človeku ako si vytvoriť zlú mienku o dobrom človeku, pretože v druhom prípade sa mu krivdí. Poznamenáva, že pluralizmus, ktorý je terčom kritiky týchto samozvaných nositeľov absolútnej pravdy, narušuje túžbu po jednote, jednoznačnosti a jednoduchosti, ale nie je rezignáciou na pravdu, lež otvorenosťou voči snahám iných nájsť ju.

Kauza Kielce

Pravdepodobne najdôležitejšou esejou celej knihy je Kielecký pogrom: dve spytovania svedomia. O tejto hanebnej udalosti sme už písali a treba poznamenať, že pre Poľsko je podobne traumatizujúca a rozdeľujúca ako pre nás existencia vojnového Slovenského štátu. Michnik ostro kritizuje niektorých predstaviteľov katolíckej cirkvi, predovšetkým biskupa Czesłava Kaczmarka a jeho interpretáciu, v ktorej židov viac-menej stotožnil s komunistami a tvrdí, že „samotní židia nesú obrovskú časť zodpovednosti za nenávisť, ktorá ich obklopuje“. To boli slová, pod ktoré by sa bez problémov podpísali aj funkcionári Tretej ríše. Napísal ich však katolícky hodnostár v septembri 1946.

Michnik dáva tento postoj do kontrastu s pastierskym listom iného biskupa Teodora Kubinu, ktorý už krátko po pogrome udalosti odsúdil slovami: „Nič, absolútne nič neospravedlňuje kielecký zločin zasluhujúci si boží hnev, zločin, ktorého pozadie treba hľadať v zločinnom fanatizme a neospravedlniteľnej temnote.“ Aký to rozdiel oproti tým, ktorí prekrúcaním robia z obetí vinníkov.

Pozoruhodné je aj Michnikovo upozornenie na tézu amerického historika Johna Micgiela, že hlavným zdrojom povojnového antisemitizmu bolo to, že mnohí ľudia žili v domoch, ktoré predtým patrili židom. Tí mali všetci vyletieť komínom, ale niektorí sa predsa len vrátili a tento strach pred návratom vyvolal v dedinčanoch odpor hraničiaci s antisemitizmom.

Egoizmus bolesti

Nielen v súvislosti s kieleckým pogromom, ale aj ďalšími témami, ktorým sa Michnik venuje, treba spomenúť koncept, ktorý nazval egoizmom bolesti. Tvrdí, že bolesť je egoistická a platí to aj pre kolektívnu bolesť národov alebo iných spoločenstiev.

Podľa Michnika ľudia namiesto toho, aby mysleli na bolesť iných, čakajú, že oni budú súcitiť s našou bolesťou. To je však nemožné, pretože sami sú ponorení do vlastnej bolesti, ktorá im bráni vcítiť sa do nášho utrpenia. Takto vzniká akýsi začarovaný kruh trpkosti a odporu voči tým, ktorí netrpia s nami. „Zatvorení v pevnostiach vlastnej pamäti a vlastnej bolesti si nevšímame ani to, ako sa odpor a bolesť menia na nenávisť a pomstu.“

Kým pohŕdali nacisti

Názorným príkladom, že nielen s cudzou bolesťou, ale ani so samotnou existenciou inakosti sa nie každý vie vyrovnať, je príbeh z väzenskej cely, v ktorej sa spolu ocitli poľský vlastenec, antifašista a antikomunista Kazimierz Moczarski a generál SS a likvidátor varšavského geta Jürgen Stroop.

Moczarski o ich diskusiách napísal (podľa Michnika fascinujúcu) knihu Rozhovory s katom. V nej ukazuje, aká neprekonateľná bola priepasť medzi ich svetmi. Ďalší veľký poľský mysliteľ Leszek Kołakowski ju označil za najlepší portrét autentického hitlerovca, človeka, podľa ktorého za vojnovú prehru mohli to, že nacisti boli príliš mäkkí a nedôslední pri vykoreňovaní nepriateľov.

Tento človek v jednom z rozhovorov označil Moczarského za nestraníckeho liberála presiaknutého humanizmom. On to samozrejme myslel ako urážku, ale Moczarski by na takúto nálepku bol pravdepodobne hrdý a to isté by sme mohli povedať aj o Michnikovi, tomto obrancovi pluralizmu, osvietenstva a demokracie.

Duch demokracie

Aj vďaka tomu, že Michnik sa mohol inšpirovať ľuďmi ako Moczarski a nie rôznymi pochybnými hrdinami, ktorých si vyberajú nacionalistické prúdy v strednej Európy, tak môže svojim priateľom aj protivníkom pripomenúť, že demokracia nie je len o slobodných voľbách, ale predovšetkým nekončiacim dialógom, sporom o hodnoty, o historickú pravdu a zachovávaním slobody po tejto pravde pátrať.

Nečudo teda, že sa mu hnusí nacionalizmus postkomunistickej doby, ktorý presiakol strednú a východnú Európu v rôznych viac či menej agresívnych podobách. Tento nacionalizmus má podľa Michnika rôzne tváre, ale spája ho odpor voči liberálnemu právnemu štátu, dialógu, tolerancii a duchu pluralizmu. Michnik píše, že pretrval ako nostalgia, „ako fóbia, ako antidemokratická, antiliberálna, antieurópska a antiamerická ideológia.“

Kritika a kontext

V jednej recenzii sa nedajú obsiahnuť všetky témy, ktorým sa Michnik v knihe Plávať proti prúdu venuje. Už len jeho (veľmi civilizovaná a úctivá) polemika s niektorými názormi pápeža Benedikta XVI. by si zaslúžila samostatnú pozornosť. Treba však pripomenúť, že najmä záverečná časť Znovu získať Poľsko alebo Časy prajú tomu, čo je hanebné pôsobí v kontexte predchádzajúcich textov trocha rušivo.

Na rozdiel od historických alebo nadčasových tém z úvodných esejí sa zaoberá udalosťami v Poľsku a okolitých štátoch v uplynulých niekoľkých rokoch. Chýba im však datovanie, takže čitateľ, ktorý nie je odborník na Poľsko alebo Ukrajinu, môže občas oprávnene podľahnúť pocitu zmätenosti. Vtedajšia vláda je dnes totiž opozícia a texty tak nevyhnutne zastarali príliš skoro na to, aby sa hodili do takejto zbierky.

Užitočný by bol aj poznámkový aparát, ktorý by čitateľa zorientoval v spleti poľských politikov, ktorí prichádzajú a odchádzajú tempom, s ktorým nie každý čitateľ dokáže udržiavať krok.

No a kameňom úrazu je opäť aj používanie slov Žid a žid. Problém s ním majú v podstate všetky slovenské médiá, a pritom riešenie je jednoduché. Stačí si otvoriť Slovník slovenského jazyka a dočítame sa, že Žid je príslušník (starovekého) izraelského národa a žid je vyznavač izraelitského náboženstva.

Na druhej strane treba oceniť, že na pomenovanie vyhladzovacieho tábora v Osvienčime použila prekladateľka nemecký názov Auschwitz. Odlišuje tak poľské mestečko od nacistickej továrne smrti. Snáď sa to čoskoro stane v slovenských médiách normou.

Aby som však tento text zakončil v optimistickom tóne, tak spomeniem odkaz Adama Michnika Václavovi Havlovi, ktorý mal svojho času obavy o vývoj v Poľsku: „Poľsko je krajinou, kde žiadny neporiadok nezvíťazí definitívne. V Poľsku je všetko možné: aj zmeny k lepšiemu.“ A to platí aj o jeho susedoch.

Adam Michnik: Plávať proti prúdu, prel. Marianna Petrincová, Kalligram: 2011, 400 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť