Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Aristokrat medzi encyklopédiou a groteskou

Zdravý a mocný nebol ani náhodou. Vedel okúzliť dámy, ale viac hĺbkou intelektu a vznešeným pôvodom než vytrénovanou postavou. Celý život sa trápil so zažívacími ťažkosťami. Mal čo robiť, aby aspoň kde-tu ukázal, že nie je iba suchárskym a odťažitým nervákom. Alexis de Tocqueville.

Francúzsky politik, historik a mysliteľ poldruha storočia po svojej smrti vo francúzskom letovisku Cannes inšpiroval hneď dvoch autorov, aby sa – každý po svojom – vysporiadal s jeho životom.

Tocqueville v rukách vedca

Historik Hugh Brogan sa môže bez ohľadu na bariéru historického času smelo nazvať jeho priateľom. Celé desaťročia venoval skúmaniu Tocquevillovho života. Musel prečítať hádam každý jeho denníkový záznam, poznámku, osobný list či prejav prednesený pred väčším auditóriom.

Objemná (a neuveriteľne detailná biografia), ktorú Brogan napísal, dokazuje intenzitu tohto záujmu. Je so „svojím“ Alexisom doslova v každej chvíli, pri stole aj v pracovni, v rodinnom sídle s manželkou a predovšetkým na cestách, ktoré umožnili Tocquevillovi stať sa vo svojej vlasti „misionárom“ moderných demokratických ideálov.

Tocqueville veril, že „ život je vážna úloha, ktorá nám bola pridelená a je našou povinnosťou vykonať ju, ako najlepšie môžeme.“ V liste svojmu priateľovi priznal, že mnohí žijú v neustálom polosvetle neistoty, jeho však takýto stav unavuje a demoralizuje. Je všeobecne známe, v akom kontexte Tocqueville svoj životný projekt naplnil.

Poznamenaný (v dobrom i zlom) šľachtickým pôvodom sa nestíhal čudovať, keď sa začal rúcať starý svet. Videl obete porevolučného teroru a monarchiu v predsmrtných kŕčoch. Chudobné masy ho fascinovali a odpudzovali súčasne. Pohŕdal ich vulgárnosťou. Nebol naivný (a možno len trochu), a preto rýchlo začal chápať, že myšlienky slobody a rovnosti sa nenaplnia vo vzduchoprázdne alebo v udržiavaných záhradách starobylých vidieckych sídel.

V Tocquevillovi bola verejná angažovanosť geneticky zapísaná. Ambiciózny súdny audítor s veľkou dávkou prozreteľnosti zatúžil po čerstvom mimoeurópskom vzduchu a bez logistickej podpory rýchlych lietadiel či medzivládnych študentských programov absolvoval svoju slávnu cestu do Ameriky. Po 37 dňoch na mori 9. mája 1831 pristál so svojím priateľom Beaumontom v Spojených štátoch.

Výskumníci amerického väzenského systému, francúzski vyslanci, elegantní mladí muži dobrých spôsobov s úžasom sledovali inú planétu. Američania už dávno kašľali na ťažkopádne spoločenské spôsoby, aj prezidentovi hovorili pane a bez falošnej servility mu „len“ podali ruku. Americká spoločnosť uverila na dynamiku, realizmus a rovnosť – nie proklamovanú, ale uskutočňovanú. Tocqueville sa v liste svojmu otcovi posťažoval, že „v novinách je oveľa viac o cenách bavlny ako o veľkých politických otázkach.“

Amerika znamenala pre Tocquevilla zásadný vnútorný konflikt. Do ohrozenia sa dostali zabehnuté formy myslenia, vzorce etikety a kultivovanosti, pocit spoločenskej prestíže a nadradenosti či tradičné katolícke nepriateľstvo voči protestantskému svetu maskované agnostickou pózou. Toto je tá pravá vzrušujúca pointa Tocquevillovho života, osobnejšia než všeobecne známy úspech knihy Demokracia v Amerike, ktorú po návrate napísal a autorovi zabezpečila kliky vo wikipédii.

Groteska o Parížanovi v Amerike

Mladý francúzsky šľachtic „on the road“ po Novom svete – mohol takejto story odolať románopisec Peter Carey? Ľudia na ceste, a najlepšie v 19. storočí, a ešte lepšie na ceste do novoosídlených území, mu k úspechu už raz pomohli. Carey za román Oskar a Lucinda získal Man Booker Prize.

Austrálsky prozaik nie je univerzitným profesorom histórie ako Brogan. V závere svojho románu Parrot a Olivier v Amerike síce Broganovi s úctou ďakuje, ale na Tocquevilla a jeho cestu ide s licenciou románopisca. Ešte presnejšie by bolo povedať s licenciou literárneho karikaturistu. S románovým Olivierom - údajne inšpirovaným „naším“ Tocquevillom - čitateľ súcití iba v súvislosti s morskou chorobou počas dlhej plavby cez oceán.

Francúzskeho bonvivána v románe nesprevádza fiktívny dvojník Beaumonta, seriózneho analytika americkej demokracie, ale príslušník nižšej triedy. Parrot je synom tlačiarenského piráta. Jeho prednosťou je krasopis v protiklade s nečitateľným rukopisom pána šľachtica. Careyovské vydanie komédie „sluha a jeho pán“ je jedinečné. Karikatúra je dokonalá.

Táto dvojica objaví svet nábožných kvakerov aj slobodomyseľných amerických dám, ktoré – na rozdiel od tých francúzskych – nie sú spútané konvenciami. Jedna z nich Oliviera očarí, ako sa však rozhodnúť? Importovať modernú dámu na staré šľachtické sídlo vo Francúzsku alebo sa rozhodnúť pre novú existenciu na novom kontinente v milujúcom náručí, zatiaľ čo pravlasť získa patinu nostalgickej spomienky?

Aristokrat neočakáva od Parrota nič viac ako kvalitný servis, časom sa však rodí bližší vzťah nápadne sa podobajúci na priateľstvo. Nie je toto práve konkrétna podoba amerického sna o rovnosti a nových príležitostiach? Tento Tocqueville začne žiť svoj osobný americký sen a modernizačná transformácia Francúzska je mu srdečne ukradnutá...

Hra v medzipriestore

Čítanie precíznej biografie De Tocquevilla i historizujúcej grotesky od Petra Careya ukazuje, aké otvorené sú naše možnosti voči histórii. Tomuto napätiu nechýba kúzlo. Či sa vydáme do archívov, aby sme zrekonštruovali reálne osobnosti alebo sa začneme túlať svetom fikcií, kde skutočnosť netreba brať až tak vážne, vždy sme na vzrušujúcej ceste. Niečo sa stalo, a zase čosi iné sa mohlo stať, hoci nakoniec bolo všetko inak. Sú príbehy, ktoré môžu historici s pokojným svedomím autorizovať a zase iné sú bez potvrdenia dejinami, pritom hodnota im nechýba.

Táto chvíľa je už na konci riadku minulosťou. Pointy nie sú dopredu určené, hra okolností dovoľuje bohatšie pokračovanie, ako sa nám zdá. Jednou nohou sme v archíve faktov a inou skúšame neisté polia fikcií a dobrodružstiev. Radi by sme boli čo i len minútku aristokratmi, a pritom hráme v nekonečných groteskách.

Hugh Brogan, Alexis de Tocqueville, Prorok demokracie ve věku revoluce, CDK Brno 2011

Peter Carey, Parrot a Olivier v Americe, Jota Brno 2011

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia