Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Ako zachrániť demokraciu

Foto: Redjar (Flickr, licencia Creative Commons)

Demokracia je v kríze. Túto frázu počúvame už roky. Väčšinou sa vzťahuje na klesajúcu účasť na voľbách a kritiku toho, že politici nekonajú v záujme voličov, ale iných skupín. Zásadnejšia otázka je však, či je demokracia aj ohrozená.

Práve ňou sa zaoberá stĺpčekár týždenníka The Economist Philip Coggan v knihe The Last Vote (Posledný hlas) s podtitulom Hrozby pre západnú demokraciu. V skutočnosti nie je Coggan ani zďaleka taký pesimista, ako by názov jeho knihy mohol napovedať. Skôr si uvedomuje, že demokracia nie je nič, čo by sme mali naveky garantované a ak budeme ľahkovážni, ľahko sa nám môže stať, že si ani neuvedomíme, že náš hlas v niektorých voľbách bol náš posledný, pretože žiadny ďalší nám už neumožnia.

Philip Coggan: The Last Vote. The Threats to Western Democracy 

Penguin Books: 2014, 320 strán

Coggan priznáva, že dnešný demokratický mechanizmus je ďaleko od aténskeho ideálu, kde civilizovaní ľudia na otvorenom fóre diskutujú o spoločenských problémoch. (Obmedzenia aténskej demokracie sú samostatnou témou, ktorej sa tu nebudem venovať.) Moderné spoločnosti delegujú rozhodnutia na volených predstaviteľov. Lenže tí istí volení predstavitelia sú zároveň neobľúbení, stávajú sa terčom výsmechu a poľuje na nich bulvárna tlač. Okrem toho sami posúvajú kontrolu v niektorých oblastiach na nevolených odborníkov, ako sú napríklad centrálne banky alebo rôzne komisie.

Ak si uvedomíme, že demokratické práve sú obmedzované aj rôznymi medzinárodnými konvenciami a zmluvami, môžeme sa potom oprávnene pýtať, o čom sú vôbec voliči kompetentní hlasovať. Odpoveď nie je ani zďaleka jednoznačná. Niektorí si myslia, že je správne, aby ľud rozhodoval o tom, či štát splatí svoje dlhy, iní tvrdia, že je to príliš komplikovaná záležitosť, ktorú je lepšie prenechať odborníkom, ktorí budú menej podliehať emóciám.

Najlepšia zo všetkých zlých možností

Coggan však pripomína, že liberálna demokracia nie je len o tom, že ľudia majú právo hlasovať vo voľbách. Volebné právo predsa existovalo aj v Sovietskom zväze a existuje aj dnes povedzme v Iráne, ale len málokto by dokázal presvedčivo argumentovať, že ide o demokraciu. V demokracii totiž musia existovať aj nezávislé súdnictvo, sloboda tlače, pluralita politických strán či záruka ochrany práv menšín.

V tejto súvislosti považuje za pozoruhodné, že ľudia sú ochotní nechať si obmedziť niektoré svoje práva v mene bezpečnosti. Aj moderné spoločnosti sa vzdávajú svojich princípov, keď sú ohrozené (cenzúra alebo internácia cudzincov počas vojny). Podľa Coggana však čím viac práv obetujeme v mene bezpečnosti, tým menej odlišné budú naše demokratické štáty od iných systémov. Spomína, že od 11. septembra 2001 bolo prijatých najmenej 130 zákonov, ktoré majú potenciál viesť k zneužívaniu.

Každému súdnemu človeku je jasné, že demokracia nie je ani zďaleka ideálny systém. Mnohí filozofi minulosti aj súčasnosti boli k nej kritickí. Varovali, že voliči sa nechajú uniesť emóciami a vyberú si najlepších rečníkov, a nie politikov s najlepším programom. „Nemôžeme od žiadneho systému čakať, že bude dokonalý. Hlavná požiadavka je, že je lepší ako všetky ostatné,“ píše Coggan. Podľa neho všetky vlády nejakým spôsobom obmedzujú práva svojich občanov, ale v prípade demokracie je najmenšia pravdepodobnosť, že spôsobí škodu.

Dodáva, že z praktického hľadiska je zjavné, že demokracia je nadradená ostatným systémom – poskytuje vyššiu životnú úroveň a viac slobody. Za najsilnejšiu stránku demokracie považuje, že je v nej najväčšia pravdepodobnosť, že sa postará o práva širokej masy obyvateľstva.

Práve predstava, že demokracia má byť predpokladom pre vyššiu životnú úroveň, sa však podpísala pod niektoré jej problémy. Ľudia, ktorým sa nedarí (prišli o prácu, klesli im príjmy, doplácajú na vyššie životné náklady atď.) sa potom v snahe niečo zmeniť obracajú k extrémistickým stranám.

Coggan píše, že rozvinuté štáty mali zatiaľ šťastie, že voliči protestujú proti tradičným stranám, ale ešte dali moc do rúk extrémistom. Jedného dňa sa však môže stať, že sa k moci dostane outsider, ktorý bude tvrdiť, že už nepotrebujeme parlamentnú demokraciu. Pokrok smerom k demokracii nie je totiž nezvratný. Stačí si spomenúť na dvadsiate a tridsiate roky dvadsiateho storočia, keď viacero európskych demokracií skĺzlo späť k autoritárskym režimom.

Nepriatelia demokracie

Dnes už to vyzerá takmer paradoxne, ale kríza západnej demokracie sa začala vážnejšie prejavovať práve v čase, keď Francis Fukuyama po páde komunizmu vyhlásil jej triumf a „koniec dejín“. Keď liberálna demokracia zvíťazila nad komunizmom, účasť na voľbách začala pozvoľna klesať. Akoby voliči podľahli pocitu, že ak neexistuje vonkajšia hrozba, už nie je o čo bojovať.

To využili extrémistické strany, ktoré ťažia z nespokojnosti rôznych vrstiev spoločnosti. Zároveň sa priživujú na rôznych predsudkoch obyvateľstva. V minulosti to bolo proti židom, dnes je to proti moslimom alebo prisťahovalcom vo všeobecnosti. Zoznam potenciálnych nepriateľov je všade iný. Na Slovensku stále celkom dobre funguje aj osvedčená maďarská alebo rómska karta. Mimochodom, najdôležitejším faktorom, ktorý určuje náklonnosť k extrémistickým stranám, je nízke vzdelanie. Po ňom nasleduje nízka úroveň dôvery. A nejde len o nedôveru voči politikom, ale ostatným ľuďom vo všeobecnosti.

Nanešťastie, nedôvera voči politikom je často oprávnená. Ich závislosť na sponzoroch, odborových zväzoch, firmách a zahraničných veriteľoch znamená, že môžu byť donútení zmeniť svoju politiku v rozpore s tým, čo sľúbili alebo čomu sami veria. Rôzne záujmové skupiny, ktoré ovplyvňujú tvorbu zákonov a dokážu si vylobovať dotácie či daňové úľavy, spôsobujú, že demokracia (a ekonomika) je menej efektívna, politika je viac rozdelená a spomaľuje sa prijímanie nových technológií. Toto všetko vedie k väčšej regulácii a väčšej úlohe vlády, a to dokonca aj v prípade, že sú pri moci strany, ktoré sa hlásia k voľnému trhu. Coggan konštatuje, že pre štáty je ťažké správať sa agresívne voči korporáciám, keďže ich potrebujú, aby zamestnávali ľudí.

V Európe sme si zase narobili problémy tým, ako sa celý integračný proces vyvíjal. Jeho súčasťou sú síce demokraticky zvolené vlády, ale samotný proces demokratický nie je. Stačí si spomenúť na to, že keď niektorý štát v referende hlasoval inak, ako sa od neho čakalo, donútili ho k opakovanej voľbe, kde už výsledkom bol želaný výsledok. V prípade európskej ústavy k opakovaniu referend ani nedošlo, ale štáty si ju v upravenej forme viac-menej schválili v podobe Lisabonskej zmluvy.

Aj prípad Grécka je príkladom toho, ako európske elity negovali demokraciu. Ľudia v Grécku odmietali podmienky pôžičiek a reforiem a prišli o možnosť rozhodovať o ekonomickej politike svojho štátu. (To bol stav, aký platil pred referendom 5. júla. Ako to bude vyzerať ďalej, netuší ani Zeus na Olympe.) Vo veriteľských štátoch zase voliči v rozpore so želaním svojich politikov odmietajú požičiavať Grékom, nech už sú podmienky akékoľvek.

Samostatnou kapitolou je Európska centrálna banka, ktorú vytvorili vyslovene so zámerom, aby bola oslobodená od „demokratického vplyvu“. Situácia sa však vyvinula tak, že jej prezident Mario Draghi je dnes možno najmocnejší muž v Európe.

Jedným z európskych paradoxov je, že hoci právomoci Európskeho parlamentu sa postupne posilňujú, účasť na európskych voľbách neustále klesá. Na Slovensku dosahuje také biedne čísla, že niektorí sa pýtajú, koho vlastne naši europoslanci zastupujú.

Ďalším paradoxom je, že Európania sa (stále) zaujímajú o demokraciu vo svojich štátov. Ekonomická situácia však naznačuje, že federalizmus môže byť jediná cesta zo súčasného chaosu. Voliči by však federálne usporiadanie Európy pravdepodobne odmietli.

Existuje liek na neduhy demokracie?

Ak niekto od Cogganovej knihy očakáva, že príde so zázračným liekom na všetky neduhy demokracie, bude sklamaný. Jeho kniha je veľmi dobrou analýzou jej súčasného stavu a paradoxov, ktorým čelí.

Popri výpočte rôznych problémov s dnešnou demokraciou spomína aj tie prvky, ktoré by sme mali za každú cenu zachovať. Tým prvým je zásada, že každý človek by mal mať jeden hlas. Aj na Slovensku sa z času na čas objavia návrhy obmedziť volebné právo na základe vzdelania alebo toho, či človek platí dane, ale Coggan trvá na tom, že keďže všetci musíme dodržiavať zákony, každý by mal mať rovnakú šancu rozhodovať o ich vytváraní (aspoň prostredníctvom výberu ľudí, ktorí ich neskôr budú schvaľovať).

Za druhý dôležitý prvok považuje miestne zastúpenie. Politici by mali zastupovať konkrétne okrsky. Je teda proti celoštátnym straníckym listinám, presne takým, aké už od čias Vladimíra Mečiara máme na Slovensku a ani pravicové ani ľavicové vlády s tým nič neurobili, keďže straníckym klikám súčasný systém zjavne vyhovuje.

Tretím prvkom, ktorý treba zachovať, sú pravidelné voľby. Nie však príliš pravidelné. Jednak preto, aby sme nemuseli voliť každý rok, ale najmä aby zvolení politici mali vôbec čas niečo zmysluplné urobiť.

Okrem toho je podľa neho dôležité zabezpečiť, aby ekonomika znovu začala rásť. Pripomína, že najväčší ústup demokracie bol v čase, keď svetová ekonomika čelila kríze podobných rozmerov ako dnes.

Samozrejme, navrhuje aj isté zmeny oproti súčasnému fungovaniu. Podľa neho by bolo vhodné prijímať viac rozhodnutí na miestnej úrovni a pridať viac demokracie do medzinárodných organizácií. Zároveň je potrebné obmedziť konflikt záujmov tak, aby si politici uvedomovali, že sú „zamestnancami“ všetkých voličov, a nie svojich sponzorov a lobistov. Dodáva, že ak voliči vidia, že politikov ich názory vôbec nezaujímajú, majú právo byť rozčarovaní.

Uvažuje aj o úlohe priamej demokracie. Podľa neho samotné referendá nie sú odpoveďou na problémy demokracie. Dokazuje to aj pomerne nízka účasť na nich, a to nielen na Slovensku, kde bolo doteraz úspešné len jediné. Rizikom je aj to, že ľudia môžu odhlasovať vzájomne si protirečiace opatrenia (nižšie dane a zároveň vyššie výdavky). Okrem toho, ľudia sa často sťažujú na „únavu“, keď musia voliť príliš často. V prípade rozšírenia priamej demokracie by volili ešte častejšie.

Čiastočne by sa to dalo vyriešiť zavedením online hlasovania. To by však mohlo svojím spôsobom znevýhodniť tie spoločenské vrstvy, ktoré nemajú prístup k internetu a museli by vynaložiť väčšiu námahu na to, aby uplatnili svoje hlasovacie právo. Časom by sa potom mohli ľudia dožadovať aj práva hlasovať o záležitostiach, ktoré sú dnes z referenda vylúčené, napr. obnovenie trestu smrti.

Coggan zdôrazňuje potrebu demokratizovať medzinárodné inštitúcie, keďže čoraz viac problémov je medzinárodných až globálnych. V mnohých organizáciách sú však momentálne zvýhodnené veľmoci (právo veta v Rade bezpečnosti OSN alebo počet hlasov v Medzinárodnom menovom fonde). Navrhuje niečo ako zbor voliteľov, kde by malé štáty boli nadpriemerne zastúpené, aby ich veľmoci nemohli prehlasovať. Prijatie každého globálneho opatrenia by si vyžadovalo dvojtretinovú väčšinu. Treba však povedať, že tu ide o skôr o technickú otázku. V prípade globálnych dohôd je dôležitejšia ich vynútiteľnosť ako samotné presadenie.

Aj keď Coggan nemá zázračný liek, má pre nás všetkých aspoň radu: zobuďme sa! Berme demokraciu vážne. Premýšľajme o tom, kde by sme výdavky znížili a kde by sme ich naopak chceli zvýšiť. Zamyslime sa, ako by malo fungovať zdaňovanie. Empaticky uvažujme o tom, či by sme nejaké opatrenie podporili, ak by sa netýkalo iných, ale nás samých.

Právo voliť považuje za veľké privilégium a viac ako polovica ľudstva by ešte aj dnes bola rada, keby ho vôbec mala. Nemali by sme k nemu teda pristupovať cynicky. Pristupujme k nemu zodpovedne a ku každému hlasovaniu pristupujme tak, ako by bolo posledné. Inak sa nám môže stať, že už ďalšiu šancu nedostaneme.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia