Kate Bolick
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Drew Leavy (flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Arif Akhtar (Flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: inforum
Aňa Ostrihoňová
© 2013 Moggliden AB. All rights reserved
Aňa Ostrihoňová
Alphaville
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
graffiti by Saber
Aňa Ostrihoňová
Natalie Portman ako Anna Boleynová vo filme Králova přízeň (The Other Boleyn Girl)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Dacia Maraini a Alberto Moravia
Aňa Ostrihoňová

Pohostinnosť cudzincov

V najnovšom románe sa Svetlana Žuchová vracia k témam svojej predchádzajúcej novely, ktorými sú kľúčové rozhodnutia a s nimi spojené úteky za hranice, kde sa človek môže spoľahnúť len sám na seba alebo na pohostinnosť cudzincov.

Svetlana Žuchová: Zlodeji a svedkovia. Marenčin PT: 2011, 192 s.

Zlodeji

Prvá časť románu sa odohráva v roku 2005 vo Viedni, kde štyria prisťahovalci, ktorých cesty a osudy sa náhodne pretli, rekapitulujú spôsob, akým sa dostali k tomu, že sa z nich stali zlodeji. Slovenka Marisia a Rumun Janut žijú v prenajatom byte a snívajú o tom, že sa z nich jedného dňa stanú obyčajní ľudia, ktorí majú účet v banke a v zime chodievajú na lyžovačku.

Obaja sú typickými „hľadačmi šťastia“ v cudzine. Pracujú však načierno a s miestnymi nemajú absolútne žiaden kontakt, a tak sa ocitajú v situácii, z ktorej niet východiska – ani prostredníctvom kradnutia. V byte s nimi predtým býval Gregor, ktorému bolo od začiatku jasné, že „instatnými“ priateľstvami s prisťahovalcami, sa ku bankovému účtu nedopracuje. Staví na nadradenosť, ktorá však nikoho neoklame – a už vôbec nie jeho samého.

Výlety do mesta – medzi ľudí, ktorí od neho bočia, a podvedome si pevnejšie stisnú kabelku, kurzy cudzieho jazyka a hodiny strávené v počítačových miestnostiach na univerzite z neho miestneho nikdy nespravia. Ukradnuté mobily aspoň zabezpečia kľúče od vlastného bytu a auta.

Bez minulosti

Dostať sa k obyčajnému životu ľudí, ktorí v tomto cudzom meste vyrástli nie je jednoduché. Na jednej strane sú protagonisti tohto románu veľmi naivní. Čakajú na nový začiatok, na nový život, v ktorom sa však nedokážu zbaviť toho predchádzajúceho. Spomienok na detstvo, na veci, ktoré už neexistujú – na rovnaké prvé máje v celom východnom bloku, na hračky z tuzexu a chuť sladkostí, ktoré sa už dávno prestali vyrábať, na chuť domova.

A práve tento predchádzajúci život, pred ktorým utekajú, nachádzajú v prenajatých bytoch, kde sa o jednu kuchyňu delia štyria ostatní ľudia „od nich“. Na druhej strane je to strach z cudzincov, medzi ktorými tak túžia žiť, medzi ktorých sa nedokážu dostať. Pracujú väčšinou na čierno u starších prisťahovalcov, ktorí veľmi dobre poznajú spôsob ich myslenia a vedia o ich absolútnej neznalosti miestnych pomerov, čo zneužívajú. A tak sen o lepšom živote mení na realitu každodennej lži a kradnutia.

Svedkovia

V druhej časti sa čitateľ dozvedá o živote tých, čo neodišli, čo zostali doma a buď sa o svoje deti v cudzine boja, alebo sú na ne hrdí. V týchto príbehoch sa často opakuje motív cudzincov, ktorí prišli do Československa alebo Rumunska za exotikou, dobrodružstvom alebo vyliečiť zlomené srdce. V každom prípade mali nejaký dôvod – išli niekam za niečím. Na rozdiel od hrdinov prvej časti románu, neodišli len preto, aby odišli.

V tejto druhej sérii príbehov sa často opakuje motív kľúčového rozhodnutia – momentu, keď sa „život láme vo dvoje“ a keď ani jedna z možností nie je správna. Svetlana Žuchová svojím postavám nedáva vydýchnuť ani na chvíľu – nech by spravili čokoľvek, všetko by bolo zle.

Paradoxne ani najsľubnejšie vyzerajúci príbeh Rumunky Petry, ktorá odišla do Paríža za svojím francúzskym priateľom, nekončí happyendom. Napriek tomu, že vo Francúzsku mala človeka, ktorý jej bol schopný poskytnúť aspoň malú citovú istotu, nemala nikdy pocit, že medzi jeho priateľov, ktorí nezažili „jej“ detstvo, patrí.

J’ai besoin de la lune

Témam a motívom zodpovedá aj jazyk, ktorý si autorka zvolila – krátke vety, opakujúce sa „mantry“ v rôznych situáciách s rovnakým významom. Kruhu, v ktorom sa všetky postavy točia, a z ktorého niet úniku zodpovedá aj ich spôsob myslenia a jazyk. Buď hovoria v budúcom čase, o tom ako sa už onedlho budú mať lepšie, alebo v minulom, keď rozprávajú o idylickom detstve a jeho konci. Nie je však každé detstvo idylickým a dospievanie len stratou ilúzií, ku ktorým sa nedá vrátiť žiadnym vlakom smerujúcim za hranice?

Svetlana Žuchová svojim postavám nedáva nádej, preto román vyznieva nesmierne pochmúrne a depresívne, a preto možno trochu neuveriteľne. Najslabším miestom románu je skutočnosť, že postupne sa všetky z postáv zlievajú do jednej a čitateľ sa zrazu cíti ako miestny, ktorý jednotlivých prisťahovalcov nerozlišuje ani na základe výzoru a už vôbec nie jazyka, ktorým rozprávajú. Spomienky na detstvo a absolútny pocit vykorenenosti sú dôležité, ale v prípade tohto románu možno príliš preceňované.

Každopádne na to, aby človek mohol žiť „lepší“ život pravdepodobne musí mať istotu v tom, že vie kde je jeho domov a ako sa z prenajatého bytu v cudzine domov môže stať. Obyčajne to nie sú veci a už vôbec nie také, ktoré možno ukradnúť. Nie náhodou sa kniha začína textom piesne J’ai besoin de la lune od Manu Chaa – potrebujem otca, aby som vedel, odkiaľ som; potrebujem matku, aby som vedel, kam idem.

V skrátenej podobe vyšiel článok v denníku SME.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia