Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Spadol z oblakov

Kuzma Petrov-Vodkin: Kúpanie koňa, 1912

Jeden kamarát sa ma nedávno spýtal, čo sa od Vladimira Sorokina oplatí vziať do ruky. Povedala by som, že veľmi záleží od kľúčového slova, aké si kto vyberie. Podobne ako pri sadomasochistických hrách.

Do detailu opísané exkrementy, ktoré sú vzápätí konzumované (poviedka Sergej Andrejevič), či pohlavný styk Stalina a Chruščova (román Bledomodré sadlo). Poradila by som mu však ísť do toho. To, čo nám Sorokin ponúka je totiž nefalšovaný text slasti, ktorý skľučuje, tiesni, znepohodlňuje (možno aj trochu nudí), rozkolísava historické, kultúrne, psychologické podlažie, čitateľov vkus, zdedené hodnoty, vlastné spomienky, vzťah k jazyku (Barthesovi by sa páčil). Vtiahne nás do svojho priestoru a my sa z neho vynárame s pocitom znechutenia, hrôzy, možno strachu. Na rozdiel od klasickej avantgardy nám však (slovami jedného literárneho teoretika) demonštruje nespornú a momentálnu priepustnosť hraníc textu a prvotnej reality…„a každý strach je strach z človeka, ktorý sa môže premeniť na vlka.

Čítať Vladimira Sorokina patrí dnes medzi západnými intelektuálmi k dobrému tónu. Ak sa jeho tvár predáva so sloganom „ruský spisovateľ svetového mena“, nie je to náhoda. V zahraničí je totiž neporovnateľne populárnejší ako doma na Rusi. Do istej miery je to pochopiteľné. Vo svojich knihách desakralizuje najviac zaťažené posvätné objekty a dekonštruuje vládnuce diskurzy.

Irónia nestačí, vytrhnúť ľudí z letargie je čoraz náročnejšie. Sorokin demystifikuje a deheroizuje za pomoci nechutných podrobností, rozkladá štýly, zabíja metafory, všetky spojenia, ktoré sa rozumejú samo sebou. A reč je o ruských svätyniach. Sorokin je škandalózny a šokuje. Na rozdiel od niektorých jeho kritikov si ale nemyslím, že to je jeho zámer (ak sa však šok ako vedľajší efekt nedostaví, konzultovala by som psychológa). Skôr sa pokúša nájsť odpoveď na otázku: Ako ďaleko môžeme (my všetci) zájsť? Kde sú naše hranice? Povedané jeho slovami: definovať „čo je vlastne človek“. Pochopenie pre tieto hľadania nemajú tí, ktorí si privlastnili odpovede. V Rusku je to okrem iných remake sovietskeho Komsomolu – hnutie s názvom Idúci spolu, ktoré pred súdom obvinilo Sorokina z pornografie a usporiadalo niekoľko protestných akcií so symbolickým splachovaním jeho diel v gigantickom záchode. Partija skazala:nado!, komsomol otvetil:jesť!

Priznám sa, bez mučenia, Sorokina by som nemenovala v prvej trojke svojich obľúbených autorov. Obdivujem jeho virtuóznu prácu so slovom, jeho slovesné túženie, no nedostal by sa ani do prvej desiatky mojich obľúbených súčasných autorov. Tvrdiť však, že zobrazenie sexuálneho aktu v jeho knihách môže čitateľa vzrušiť alebo lepšie povedané, že práve v tomto je zámer autora, je smiešne. Podobne ako umiestnenie Sorokina do oddelenia erotickej prózy na frekventovanej ruskej stránke peoples.ru, kde jeho meno susedí s pornohviezdou Jennou Jamesonovou a jej How to Make Love Like a Porn Star. Do srdečnej kompánie chýba už len Nabokovova Lolita.

Je to však premisa napätého (mierne povedané) vzťahu medzi literatúrou a politikou, ktorá nám dovoľuje postaviť pred Sorokinovo meno ďalší prívlastok – kultový a jemu dáva právo cítiť sa avantgardne. Veď v temne slobody sú potom všetky kravy sivé. Z rovnakého predpokladu vychádzajú aj západné média, ktoré v Sorokinovi nachádzajú predovšetkým kritika súčasného režimu. Obzvlášť preto rezonujú jeho posledné diela Kremeľ z cukru (2008) a Opričníkov deň (2006), ktorý bol preložený aj do slovenčiny. Dej oboch kníh, ktoré by sa dali žánrovo zadefinovať ako politické satiry a antiutópie sa odohráva v roku 2027. V Rusku znovunastolili samoderžavie a od sveta je oddelené Veľkým Ruským Múrom. Sorokin, ktorý sa tentokrát vysporiadal s problematikou moci, písal podľa vlastných slov román ako upozornenie: toto sa môže stať, ak sa bude Rusko vyvíjať smerom zadaným súčasnou nomenklatúrou. Svojho druhu magické zaklínadlo démonického poeta, padlého anjela, ktorý vládne slovom. Po troch rokoch hovorí, že nezabralo.

Zo všetkého, čo povedal Sorokin v rámci svojho slovenského turné na margo súčasnej ruskej literatúry, vlastnej tvorby, či politického režimu mi utkvela v pamäti najmä jedna veta. Dobrý básnik nepoužíva cudzie svety, vytvára si svoj vlastný. Pravda. No v Sorokinovom svete sémantického hororu, kde žiadna svätyňa nemá právo na existenciu, by som osobne žiť nechcela. Chce to odvahu.

V slovenčine a češtine vyšlo:

Vladimír Sorokin: Srdcia štyroch, Kalligram 2009, 339 s.

Vladimír Sorokin: Opričníkov deň, Kalligram 2008, 174 s.

Vladimír Sorokin: Ľad, Kalligram 2008, 274 s.

Vladimir Sorokin: Fronta, Malá Skála 2003, 304 s.

Knihy si môžete zakúpiť v internetovom kníhkupectve Anplag

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia