Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Predtucha niečoho zlého

Ivana Dobrakovová patrí k najmladšej generácii slovenských spisovateliek a hoci by sa mohlo zdať, že sa venuje podobným témam, výrazne ju od generačných kolegov odlišuje osobitný štýl a celková ucelenosť jej doterajšieho prozaického diela – zbierky poviedok Prvá smrť v rodine a románu Bellevue.

Obidve spomínané knihy sa dostali do užšieho výberu ceny Anasoft litera. Ivana Dobrakovová v nich netematizuje len smrť, akoby mohol naznačovať názov zbierky, ale najmä témy aktuálne pre mladých ľudí – študentov, ktorí trávia istú časť štúdia v zahraničí, prípadne chodia cez leto do USA a do Francúzska. Práve vo Francúzsku sa odohráva aj román Bellevue, kam mladá hrdinka príde na dobrovoľnícku prácu do domova dôchodcov. Izolácia od rovesníkov a neustály kontakt s umieraním a smrťou dovádzajú mladú ženu do hraničnej situácie, z ktorej reálne existujú len dve východiská – šialenstvo alebo dospelosť.

Ivana Dobrakovová: TOXO 

Marenčin PT: 2013

Poviedky z najnovšej zbierky s názvom Toxo spája práve jedinečnosť štýlu a naliehavosť výrazu, ako aj téma hraničnej situácie, zdanlivo bežnej, v ktorej sa jej rozprávačky ocitajú. Dobrakovová opäť dokazuje, že aj tie najbanálnejšie ľudské situácie sa ešte stále dajú originálne jazykovo spracovať a že k ich celkovému výrazu, a teda aj čitateľskému zážitku je nevyhnutný vyhranený a premyslený literárny štýl.

Na písanie poviedok je potrebných viac druhov talentu. Prvým je samozrejme umenie stručnosti a skratky. Druhým talentom, ktorý sa u autorov obyčajne (ne)prejaví až v neskoršej fáze, je prepájanie týchto skratiek do zmysluplných celkov. Hľadanie témy a formovanie postáv, spracovanie ich príbehov tak, aby sa nezlievali, si vyžaduje odstup od textov, ktorý niekedy chýba aj tým najlepším „časopiseckým“ poviedkárom.

V debutovej zbierke poviedok Ivany Dobrakovovej Prvá smrť v rodine je touto nosnou témou smrť, absencia blízkeho človeka a jeho fyzická neprítomnosť v živote rozprávačky. Dalo by sa povedať, že v druhej zbierke Toxo sa autorka od tejto ponurej témy presúva k jej opaku – k životu. K myšlienkam, ktoré nám zapĺňajú hlavu v každej nespavej chvíli. Všeobecne by sa dali zhrnúť do klišé, v ktorom sa hovorí, že život je prípravou na smrť. Dobrakovovej rozprávačky akoby si toto tvrdenie uvedomovali a prežívali až chorobne. Na začiatku každej poviedky má čitateľ zlú predtuchu o tom, že sa stane niečo zlé, ale netuší, komu niekto ublíži a ani akým spôsobom.

Texty prestupuje strach a paranoja, obsedantné myšlienky rozprávačiek prestupujúce do halucinácií, požierajúce ich vlastnú osobnosť. Nemalou mierou k pocitu úzkosti prispieva naliehavosť štýlu – voľný prúd myšlienok a výkričníkov, akoby v jednej vete bolo možné a nutné obsiahnuť celkovú komplexnosť pocitov, ktoré si na rôznych úrovniach ľudského prežívania často protirečia.

Ak sa poviedky z prvej zbierky svojím úsporným jazykom, témami a nesentimentálnosťou pripomínali poviedky francúzskej autorky Anny Gavaldy Chcem, aby na mňa niekto niekde čakal, texty z druhej zbierky zachádzajú hlbšie a postava rozprávačky sa v nich často rozplýva a mení pod vplyvom situácií, okolností, a najmä vlastných myšlienok a strachu. V tomto ohľade oveľa viac pripomínajú mikropoviedky Franza Kafku, či u nás menej známej americkej autorky Lydie Davisovej.

Rozprávačky poviedok zo zbierky Toxo sú mladé ženy, ktoré rôzne tajomné stránky svojej povahy odhaľujú prostredníctvom vzťahov s mužmi či pobytom v zahraničí, kde sú ako cudzinky naozaj samy. Ďalšou témou, ktorá pribúda, je aj materstvo, ktoré je samo osebe cestou k poznaniu vlastných hraníc, strachov a úzkostí. Na jednej strane je to očakávanie príchodu dieťaťa, na strane druhej zodpovednosť za druhého človeka, zodpovednosť za okolnosti, činy a ľudí, ktoré nemožno nijakým spôsobom ovplyvniť. Práve takéto obsedantné strachy a úzkosti z toho, čo by mohlo byť, čo by sa mohlo stať, vrstvia dej a miestami presahujú až do žánru hororu.

Vďaka kombinácií týchto tém a vypracovanému štýlu sú poviedky Ivany Dobrakovovej jednoznačne tým najvýraznejším, čo mladšia generácia slovenských prozaikov ponúka.

Písané pre Krajinu kníh RTVS.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť