Redakcia
Foto: Joe Thorn (Flickr, licencia Creative Commons)
Redakcia
Foto: Ginny (Flickr.com, licencia Creative Commons
Redakcia
Mladý Aristoteles, foto: Mary Harrsch (licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Foto: Hryck (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Agathe B (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Tomáš Mrva
Foto: Flickr.com (JISC)
Ľubomír Jaško
Foto: Flickr (Ole Svensson)
Redakcia
Slavomír Olšovský
Ľubomír Jaško
Ľubomír Jaško
Tomáš Mrva
Ľubomír Jaško
Redakcia
Emma Forrest
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Redakcia
Tomáš Mrva
Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner
Katarína Ďurková
Tomáš Mrva

Ajhľa, krajan

Dievčatá zo sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorého členom bol aj Rubner

Po formálnej stránke je to veľmi nenápadná kniha. Nejde ani o novinku a už vôbec nie o bestseller. A keďže vyšla v malom nemeckom vydavateľstve, zdanlivo neexistuje dôvod, prečo by mohla zaujímať aj slovenského čitateľa. Autorom je však Tuvia Rübner, izraelský básnik, prekladateľ, literárny vedec a – bratislavský rodák.

Tuvia Rübner: Ein langes kurzes Leben. Rimbaud: 2004.

Rübner – v slovenčine mu vyšla len zbierka básní Pamäť popola (2002) – odišiel zo Slovenska v apríli 1941, keď sa mu ako jedinému z rodiny podarilo vycestovať do vtedajšej Palestíny. V tejto súvislosti sa obmedzuje len na konštatovanie, že za ostatných príbuzných vtedajší režim Slovenského štátu už vyplatil Nemecku povestných päťsto ríšskych mariek.

Spätný pohľad

V Rübnerovom prípade ide o jeden z tých životných príbehov, ktoré akoby boli nepretržitou sériou osudových momentov. Keď sa napríklad dozvedel, že patrí medzi šťastlivcov, vyvolených pre „Alijah“ – ako sa medzi sionistami označovala životná perspektíva v Palestíne – v mladíckej nerozvážnosti odmietal odísť bez svojej „prvej lásky“, Žilinčanky Aji, a najlepšieho priateľa Ješuhu. Keďže však na príslušnom zozname boli aj ich mená, Rübner vycestoval a – tomu vďačí za to, že prežil.

Písanie sa mu potom stalo jediným záchytným bodom vo svete, v ktorom prišiel o všetky iné istoty. Paradoxne si však nikdy neviedol denník, takže jeho autobiografia má podobu voľne plynúceho rozprávania, prelínajúcich sa spomienok, ktoré spája rovnaký štýl – pokojný, vzhľadom na početné rany osudu až prekvapivo vecný tón bez akéhokoľvek náznaku trpkosti, s veľmi dobre rozvinutým zmyslom pre detail. On sám to však značne relativizuje: „Aj to, čo nazývame súčasnosťou má charakter minulosti – v okamihu, keď si uvedomujeme, čo prežívame, je z toho už spomienka. Skutočnosť je to, čo nevieme.“ A na inom mieste: „Dnes, v čase zrýchlenej komunikácie, rád myslím na tabuľku v jednom švajčiarskom obchode, na ktorej stálo: ´Boh nám dal čas. O zhone nepovedal nič.´ Neponáhľam sa. Pozerám sa späť.“

Len (zlý) sen?

Jednou z udalostí, ktoré rozhodujúcim spôsobom ovplyvnili Rübnerov život bol popri samotnom opustení Slovenska zdanlivo bezvýznamný fakt, že sa stal členom plaveckého klubu Bar Kochba Bratislava. Platí to jednak v metaforickom zmysle slova, lebo práve tam – po tom, čo ho plavčík jednoducho hodil do bazénu – prvý krát zažil, čo to znamená, ocitnúť sa vo vode a musieť plávať. Cez plavecký klub sa však predovšetkým dostal do sionistického mládežníckeho zväzu Haschomer Hatzair, ktorý mu poskytol duchovné zázemie a sprostredkoval pocit sebavedomia v čase, keď Židia vzhľadom na všadeprítomné ponižovanie trpeli skôr pocitom menejcennosti.

Hoci tam prešiel aj základnou prípravou na život v Palestíne, realita kibucu bola podstatne zložitejšia. Dnes, po vyše šesťdesiatich rokoch, sa Rübnerovi zdá, akoby to už ani nebola pravda: „Čo mám spoločné s tým mladým telom, ktoré v zime dokázalo na chrbte nosiť stokilové vrecia krmiva pre ovce, s tým holobradým mužom, ktorý sa nesťažoval, keď cez deravú strechu pršalo na dojičov, ktorý nenosil ponožky a topánky mal plné hrudiek zeme, ktorý si robil kytice z poľných kvetov a v izbe mal namiesto vázy kravský roh?“

Takéto pochybnosti a neustále sebaspytovanie sú neoddeliteľnou súčasťou Rübnerovej identity. Holokaust a s tým súvisiaci pocit vykorenenia a osamotenia pritom nebol jediným úderom: Ani nie rok po narodení svojho prvého dieťaťa, dcéry Miriam, Rübner síce prežil ťažkú havárii autobusu, umrela však jeho prvá manželka; o niekoľko rokov neskôr prišiel o Morana, mladšieho syna z druhého manželstva, ktorý za doposiaľ nevyjasnených okolností zmizol počas prázdninovej cesty po Južnej Amerike, pravdepodobne v Peru...

Rübnerov starší syn, Idan, sa stal budhistickým mníchom. A práve s odvolaním sa neho Rübner tvrdí, že život v celej jeho mnohotvárnosti, nevyspytateľnosti, záhadnosti a rozporuplnosti nikdy nedokážeme úplne pochopiť. Podľa vlastnej skúsenosti vie, že s vekom ho prežíva čoraz intenzívnejšie. V plnej intenzite si ho však údajne dokážu uvedomiť len osvietení – rinpoches.

Druh stromu

Kým v Európe Rübner, ako vyslanec Jewish Agency, prežil tri roky (v autobiografii má toto obdobie predovšetkým podobu spomienok na stretnutia s osobnosťami primárne z oblasti kultúrneho života), na Slovensku bol len na krátkych návštevách: Prvý krát ešte v šesťdesiatych rokoch, z vtedy ešte komunistickej krajiny má však skôr anekdotické zážitky; v deväťdesiatych rokoch potom prišiel už ako starý otec, ktorý chce svoju niekdajšiu a medzičasom slobodnú vlasť ukázať svojim kozmopolitným vnúčatám. A kým oni sa napríklad do Bratislavy zamilovali, jemu pripadala – hoci obnovená, ale naďalej bez trojjazyčných názvov ulíc, a už navždy len s torzom Židovskej štvrte a Starého mesta – akási prázdna. A tak sa Rübner zase raz sám seba pýta, kde je vlastne jeho domov. A hoci svoju židovskú identitu nespochybňuje, neopovažuje zaň ani Izrael. Sam seba nazýva stromom, ktorý ma korene vo vzduchu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia