Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Rozprávky, legendy a komiks

Foto: www.outnow.ch

„Keby sme nemali slová, vety, keby sme nemali poéziu a romány, nemohli by sme žiť“, hovorí László Darvasi.

Lázsló Darvasi: Nejsmutnější kapela na světe, Agite / Fra, 2007, 180 s.

Darvasiho poviedky sú rozhodne nezvyčajné. V dnešnej dobe a v týchto zemepisných šírkach je ich všestranne zameraný autor skutočne ojedinelým prípadom. Bolo by márne hľadať spisovateľov či romány, ktoré by bolo možné prirovnať k jeho lyrickému štýlu a magickým melancholickým príbehom hrdinov, ktorých tragikomické osudy si vybral ako témy svojich poviedok.

V zbierke s názvom Najsmutnejšia kapela na svete sa všetky poviedky odohrávajú v zahmlenom bezčasí, v ktorom tradície a legendy majú väčší význam než choroby, nešťastia či vraždy. Darvasi už od prvej poviedky určuje atmosféru, tempo, typ postáv, ktorými sú často bezmenní ľudia, podivíni a naivní idealisti, ako aj nezameniteľný melancholický a sarkastický štýl.

Darvasi vrátil próze príbeh a silné rozprávanie v čase, keď maďarská literatúra uviazla na plytčinách postmoderného experimentu. Nerozhodol sa však pre dokumentárny záznam skutočnosti. Práve naopak, väčšina poviedok akoby sa odohrávala pred dvoma či tromi storočiami v rôznych zapadnutých usadlostiach na najvzdialenejších miestach Uhorska. V časoch, keď sa ľudia nemohli spoľahnúť na nič iné, ako na správy čudákov, ktorí cestovali z jednej izolovanej dediny do druhej.

Tradícia je mocnejšia než skutočnosť a čitateľ veľmi skoro pochopí, že legenda o ružiach z Veinhagenu, ktoré sa do mesta kedysi veľmi dávno dostali bizardným a tajomným spôsobom, je dôležitejšia ako pátranie miestnych detektívov po nezvestnej maliarke. Podobný štýl a postavy možno nájsť v magickom realizme, napríklad Gabriela Garciu Márqueza, samozrejme v inom priestore.

Darvasiho postavám vždy niečo chýba – stretávame sa s nimi buď vo chvíli, keď o niekoho prišli, alebo práve to najbližšie, istotu každodenného stereotypu, nech už je akýkoľvek zvláštny, strácajú. Nezostáva im nič iné, len sa snažiť nájsť si miesto vo svete tradícií svojich otcov. Pokúsiť sa zachovať všetky obludné a nikdy nevysvetlené tajomstvá, ktoré im na plecia naložila história.

Možno vďaka svojej všestrannosti, pokiaľ ide o literárne žánre a štýly, dokáže Darvasi striedať pohľady svojich postáv a plynule prechádzať od tragického k smiešnemu. Možno práve vďaka tomu, že cez deň píše športové reportáže pre szegedský denník, večer hry a poéziu a po nociach romány je jeho chameleónsky štýl taký očarujúci – magický a nezabudnuteľný.

Darvasi v poviedke, ktorá celej zbierke prepožičala názov píše, že „vesmír sa síce rozpína, ale veci sa od seba nevzďaľujú.“ A má pravdu, pretože jeho príbehy sú univerzálne, blízke komukoľvek, kto im je ochotný aspoň na čas uveriť.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia