Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Ázia bez servítky

Čaro starých cestopisov je v tom, že nám približujú krajiny také, aké ich už nemáme možnosť uvidieť. Kniha belgicko-francúzskeho básnika a maliara Henriho Michauxa Barbar v Ázii je ešte okorenená aj prostorekosťou, ktorú mnohí môžu považovať za škandalóznu.

Henri Michaux: Barbar v Asii. prel. H. Zahradníčková, Tichá Byzanc: 2010, 240 s.

Jedna z internetových recenzií odporúčala knihu nečítať s odôvodnením, že je to traktát arogantného belocha. Je pravda, že Michauxova kniha môže s odstupom takmer 80 rokov pôsobiť povýšenecky, šovinisticky a možno až rasisticky, ale len pre intelektuálne lenivého čitateľa, ktorý sa pohorší nad tým, ako Michaux píše o tom, že „Ind se nikdy, nikdy nedomyslí, jak moc Evropana dráždí. Pohled na dav Indů, na indickou vesnicí nebo jen průchod ulicí, kde Indové stojí před svými domy, je protivný až odporný“ alebo keď o Bengálcoch píše, že nízke čelo a lebka s hustým porastom „z něj pak dělají úplnou opici.“

Ak by vás takýto obsah predsa len príliš šokoval, tak sa skúste ponoriť do niektorých pasáži aspoň aby ste si vychutnali farebnosť prekladu Hany Zahradníčkovej, ktorá akoby dokázala presne vytušiť tak náladu autora ako aj kolorit danej krajiny. Mnohí považujú slovenčinu za poetickejší jazyk ako češtinu, ale práve pri čítaní takýchto subjektívnych kníh mám pocit, že slovenčina jednoducho nemá dostatočný repertoár prídavných mien. A možno ich naši prekladatelia len nedokážu vyloviť z pamäti a slovníkov.

Vráťme sa však k samotnej knihe. Michaux v nej nie je stále iba pohŕdavý. Skôr píše štýlom, čo na srdci, to na jazyku. Niektoré zvuky, chute alebo pachy sa mu páčia, iné sa mu protivia. Je to poctivejší prístup ako pokrytecké a nekritické obdivovanie „ušľachtilých divochov“, o ktorých písali iní cestovatelia. V predslove k neskoršiemu vydaniu (len dvanásť rokov po prvom) aj samotný autor priznáva svoju nevzdelanosť a naivitu. Neospravedlňuje sa, len vysvetľuje, prečo veci videl tak, ako ich videl.

Treba povedať, že najviac si to odniesla India, ktorá mu zjavne nesadla. Ťažko povedať, či to bola krajina ako taká (vtedy ešte pod britskou nadvládou) alebo ľudia, ktorí sa mu zdali príliš zbožní, pokorní a ponížení, bez hrdosti a odhodlania. Čitateľ má na výber, či v tom bude vidieť prejav ľútosti alebo zosmiešnenia.

Jeho pohoršenie nad krutosťou kastového systému naznačuje, že Michaux nebol žiadny primitívny rasista, ktorý by chodil po Indii s fixnou predstavou o menejcennosti tamojšieho obyvateľstva. Taký človek by nedokázal napísať, že sanskrit je najdokonalejší jazyk na svete, „bezpochyby nejkrásnější výtvor indického ducha...jazyk myslitelů, ohebný, vnímavý a citlivý.“

Na rozdiel od Malajcov sa mu Indovia nezdali ani fyzicky krásni, čo je pre maliara zrejme dosť dôležité kritérium. Už vyššie uvedený citát o niečom napovedá. Len o niekoľko riadkov skôr napísal, že za celý čas videl len jednu peknú Bengálku. Inde píše o Indoch ako o vychudnutých, zženštilých a lepkavých. Aký to kontrast s tým, keď o Malajcoch píše, že majú v sebe čosi „zdravého, noblesního, čistého, lidského...[z] jeho tváře nevyčtete jedinou nemístnou touhu, jedinou neřest, jedinou charakterovou vadu.“

Dokázal by takto písať zaslepený rasista? Na druhej strane, pri čítaní malajskej časti knihy som sa nedokázal zbaviť pocitu, že v skutočnosti Michauxa najviac fascinovalo to, že na Bali chodili ženy s odhaleným poprsím.

Takýchto príkladov by sa v knihe dali nájsť desiatky. Barbar v Ázii totiž nie je klasický cestopis, ale skôr zbierka fragmentov, pozorovaní, anekdot a aforizmov o rôznych aspektoch Indie, Srí Lanky (vtedy ešte Cejlónu), Číny a Malajska (dnešnej Malajzie, Indonézie a Filipín). Po väčšinu času vlastne ani nevieme, kde presne sa Michaux nachádza, čo do istej miery vedie ku zovšeobecňovaniu, ktoré je pri pozorovaní ľudí obzvlášť zradné.

Autor nám tak predstavuje v podstate akési platónske idey jednotlivých miest, národov a náboženstiev. Môžeme byť v Pekingu alebo Šanghaji, Tokiu alebo Sappore. Všetko sa prelína v jednom veľkom hmlistom obraze, z ktorého sa vždy na chvíľu vynoria postavy, ktoré tam postretával, aby ich o chvíľu vystriedali iné, zaujímavé niečím iným.

Kniha tiež trpí istou nerovnováhou v rozsahu venovanom Indii, ktorá zaberá zhruba polovicu knihy, a ostatných krajín. Tridsaťstranové náčrty Číny a Japonska ani zďaleka nie sú dostačujúce. Autor sa chytí jednej témy, rýchlo ju opustí a ani sa nenazdáme a zrazu sme niekde inde. Postrehom tak chýba potrebná hĺbka. V tomto Michaux tak trocha pripomína moderných cestovateľov trpiacich akýmsi nepokojom, ktorý ich poháňa neustále vpred. Nedokážu postáť, posedieť, zamyslieť sa, zahľadieť sa.

Možno aj preto Michaux prehliadol niektoré trendy v daných krajinách, ktoré ho zaskočili. Ak by bol pozornejší a menej zbrklý, nemusel potom písať vysvetľujúce predslovy k ďalším vydaniam. Napriek tomu však pochopil, že ak sa ázijské krajiny chcú niekam pohnúť, nesmú zostať zaseknuté v minulosti. Výborne to vystihol v troch vetách na poslednej strane: „Každý národ by se měl stydět, že má nějaké dějiny. Platí to samo sebou pro Evropany stejně jako pro Asijce. Své dějiny mají vidět v budoucnosti.“

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia