Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Ivana Taranenková

Pozor pri návrate domov!

Radka Denemarková

V českej literatúre často zneli (a znejú) mravokárske výzvy, aby sa spisovatelia nebáli venovať bolestným, chúlostivým témam z dávnej i nedávnej minulosti. Vlastne to ani nie je české špecifikum. Od literatúry sa očakáva katarzia.

Radka Denemarková: Peníze od Hitlera, Host Brno: 2006

Autori majú reprezentovať hlas svedomia, ktorý prehovorí k národu vhod i nevhod riskujúc konflikty a odmietnutie. Hriechy starých otcov majú naprávať ich nadaní potomkovia vo svojich románoch.

Zdá sa, že súčasné české autorky sa stotožnili s touto „spoločenskou objednávkou“. Kateřina Tučková získala za svoje Vyhnání Gerty Schnirch cenu čitateľov Knižného klubu Magnesia Litera 2010 za prózu a mnohé ďalšie literárne ocenenia. Jej predskokankou v ochote literárne sa venovať osudu českých Nemcov po skončení vojny je Radka Denemarková. Tá získala českú literárnu cenu ešte v roku 2007. Román Peníze od Hitlera sa už dočkal aj druhého vydania, čo je v našich zemepisných súradniciach pri relatívne mladej spisovateľke významný úspech.

Šestnásťročná Gita Lauschmannová sa po vojne vracia z koncentráku do rodných Puklíc. Dom, v ktorom prežila svoje detstvo, nie je v ruinách, ako je to pri záberoch návratov z frontu či lágrov bežné. Stále stojí ako hádam najvýraznejšia stavba v dedine – postavil ho Gitin otec, majiteľ miestnej fabriky a progresívny inovátor. Namiesto ruín prežíva iný šok. Dom je obývaný, ale vône domácnosti Gita nepozná, sú iné. Kuchyňu ovláda cudzia žena a nový je aj domáci pán. Z bývalého pomocníka v Lauschmannovom kováčstve je nový majiteľ domu. Aj takto vyzerá naplnenie „sudetského“ sna.

Uvítacia reč má ďaleko od prívetivosti: „Tři měsíce po válce, a vy, skopčáci zrůdný, zas vylejzáte ze svejch děr, náckové prohnilí.“ Pri tomto uvítaní nejde len o nepríjemné pocity, ale priamo o život. Miestni sa pri ochrane svojho zázračne „získaného“ majetku neštítia ničoho.

V takomto ošiali zbohatlíkov je jedno, že Lauschmann bol apolitický nemecký Žid, ktorý s väčšinou rodiny zahynul v koncentráku. Doma však šprechoval, a tak neexistuje dôvod k zľutovaniu. Jazyk je znovu prekliatím a znamením viny, ktoré nie je možné zmyť.

Gita prežila pasce, ktoré jej „uvítací výbor“ v rodnej obci nachystal a radikálnym prestrihom sa dostávame do obdobia 60 rokov po. Teraz už pani doktorka na dôchodku má ďaleko od zmierlivého ducha staroby. Ako patologička nezažila zmŕtvychvstanie na pitevnom stole, starí duchovia minulosti však v nej ožívajú v nevídanej sile.

Úrad dokumentácie a vyšetrovania zločinov komunizmu síce vyhlásil konfiškáciu ich majetku za nezákonnú, ona však začína súkromnú vojnu o odčinenie obrovskej nespravodlivosti. Puklice po 60 rokoch žijú v inom svete, návšteva doktorky Lauschmannovej („namyslenej, nenásytnej Nemčúrky“) rozbije letnú pohodu potomkov tých, čo kedysi tak výhodne konfiškovali cudzie majetky...

Príchodom do súčasných Puklíc Denemarková rozohráva grotesknú hru. Obmedzení a sebeckí dedinčania sú vďačným námetom tragikomédie. Postupne vychádzajú na svetlo ďalšie staré zločiny. Žiadne historické zmierenie sa nekoná. Gita nepozná pocit satisfakcie. „Chci čelem drhnout o zvrásnělou vozovku. O zrohovatělý, chladnoucí asfalt. Zbyde po mně rudá šmouha. Vydrhnu si maso uprostřed čela. Až na kost. Vypadne mi mozek. Zachytím ho. Je jako těsto, můžu ho zmuchlat.“

Očisťujúca katarzia podľa kroniky ľudstva

Román je viac ako umelecký dokument realizácie Benešových dekrétov a konfiškácie majetku zradcov a kolaborantov (nielen skutočných, ale aj domnelých). Nezávisle na česko-nemeckých vzťahoch znie otázka: Môže trest pomôcť obetiam? Alebo samotným páchateľom neprávostí? Ako sa napráva narušená rovnováha, keď krutosť v istom okamihu prevalcuje akúkoľvek spravodlivosť? A doba pôsobenia zla – má nejakú vlastnú dobu trvanlivosti, po ktorej už neúčinkuje a neubližuje?

Denemarková je pri svojom rozprávaní vytrvalo verná presnej štruktúre. Ako filmová kamera prechádza striedavo z jednej scény na druhú a späť. Rada sa predvádza pri vymýšľaní literárnych obrazov, tie sú skutočne „husté“ a šťavnaté. Niektoré metafory prekvapia invenciou, inokedy sa zdajú byť tak trochu zu (teda príliš, máličko šprechovania pri tomto románe nezaškodí). Obraz odmietnutia zmieru? „Dcera napochodovala ke smíru. S chlebíčky na tácku, uvítací smírčí pecen chleba se solí. Já ani krůček. Tác jsem ji vykopla z rukou, slánku odšroubovala, sůl rozsypala.“

Napriek sympatiám k odvahe Radky Denemerakovej zostáva dúfať, že časom nenastane inflácia podobnej literatúry. Je čas, aby silné romány nevznikali len v súvislosti s holokaustom, vojnou alebo inou totalitnou neslobodou. Nezávisle na literatúre sa budú nakoniec o svojich otvorených očiach či zotrvaní v slepote rozhodovať práve obyvatelia rozličných Puklíc. A katarzia nie je nevyhnutnosťou len v súvislosti s veľkými historickými neprávosťami.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia