Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Predtucha niečoho zlého

Ivana Dobrakovová patrí k najmladšej generácii slovenských spisovateliek a hoci by sa mohlo zdať, že sa venuje podobným témam, výrazne ju od generačných kolegov odlišuje osobitný štýl a celková ucelenosť jej doterajšieho prozaického diela – zbierky poviedok Prvá smrť v rodine a románu Bellevue.

Obidve spomínané knihy sa dostali do užšieho výberu ceny Anasoft litera. Ivana Dobrakovová v nich netematizuje len smrť, akoby mohol naznačovať názov zbierky, ale najmä témy aktuálne pre mladých ľudí – študentov, ktorí trávia istú časť štúdia v zahraničí, prípadne chodia cez leto do USA a do Francúzska. Práve vo Francúzsku sa odohráva aj román Bellevue, kam mladá hrdinka príde na dobrovoľnícku prácu do domova dôchodcov. Izolácia od rovesníkov a neustály kontakt s umieraním a smrťou dovádzajú mladú ženu do hraničnej situácie, z ktorej reálne existujú len dve východiská – šialenstvo alebo dospelosť.

Ivana Dobrakovová: TOXO 

Marenčin PT: 2013

Poviedky z najnovšej zbierky s názvom Toxo spája práve jedinečnosť štýlu a naliehavosť výrazu, ako aj téma hraničnej situácie, zdanlivo bežnej, v ktorej sa jej rozprávačky ocitajú. Dobrakovová opäť dokazuje, že aj tie najbanálnejšie ľudské situácie sa ešte stále dajú originálne jazykovo spracovať a že k ich celkovému výrazu, a teda aj čitateľskému zážitku je nevyhnutný vyhranený a premyslený literárny štýl.

Na písanie poviedok je potrebných viac druhov talentu. Prvým je samozrejme umenie stručnosti a skratky. Druhým talentom, ktorý sa u autorov obyčajne (ne)prejaví až v neskoršej fáze, je prepájanie týchto skratiek do zmysluplných celkov. Hľadanie témy a formovanie postáv, spracovanie ich príbehov tak, aby sa nezlievali, si vyžaduje odstup od textov, ktorý niekedy chýba aj tým najlepším „časopiseckým“ poviedkárom.

V debutovej zbierke poviedok Ivany Dobrakovovej Prvá smrť v rodine je touto nosnou témou smrť, absencia blízkeho človeka a jeho fyzická neprítomnosť v živote rozprávačky. Dalo by sa povedať, že v druhej zbierke Toxo sa autorka od tejto ponurej témy presúva k jej opaku – k životu. K myšlienkam, ktoré nám zapĺňajú hlavu v každej nespavej chvíli. Všeobecne by sa dali zhrnúť do klišé, v ktorom sa hovorí, že život je prípravou na smrť. Dobrakovovej rozprávačky akoby si toto tvrdenie uvedomovali a prežívali až chorobne. Na začiatku každej poviedky má čitateľ zlú predtuchu o tom, že sa stane niečo zlé, ale netuší, komu niekto ublíži a ani akým spôsobom.

Texty prestupuje strach a paranoja, obsedantné myšlienky rozprávačiek prestupujúce do halucinácií, požierajúce ich vlastnú osobnosť. Nemalou mierou k pocitu úzkosti prispieva naliehavosť štýlu – voľný prúd myšlienok a výkričníkov, akoby v jednej vete bolo možné a nutné obsiahnuť celkovú komplexnosť pocitov, ktoré si na rôznych úrovniach ľudského prežívania často protirečia.

Ak sa poviedky z prvej zbierky svojím úsporným jazykom, témami a nesentimentálnosťou pripomínali poviedky francúzskej autorky Anny Gavaldy Chcem, aby na mňa niekto niekde čakal, texty z druhej zbierky zachádzajú hlbšie a postava rozprávačky sa v nich často rozplýva a mení pod vplyvom situácií, okolností, a najmä vlastných myšlienok a strachu. V tomto ohľade oveľa viac pripomínajú mikropoviedky Franza Kafku, či u nás menej známej americkej autorky Lydie Davisovej.

Rozprávačky poviedok zo zbierky Toxo sú mladé ženy, ktoré rôzne tajomné stránky svojej povahy odhaľujú prostredníctvom vzťahov s mužmi či pobytom v zahraničí, kde sú ako cudzinky naozaj samy. Ďalšou témou, ktorá pribúda, je aj materstvo, ktoré je samo osebe cestou k poznaniu vlastných hraníc, strachov a úzkostí. Na jednej strane je to očakávanie príchodu dieťaťa, na strane druhej zodpovednosť za druhého človeka, zodpovednosť za okolnosti, činy a ľudí, ktoré nemožno nijakým spôsobom ovplyvniť. Práve takéto obsedantné strachy a úzkosti z toho, čo by mohlo byť, čo by sa mohlo stať, vrstvia dej a miestami presahujú až do žánru hororu.

Vďaka kombinácií týchto tém a vypracovanému štýlu sú poviedky Ivany Dobrakovovej jednoznačne tým najvýraznejším, čo mladšia generácia slovenských prozaikov ponúka.

Písané pre Krajinu kníh RTVS.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia