Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Realita je únikom

Alice Munro, kanadskej poviedkarke udelila vlani Švédska kráľovská akadémia Nobelovu cenu za literatúru. Nobelova komisia odôvodnila svoj výber slovami, že Alice Munro dokázala do svojho prozaického diela vniesť výnimočnosť a podarilo sa jej tak zaplniť priestor obrovskej prázdnoty, ktorej hovoríme všednosť.

Laureáti Nobelovej ceny obyčajne cestujú do Švédska, aby si ocenenie prebrali. Ďakovnú reč prednášajú v koncertnej sále ľuďom oblečeným do frakov a večerných šiat. Alice Munro však má osemdesiatdva rokov a zdravie jej nedovoľuje cestovať, a preto jej ďakovný prejav Nobelova komisia nahrala na video. Kanadská prozaička v ňom sedí v obývačke vo svojom kresle a rozpráva o stretnutí s literatúrou, keď bola ešte dieťaťom, o živote s fikciou a príbehmi. Opisuje svoj spisovateľský život naplnený nádejou, sklamaním, pochybnosťami a životnou múdrosťou. Hovorí, ako „zúfalo je posadnutá“ túžbou rozprávať príbehy, ktoré by v čitateľoch vyvolali pohnutie citov, aby sa po dočítaní príbehu cítili iní, zmenení.

Všetko môže byť aj inak

Alice Munro nikdy nedokončila vysokú školu, a tak ani jej písanie nepodľahlo akademizmu, ktorý bol najmä v 50. rokoch na severoamerických univerzitách veľmi presadzovaný. Bola ženou v domácnosti, ženou, ktorá mala vnútornú potrebu rozprávať príbehy a vnímať svet inak. Bola to jej osobná potreba, ktorá nebola motivovaná ani politicky, ani akademicky; nikdy jej veľmi nezáležalo na tom, či jej poviedky uverejnia literárne časopisy, alebo či dokonca vyjdu v knižnej podobe.

 

Alice Munro 

Drahý život, preložila: Zuzana Mayerová, Paseka 2014;

Příliš mnoho štěstí, preložila: Zuzana Mayerová, Paseka 2013;

Nepřítel, přítel, ctitel, milenec, manžel, preložila: Alena Jindrová-Špilarová, Paseka 2009;

Útěk, preložila: Alena Jindrová-Špilarová, Paseka 2011

A práve ľahkosť a prirodzenosť, s akou Alice Munro rozpráva príbehy vzdelaných aj nevzdelaných ľudí, ktorí žijú v meste alebo na malých usadlostiach roztrúsených po kanadskej provincii Ontario, je pre čitateľa taká fascinujúca. Vnímanie sveta, ako miesta, na ktorom sa môže udiať čokoľvek, kde sa ľudia menia a na životné situácie nereagujú podľa nejakých spoločensky diktovaných noriem a šablón, je nesmierne oslobodzujúce. Nezvyčajnosť obyčajného života totiž spočíva v tom, že ho človek žije – naozaj a práve v danej chvíli a zbytočne sa nepresviedča o tom, že je nemožné, aby sa na jeho malom osude čokoľvek zmenilo.

Nezvyčajné pointy poviedok napríklad v zbierke Příliš mnoho štěstí sú pre takéto myslenie výzvou. Vo chvíli, keď si drevorubač z jednej z nich myslí, že jeho manželka trpí paralyzujúcou depresiou a nielenže nepočúva, čo jej hovorí, ale nerozoznáva ani jeho hlas, ho práve ona vyvedie z lesa, kde sa pošmykol a dolámal a navyše mu veľmi jednoducho objasní situáciu, o ktorej jej rozprával.

Geometria náhody

Ďalšou z vlastností prózy Alice Munro je absolútna nesentimentálnosť – realistické opisy pocitov, situácií a prostredia bez akýchkoľvek ilúzií či patetického prikrášľovania. Z tohto dôvodu jej hrdinky, ktoré prežívajú osobné tragédie, či už v podobe citových problémov, rozvodov alebo straty blízkych, pôsobia veľmi odvážne a silno. Rozprávačka jednej z poviedok sa napriek opatrníckym varovaniam svojej psychiatričky naďalej stretáva s manželom, ktorý ju pripravil o celú rodinu. Svoje pocity nedokáže schematicky opísať medicínskym jazykom, zaradiť do jednej z kolóniek s posttraumatickými reakciami, oveľa jednoduchšie je pre ňu rozhodovať sa a konať, ako sama uzná za prijateľné.

Vzťah s matkou kanadskú poviedkarku veľmi poznačil, keďže k nej prechovávala protichodné city. Trpela Parkinsonovou chorobou a takmer sa nedokázala hýbať, avšak napriek tomu sa túžila podieľať na spoločenskom živote a nenechať sa paralyzovať postupujúcim ochorením. V roku 2011 vyšla spomienková poviedka od Alice Munro v časopise New Yorker, z ktorej možno usudzovať, že jej rozprávačky a ženy, o ktorých píše, nečerpajú silu ani tak z myšlienok feminizmu, ako z reálnej životnej skúsenosti a stretnutí s obyčajnými výnimočnými ženami.

Tajný svet

Ďalšou z typických čŕt Munroovej poviedok je plocha a priestor, ktorú dokážu na niekoľkých stranách obsiahnuť, čitateľ má často pocit, že nečíta tradičnú poviedku, ale skôr novelu či kratší román. Na úrovni jazyka a štylistiky zostáva autorka realistická, ale formálne sa prejavuje jej nesmierny talent pre skratku, nepriamosť či ironickú symetriu. Jej poviedky zostávajú s čitateľom nadlho, s postavami prežíva zdanlivo banálne situácie, v ktorých sa však odhaľujú tie najtajnejšie z túžob, tajomstvá ukryté hlbšie, než by sme boli ochotní pripustiť. A zo všetkých tých poviedok cítiť prianie vyrozprávať príbeh, vnímať svet vo všetkých možnostiach, ktoré poskytuje nádeji aj tragickosti.

Alice Munro trávila celé dni starostlivosťou o deti a domácnosť, napriek tomu žila aj vo svete, ktorý nebol natoľko stereotypný, v ktorom sa v ľuďoch prebúdzali nie práve najcnostnejšie a temné stránky ľudskej povahy. O tomto svete, ktorý je v realite regiónom provincie Ontario, začala písať príbehy. Korigovala tak skutočnosť, ktorá nebola dostatočne silnou a pripravenou ani na iróniu osudu, ani na šťastné konce. Ako hovorí jedna z postáv v jej poviedkach – nie románmi si človek zakrýva oči pred skutočnosťou, to realita je únikom.

Šťastné konce

Alice Munro však neunikala ani pred jedným zo svojich svetov, pred päťdesiatimi rokmi spoločne so svojím manželom otvorili vo Victorii kníhkupectvo. Autorka, ktorá tam pracovala, tento najskôr malý priestor označila za salón pre čitateľov. Napriek tomu, že Alice Munro nerada o svojej práci rozpráva, v spoločnosti iných spisovateľov sa cíti nepríjemne, na stretnutia s ľuďmi, ktorí radi čítajú, spomína s láskou.

Podľa vlastných slov sa nikdy nezamýšľala nad svojím autorským zámerom. Možno v čitateľoch len chce vyvolať pocit, že aj oni sú natoľko výnimoční, aby sa stali literárnymi postavami, aby pocítili úľavu a prijali sa takí, akí sú aj s tými tienistými stránkami.

Prvý príbeh, ktorý si Alice Munro vymyslela, bol alternatívny záver rozprávky Hansa Christiana Andersena Malá morská víla. Skutočnosť, že by sa po tom všetkom, čo si pre lásku k princovi vytrpela, mala rozpustiť na morskú penu, ju privádzala do zúfalstva. Bez ohľadu na to, že nikomu o novom šťastnom konci rozprávky nehovorila, že nepremýšľala nad tým, ako novú verziu dostať medzi ľudí, jej ten tajný svet fikčných možností otvoril svoje dvere. Rozprávky sa mohli končiť na tisíce spôsobov.

Pointy a konce poviedok Alice Munro nie sú vždy šťastné, dokonca im čitateľ ani nemusí veriť, ale z prečítaného mu zostáva pocit, že tá možnosť existuje, že na život neexistuje jeden správny návod. Ten pocit je tým pohnutím, o ktorom autorka hovorí, odklonením sa od vžitých predstáv a stereotypov, zmenou vlastného vnímania sveta.

V tomto ohľade sa próza Alice Munro radí k tej najväčšej literatúre, ktorá má schopnosť meniť ľudské bytie prostredníctvom jeho najjednoduchšieho zrkadlenia v tých najobyčajnejších momentoch. Literatúry, ktorá je mrazivo pravdivá a otvára rany, do ktorých sype soľ, ale zároveň sa nespreneveruje ľudskosti a kráse.

Text vyšiel v denníku Pravda

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia