Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Šialená krajina

Ironické písanie o národe, ktorý hranica a berlínsky múr kultúrne rozdelili viac ako kurzový rozdiel medzi dvomi druhmi marky.

Thomas Brussig: Oslnění, prel. J. Zoubková, Dokořán: 2008, 457s.

Nemci tento rok oslavujú hneď niekoľko výročí – založenie Spolkovej republiky, zjednotenie Nemecka a pád berlínskeho múru 9. novembra 1989. Noviny sa predbiehajú vo vydávaní článkov o každodennom živote v NDR naplnených (väčšinou) nostalgickými spomienkami a týždenník Spiegel začal so sériou reportáží o lete a jeseni 89 na obidvoch stranách múru, v ktorých chce predstaviť príbehy obyčajných ľudí, ktorí boli svedkami pádu železnej opony (či už ich to tešilo, alebo ani nie).

Koniec NDR začal paradoxne v Maďarsku, a tak sa aj prvá z týchto reportáží venuje situácii v tejto krajine na jar 1989. Maďari už od roku 1988 mohli cestovať viac menej voľne aj do krajín západnej Európy a cez tieto pootvorené dvere na Západ prekĺzli aj stovky východných Nemcov. V Maďarsku sa začína aj román Thomasa Brussiga. Postavy disidentov, agentov tajnej služby Stasi, stranníkov aj apolitických ľudí začiatkom augusta 1989 začínajú cítiť, že časy sa začali meniť. A nevyhnutnosť tejto zmeny nedokazovali len stovky odstavených trabantov pri Soproni.

Na začiatku je tých Brussigových postáv až príliš veľa. Ale ako lepšie opísať atmosféru chaosu a radosti a strachu zároveň? Časom v nich čitateľ objaví tie najdôležitejšie: zdravotnú sestru Lenu a jej staršieho brata – fotografa, západonemeckého novinára Lea Lattkeho čakajúceho na svoju životnú šancu, mladého Poliaka – nádejného spisovateľa, nevernú manželku hlavného prokurátora a samozrejme Wernera, ktorý sa vydáva za zvláštneho splnomocnenca Volkswagenu analyzujúceho situáciu v NDR a užíva si „luxus“ východonemeckých hotelov a reštaurácií.

Všetko, čo o tej dobe viem, viem z tvojich fotografií,“ hovorí Lena svojmu staršiemu bratovi, ktorý sa na ten zvláštny rok díval objektívom svojho fotoaparátu značky Leica a Brussig koláž z týchto fotiek opisuje s odstupom dvadsiatich rokov. Nešetrí ani „jedných“ Nemcov. Ironicky píše o národe, ktorý hranica a berlínsky múr kultúrne rozdelili viac ako kurzový rozdiel medzi dvomi druhmi marky.

Napriek tomu, že Brussig je mnohokrát urozprávaný a zbytočne pridáva epizódne postavy, upozorňuje tým na premenlivosť doby, hodnôt a pocitov. Väčšina z postáv je zmätená a z miery ich vyvádzajú obyčajné detaily a maličkosti – občas humorné, občas smutné. Akoby od nich závisel úspech aj sklamanie. „Noví“ emigranti z leta 89 s nevôľou sledujú, ako ich „krajania“ s otvorenými ústami chodia po uliciach Západného Berlína. Majú pocit, že o svoju slobodu sa nijako nepričinili. Neutiekli, neriskovali. Západní Nemci chodia na Východ ako do múzea s dočasnou expozíciou exotických rastlín – tiež sa nestačia čudovať.

Ústrednou témou románu je objavenie a šialenstvo, ktoré táto náhla radosť spôsobila. Brussigov román nie je literárnym experimentom, prezentuje sa skôr ako kronika, ako reportážne nenaivný pohľad na obdobie, ktoré iné romány buď prezentujú ako neutrálny začiatok, alebo ako rozprávkový koniec, keď dobro zvíťazilo nad zlom. Práve v opisnom štýle je podoba s reportážami Spieglu najväčšia. Brussig si presne ako novinári z tohto týždenníka vyberá jednotlivcov, aby z ich pohľadu prerozprával dôležité, smiešne či trápne situácie, o ktoré sa Nemcom postarali ich novodobé dejiny. Nevyhýba sa ani „kunderovským“ paradoxom či smiešno-smutným konfliktom „jednej“ kultúry. Objavovanie druhej strany za železnou oponou bolo pre Východoberlínčanov oveľa bezprostrednejšie ako pre obyvateľov iných krajín východného bloku. Na rozdiel od nás mohli v priebehu niekoľkých dní po páde múru nasadnúť na metro a zaviezť sa do západnej časti, kde ich NSR uvítala 100 západnými markami, ktoré minuli na platne, Marlborky či jogurty „s celými kúskami ovocia“.

Novembrové výročie nie je len nemeckým sviatkom. „Oslavovať“ začali aj Poliaci, ktorí už v júni 1989 zorganizovali prvé slobodné voľby. Nastaviť zrkadlo by sme potrebovali aj my. Nielen v literatúre. November 1989 ešte stále chápeme ako náhlu zmenu a život spoločnosti delíme na „predtým“ a „potom“. Dejiny sa však málokedy „pritrafia“, a tak je Brussigova metafora o slepej žene, ktorá sa po zázračnej operácii prestala vo svete vidiacich orientovať, veľmi priliehavá. Operácia trvala niekoľko hodín, ale kým sa jej oči naučili pozerať, prešlo niekoľko rokov. Možno by preto bolo dobré vedieť, či aj naše oči zostali oslnené svetlami Západu, ktoré otupili ostatné zmysly alebo sa prispôsobili bez toho, aby ešte niekedy mali potrebu vracať sa k minulosti.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia