Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Americké ilúzie o Stalinovom raji

Baseball sa mal stať sovietskym národným športom

Sovietsky režim pripravil o život milióny svojich občanov, ale aj státisíce cudzincov. Mnohí z tisícov Američanov, ktorí tam prišli o život, prišli do Sovietskeho zväzu dobrovoľne.

Tim Tzouliadis: Opuštění. Z velké krize do gulagu. Prel. P. Šustrová. BB Art 2010, 454 s.

Bežná predstava o komunizme ukazuje, ako sa ľudia snažia utiecť na Západ. Výnimkou bol začiatok 30. rokov minulého storočia, keď Spojené štáty zasiahla svetová kríza a do Sovietskeho zväzu za prácou a životným naplnením neodchádzali iba presvedčení ľavičiari, ale aj mnohí nezamestnaní.

Hlavným problémom návštevníkov Stalinovej ríše bolo, že to bola jednosmerná destinácia. Britský spisovateľ a filmár Tim Tzouliadis sa v knihe Opustení pozrel na to, aký osud čakal Američanov v Sovietskom zväze. Autor opisuje tri základné vlny amerických občanov, ktorých zomlel sovietsky mlynček. Nikdy sa nepodarilo zistiť, koľko ich do sovietskeho Ruska prišlo počas krízy, každopádne to boli tisícky ľudí. Prvý krát v dejinách Spojených štátov v tom období z krajiny odišlo viac ľudí než do nej prišlo. Emigráciu do Sovietskeho zväzu zabezpečovala sovietska obchodná agentúra Amtorg sídliaca v New Yorku. Len za prvých osem mesiacov roku 1931 dostala viac ako 100-tisíc amerických žiadostí o vysťahovanie do ZSSR.

Hoci sa na začiatku uvažovalo, že sa baseball vďaka americkým prisťahovalcom stane sovietskym národným športom, nadšenie trvalo len pár rokov a nakoniec sa žiadna kultúrna revolúcia nekonala. Namiesto toho prišli represie a zatýkanie. Američania začali miznúť začali ešte pred vypuknutím Stalinovho teroru, ale najmä počas neho. Mnohí už medzitým prišli o americké občianstov, pretože im vnútili to sovietske, každopádne ani americký pas nič nezaručoval. Dôvodom bolo to, že sovietksy režim vočni niečomu takému nemal žiaden rešpekt a americká diplomacia v tom istom čase ignorovala informácie o zatýkaní a zabíjaní svojich občanov.

Kvapka v mori mŕtvych

Stalinov teror vrcholil v roku 1937, a práve vtedy sa konalo sčítanie ľudu. Sovietski štatistici odhalili dramatický pokles počtu obyvateľov, kamsi zmizlo 17 miliónov ľudí. Stalin na to reagoval tým, že nešťastných štatistikov nechal postrieľať. V tomto období prišli o život aj stovky, či skôr tisícky amerických občanov žijúcich v Sovietskom zväze. O pár rokov prišli na rad aj ich deti, ktoré v čase teroru ešte neboli plnoleté, tretiu vlnu tvorili americkí zajatci, ktorých si Stalin priviezol z nacistických táborov a ďalších vojnových zajatcov mu dala do rúk kórejská vojna.

Hoci sa nejaké zmeny k lepšiemu udiali za Chruščova, sovietsky režim urobil veľmi málo pre amerických občanov a archívy viac–menej mlčali aj za Jeľcina a Putina. Bývalých väzňov občas našli v psychiatrických klinikách ešte roky po páde Sovietskeho zväzu, v skutočnosti ale prežil iba zlomok z nich. Knihou sa tiahne príbeh Thomasa Sgoviu, ktorý prežil vďaka šťastiu, že mohol v tábore maľovať budovateľské heslá či obrázky nahých žien pre svojich strážcov a tetovať väzňov. Dostať sa mimo nasadenia v baniach bol na Kolyme, kde sovieti za strašných strát na životoch ťažili zlato, bol jediným spôsobom, ako prežiť aspoň jednu zimu. Sgoviovi sa to podarilo a niekoľko rokov po vojne sa mu dokonca podarilo opustiť tábor. Skôr, než prišlo ďalšie zatknutie, zblížil sa s ďalšou Američankou, ako sa však neskôr ukázalo, režim ju prinášal donášať na svojich krajanov. Aj keď Sgoviovi tvrdila, že o ňom poskytla len neškodné informácie, archív ukázal, že t bolo trochu inak. Sgoviovi sa napokon podarilo vrátiť do vlasti, kde žil ešte desať rokov a stihol napísať memoáre, takýchto navrátilcov však bolo zúfalo málo. Keďže sa vracali uprostred Studenej vojny, mnohí ich svedectvu odmietali veriť, pretože to považovali za ďalšiu spravodajskú hru.

Narozdiel od nacistických táborov smrti, odkiaľ sa zachovalo množstvo fotografií aj filmového záznamu, si sovieti dávali veľký pozor, aby ich táboroch smrti nezostalo takéto svedectvo. Ako tvrdí autor, aj to im pomohlo popierať masové vraždenie a záujem ľudí v zahraničí odvracať od toho, čo sa dialo v krajine, kde sa mal vybudovať bájny komunizmus. Nedostatok fotografií nebol náhodou, fotografovanie bolo v Sovietskom zväze vždy činnosťou, kvôli ktorej vám hrozilo zatknutie, čo dvojnásobne platilo v pracovných táboroch.

„Zdá sa, že cítime hlavne očami,“ konštatuje autor keď komentuje, prečo tak dlho trvalo, než zabíjanie v Sovietskom zväze ľudia začali brať vážne. Jednou z mála výnimiek boli zábery z roku 1943, na ktorých sú vyhladované poľské deti, ktoré sa zo Sovietskeho zväzu dostali do Teheránu. Po vypuknutí vojny udelil Stalin jednu z mála výnimiek a umožnil zo zbytkov Poliakov, ktorých pozatýkal v roku 1939 pri obsadzovaní ich územia, vytvoriť vojenské jednotky.

Pomoc sovietskym (ne)priateľom

Kniha ukazuje obrovské zlyhanie amerických výzvedných služieb a diplomacie. Nešťastím pre postihnutých ľudí bolo, že v tých najhorších časoch bol na americkej ambasáde v Moskve najprv William Bullit, ktorý mal veľké pochopenie pre boľševický experiment a po ňom Joseph Davies, ktorý zľahčoval Stalinove procesy a s manželkou sa venovali najmä veľkolepým večierkom a nákupu umeleckých predmetov. O nepochopení situácie dodnes svedčí obraz, ktorý je v predsieni ich amerického múzea – idylická maľba o ukrajinských roľníkoch, ktorí v skutočnosti v čase jej vzniku zomierali pre hladomor...

Veľvyslanec v podstate ignoroval žiadosti amerických občanov o pomoc a NKVD ich zatýkala hneď ako opustili ambasádu. Krátko potom ich buď surovo mučili a zastrelili, alebo poslali do pracovných táborov, odkiaľ nebolo návratu. Ďalšou hanebnou kapitolou bola mesačná návšteva amerického viceprezidenta Henryho Wallaceho v táboroch na Ďalekom východe. Stalin nechal odstrániť všetky strážne veže a Wallacemu celé týždne ukazovali dokonalú potemkinovskú dedinu, kde sa za baníkov vydávali dobre živení členovia NKVD. Objavilo sa síce pár nezvrovnalostí, ale americká delegácia bola taká zaslepená, že si ich nevšimla.

Tzoliadis si všíma politické a podnikateľské absurdnosti, opisuje osudy amerických robotníkov, ktorí odišli pracovať do Fordovej fabriky do Sovietskeho zäzu či to, ako americké stroje pomáhali sovietskej ťažbe zlata na Kolyme, ktorá si vyžiadala státisíce obetí. Väzni mali na sebe odevy z amerických vriec, v ktorých prišla v rámci vojnovej pomoci múka. Americké lode pomáhali prepravovať väzňov cez more do Magadanu, odkiaľ sa už takmer nik nevrátil.

Autor podáva viacero profilov dobových osobností, z ktorých dobre nevychádzajú americkí veľvyslanci, viceprezident Wallace ani naivne pôsobiaci prezident Roosvelt. Podobne je to aj s portrétom Henryho Forda, ktorý svojou antisemitskou knihou, ktorú šikovne vo svoje propagande využili Nemci, pomáhal dláždiť cestu k holokaustu, a zároveň čulo obchodoval so sovietmi, ktorí zabíjali ešte aj jeho vlastných robotníkov. Fordovi sa tak podarilo naraz spolupracovať s dvoma obludnými režimami, ktoré oficiálne stáli proti sebe.

Kniha sa ani zďaleka nevenuje iba americkým občanom, ktorých zahynulo niekoľko tisíc. Napríklad z 1,7 milióna Poliakov sovietske tábory neprežilo 1,3 milióna. Stalin uväznil ľudí z mnohých krajín a nehľadel na to, že pozatýkaní španielski komunisti sú v jednom vreci s Frankistami. Osud Američanov je prekvapivý tým, ako málo ich veľká a silná krajina pre nich urobila.

Tzoliadis ukazuje osudy Američanov v širokom kontexte, pretože sa stali súčasťou masového vraždenia, v ktorom bola ich úloha iba okrajová. Ocitli sa v nesprávnej dobe na nesprávnom mieste a reprezentovala ich nesprávna vláda. Vzhľadom k tomu, aké rozsiahle obchody a vojnovú pomoc Amerika v tom čase mala so Sovietkym zväzom mala bolo možné aj od sadistického Stalina dosiahnuť isté ústupky ohľadom vlastných obyvateľov ktorých väznil, Američania to (narozdiel od iných krajín, ktoré boli niekedy úspešné) ani neskúsili. Vždy nad tým víťazili obchodné záujmy a opatrnosť, aby si sovietskych vodcov nepohnevali nenáležitými požiadavkami. Tento model sa nesutále opakuje, stačí sa pozrieť, ako servilne sa dnes svetové demokracie správajú k Číne.

(Skrátená verzia textu vyšla v denníku SME)

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia