Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Hudba ako vyslobodenie

Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)

Pred niekoľkými dňami oslávila 110. narodeniny Alice Herzová-Sommerová, najstaršia žijúca osoba, ktorá zažila hrôzy nacistických koncentračných táborov. Pri tejto príležitosti uverejňujeme starší text o jej knižnej biografii Rajská zahrada uprostřed pekla (Život v jednom století).

Keď človeka ponížia na úroveň čísla na zozname väzňov v koncentračnom tábore, zostáva len málo vecí, ktoré mu spôsobujú potešenie. Pre pražskú rodáčku Alicu Herzovú-Sommerovú sa takýmto únikom od každodenných hrôz Terezína stala hra na klavíri, ktorá jej pravdepodobne zachránila život.

Melissa Müllerová, Reinhard Piechocki: Alice Herzová-Sommerová: Rajská zahrada uprostřed pekla  

Rybka Publishers: 2009, 384 strán

S pozoruhodným životným osudom virtuóznej klaviristky, ktorá žije v londýnskej štvrti Hampstead, sa vďaka prekladom jej biografie z nemeckého originálu do angličtiny aj češtiny môžu zoznámiť aj ľudia v jej pôvodnej aj adoptívnej vlasti. Celý život bol pre Alicu akýmsi hľadaním vlastnej identity. Jej matka potláčala v sebe židovskú kultúru aj korene. Jedným z dôvodov bola zatrpknutosť na tradičné zvyky, kvôli ktorým ju vydali proti jej vôli, a tým druhým bola ochrana pred antisemitizmom.

Tak ako mnohí židia z vyšších vrstiev, aj Herzovci sa identifikovali s Nemcami a ich kultúrou. Medzi rodinných priateľov patril Franz Kafka, s ktorým Alice chodievala v detstve plávať alebo na prechádzky, počas ktorých počúvala jeho príbehy. Kafkov spoločník, sionistický mysliteľ, sa dokonca stal jej švagrom.

Hľadanie identity

Zrejme najťažšia kríza identity postihla vtedy už úspešnú klaviristku a medzičasom aj manželku a matku syna Stephana po nemeckej okupácii Prahy. K Nemcom, v ktorých kultúrnej sfére vyrastala, sa už z pochopiteľných dôvodov nehlásila, ani hlásiť nemohla. Hoci v čase nacistického ohrozenia stála na strane Čechov a plynule hovorila po česky, nebola ani Češkou a aj keď mala v sebe židovskú krv, dovtedy neprejavovala takmer žiadny záujem o židovskú kultúru. Po vojne, aby si uchovala československé občianstvo, musela dokonca zaprieť, že pred ňou patrila do „nemeckých kruhov“.

Všetky tieto dilemy však nasledovali až dlho po tom, ako sa u nej už v detstve prebudila túžba stať sa hudobníčkou. Rozhodujúcim impulzom pre ňu bolo rozprávanie jej matky o známom skladateľovi Gustavovi Mahlerovi, ktorý taktiež patril do okruhu rodinných priateľov. Alicin vzťah k hudbe často hraničil až s posadnutosťou. Ako 14-ročná dokonca začala sama vyučovať, aby si zarobila na nový klavír.

Keď sa neskôr sťahovala do Izraela, tak jej túžba odviezť si so sebou klavír bola taká silná, že vďaka intervencii Maxa Broda, svetu známeho najmä ako správcu Kafkovej literárnej pozostalosti, jej prezident Klement Gottwald udelil povolenia na vývoz z republiky. Cena za prepravu však bola taká vysoká, že sa jej na ňu musela zložiť rodina.

Zvuky Terezína

Ťažiskom knihy sú však takmer dva roky, ktoré Alice strávila v terezínskom koncentračnom tábore. O tom, ako precízna nemecká mašinéria dokázala v ľuďoch vyvolať ilúziu nádeje, svedčí skutočnosť, že keď ju požiadali, aby tam zahrala ostatným väzňom na klavíri, tak si pomyslela, že to tam nemôže byť až také hrozné. Čoskoro však zistila, aká bola každodenná realita. A historická realita je taká, že z 89 tisíc ľudí deportovaných do Terezína sa oslobodenia dočkalo zhruba tritisíc päťsto.

O tom, ako neľudské podmienky nútia ľudí k extrémnym činom, vypovedá aj Alicina jediná „krádež“ v živote. Keď jej syna trápil hlad, tak sa v zúfalstve uchýlila k tomu, že vzala kúsok chleba z vedľajšej postele. Po celý čas však Alice patrila do skupiny takzvaných vyvolených, ktorí z rôznych príčin nemali byť odvezení do vyhladzovacích táborov. Jej manžel Leopold také šťastie nemal a konca vojny sa nedožil.

Alicino výnimočné postavenie v tábore vyvolávalo mnohé nepríjemné, až vyčítavé otázky jej mimoriadne vnímavého syna, ktorý mal pocit, že žijú na úkor niekoho iného. Jej brat Paul to však pochopil veľmi pragmaticky: „Chcú ti zachrániť kožu, Alice, aby svetu ukázali, ako pekne sa správali k židom v tábore.“

Hru na potemkinovskú dedinu zvládali nacisti perfektne. Pred návštevami inšpekcií Červeného kríža vždy väzňom nariadili skrášlenie a vymaľovanie tábora. Zorganizovali koncerty, divadelné predstavenia, dokonca detskú operu. Vytvorili tak ilúziu, že to nebol koncentračný tábor, ale závodná dovolenka.

V mnohých pasážach je kniha dosť znepokojujúcim čítaním. Bez správneho kontextu totiž môžu jednotlivé epizódy skutočne vyvolať pocit, že o väzňov bolo vzorne postarané. Preto nemožno zabúdať na to, že táborom sa neozývali len tóny Chopinových etúd. Práve naopak, väčšinou ich prehlušovali výstrely popravných čiat.

Ani po oslobodení a skončení vojny sa Alicine útrapy neskončili. Do jej pražského domu sa počas vojny nasťahovala česká rodina. K moci sa dostali komunisti a v ich radoch nebola ani zďaleka núdza o antisemitské živly. A tak sa Alice nakoniec rozhodla, že sa pridá ku svojim dvom sestrám a odsťahuje sa do Izraela.

Neskôr viac než desaťročie žila striedavo v Izraeli, Švédsku a Londýne, kde sa nakoniec v roku 1986 usadila v blízkosti svojho syna, ktorý zomrel v roku 2001. Alice Herzová-Sommerová každý deň hrávala na klavíri ešte aj ako 109-ročná. Hudba jej nielen zachránila život, ale jej ho aj v tomto požehnanom veku stále obohacovala. Podľa najnovších informácií však už sotva vidí aj počuje. Film o jej živote Dáma z čísla 6: Hudba mi zachránila život sa však možno dočká nominácie na Oscara v kategórii krátkych dokumentov.

Článok je aktualizovanou verziou textu, ktorý vyšiel v časopise Echo Magazín.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia