Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová

Príbehy podivného pocestného

Salman Rushdie

Z domu ho vyhnali zázračné príbehy, a najmä jeden, ktorý mu mohol priniesť obrovské bohatstvo, alebo ho pripraviť o život.“ Aj takto nejako začína nový Rushdieho román. Napriek tomu, že je to „typický Rushdie“ akoby sám seba parodoval a navyše nevedel kedy prestať.

Salman Rushdie: Čarodejnica z Florencie, prel. O. Havrila, Slovart: 2010, 360 s.

Už podľa názvu by mal byť tento román výletom do sveta čarov, v ktorých sa stretávajú východná a západná civilizácia. Napokon u Salmana Rushdieho sú na to jeho čitatelia zvyknutí. Rovnako ako na jeho posadnutosť rozdielmi a pojítkami týchto dvoch kultúr, ako aj dokonalou vetnou skladbou, ktorá mu koniec koncov oprávnene prinisela aj prestížnu Bookerovu cenu za román Deti polnoci.

V najnovšom, desiatom, románe sa Rushdie rozhodol pre obdobie renesancie – pre akúsi historickú novelu, v ktorej sa mieša reálne s fiktívnym. Rushdie nevykresľuje len jednu renesanciu, ale rovno dve. Tú známejšiu, ktorá prekvitala v talianskej Florencii a menej známu z dvora mogulského kráľa Akbara Veľkého v rozprávkovom meste Síkrí. Podľa podrobne naštudovaných materiálov, ktorých zoznam nechýba v závere knihy, vyvracia stereotypy o obidvoch kultúrach. Na jednej strane je to predstava despotického krutovládcu Orientu, ktorý je u Rushdieho osvieteným sekularistom, vegetariánom, bojovníkom túžiacim po mieri a nepochybne kráľom-filozofom. Na druhej strane ilúzia o západnom humanizme, ktorý v Rushdieho Florencii 16. storočia naberá, povedzme, mierne sadistickú podobu.

Všeobecne je Salman Rushdie vynikajúci rozprávač, ktorý vo svojich textoch spája mytológiu, históriu, teológiu či umenie a pretavuje ich do viacvýznamových viet a vrstveného jazyka – najlepšej prózy súčasnej anglofónnej literatúry. V prípade Čarodejnice z Florencie však aj tie najlepšie pasáže pôsobia manieristicky, pretože sa strácajú v mäteži mien, odkazov a príbehov v príbehoch, čo k celkovej vyváženosti vôbec nepridá.

Západné a východné centrá renesancie sa spoja, keď sa Akbarovej pozornosti začne dožadovať žltovlasý pocestný z Florencie. Postavička, za ktorú by sa nemusel hanbiť ani James Joyce – Florenťan si hovorí hneď niekoľkými menami, sníva v siedmich jazykoch, chodí oblečený v kabáte všetkých farieb a tisícich vreciek a živí sa, ako inak, rozprávaním príbehov. A ten, ktorý prišiel predniesť mogulskému kráľovi je nesmierne dôležitý, očarujúci a hlavne pre svojho rozprávača životu nebezpečný.

V príbehu o tom, že „prekliatím ľudskej rasy nie je to, že sme odlišní, ale že sme si takí podobní“ okrem iných vystupujú stratená princezná Kara Köz – Čiernooká, ktorá prišla z Orientu, aby si svojou krásou a kúzlami podmanila západný svet spoločne so svojou navlas podobnou slúžkou zvanou Zrkadielko. Florentský vojak v službách Osmanskej ríše, párik prostitútok nazvaných Kostrička a Matrac (ako asi vyzerajú?), či Akbarova imaginárna manželka, ktorá „dokáže chodiť, hovoriť a milovať sa, napriek tomu, že neexistuje.“

Klasický príbeh z rozprávok Tisíc a jednej noci, v ktorom viac ako o pravdivosť ide o spochybnenie ilúzie, ktorou je všeobecne prijatá história. Samotný text sa podobá na okázalé a vyšperkované paláce a háremy, v ktorých sa odohráva. Čarovné a magické je však v tomto románe príliš bežným na to, aby dokázalo osloviť, navyše keď mu miestami chýba originalita. Akoby Rushdie písal pokračovanie svojej rozprávky Harún a more príbehov, do ktorej len primiešal skutočného Machiavelliho a fiktívneho Orlanda Furiosa a predstavil ho ako román o moci fantázie a rozprávania.

Ako hovorí pocestný, „na čary netreba nijaké zelinky, mastičky alebo čarovné prútiky. Na kúzlo celkom stačí mámivý jazyk.“ Rushdie však neodhadol hranicu, na ktorej sa končí pôsobivé rozprávanie poprepletaných exotických príbehov a na ktorej sa čitateľ nevyhnutne stratí v záplave prázdnych, hoci nádherne vedľa seba poukladaných slov.

Text je zrazu iba pozlátkom z orientálneho bazára, ktorý nie je zlatom, napriek tomu, že sa blyští. Možno je jeho ideálom a svetom ideí Akbara Veľkého, v ktorom všetci ľudia žijú v spoločnom sne. Príliš neskutočné. Nekopol náhodou Samuel Johnson do kameňa, keď chcel niečo podobné vyvrátiť Georgeovi Berkleyemu? Asi tak.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia