Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová

Päťdesiat slov stačí

Česká autorka Lidmila Kábrtová svoj debutový román Koho vypijou lišky napísala rozhodne zaujímavou formou. O detstve v normalizačnom Československu píše v kapitolách pozostávajúcich z päťdesiatich slov. Pretože päťdesiat slov niekedy stačí.

Obdobie 70. a 80. rokov v Československu sa stalo v uplynulých rokoch vďačným námetom viacerých filmov a kníh. Vystihnúť obdobie normalizácie, ktoré začalo zmarením Pražskej jari a okupáciou krajiny spojeneckými vojskami bez klišé a fráz opakovaných v médiách nie je jednoduché. Kábrtová si zvolila originálny prístup, keďže osobný príbeh dievčatka menom El vždy uvádzajú titulky z denníka Rudé právo/Právo.

Príbeh malej El, dieťaťa, ktoré sa narodilo do manželstva bez lásky, nie je spoločensko-politickou drámou. V krátkych dialógoch, niekoľko viet dlhých opisoch sa rozpadá manželstvo Eliných rodičov, vytvára sa blízky vzťah so starým otcom a prežívajú sa traumy zo základnej školy. Normalizácia a socializmus sú len kulisou, ktorá do textu preniká prostredníctvom odkazov na čitateľské denníky, iskričkovský sľub, popové hviezdy, seriály, knižné tituly.

Lidmila Kábrtová 

Koho vypijou lišky, HOST: 2013

Ukážka

Román je vyskladaný z odkazov na reálne udalosti (úvodné časti s titulkami z novín) a odkazov na akúsi všeobecnú pamäť, na klišé spájané s týmto obdobím dejín. Priradením dokumentu k fikcii tak autorka vytvára zaujímavý príbeh, ktorého ťažisko spočíva v tom nevypovedanom, zamlčanom. Celkovo pôsobí ako fotografia školskej triedy, na ktorej už reálne tváre svojich spolužiakov nevnímame, ale vynára sa nám množstvo asociácií, spomienok a najmä toho, čo považujeme za spomienky.

A práve to osobné – osobný príbeh a jeho interpretácia, sú oveľa dôležitejšie ako dobové dokumenty a fakty. Nakoľko sa môžeme spoľahnúť na fotografie a správy, keď aj samotná El sa zvykne s narodeninovou tortou fotiť v máji, napriek tomu, že v skutočnosti má narodeniny až v decembri? Koľko z toho, čo sa nám skutočne stalo si neskôr prifarbíme alebo začiernime podľa potreby? Na fotenie sa na záhrade je predsa máj ideálny.

Kábrtovej román je experimentom nielen s jazykom, ale aj s pamäťou. Dejiny pozostávajú z príbehov množstva ľudí, z ktorých sa historici snažia eliminovať to osobné a zovšeobecniť ich do jedného uceleného rozprávania. Osobné dejiny však nie sú uceleným rozprávaním. Tvoria ich útržky spomienok na dialógy, situácie, texty piesní, ktoré rádia hrávali od rána do večera, príbehy z televíznych seriálov, ktorých sledovanie bolo kultúrnou udalosťou týždňa. Len neskôr im dokážeme pripísať význam, zaradiť ich do celkového obrazu, akým vnímame svet.

El je dieťa, ktoré nehodnotí a nekomentuje udalosti okolo, pretože si spomienky iba vytvára a neinterpretuje ich. Veci sa dejú v prítomnom čase. Preto román Koho vypijou lišky z radu príbehov odohrávajúcich sa v sedemdesiatych rokoch vyčnieva. Dobu neportrétuje s „láskavým humorom“, neobhajuje ju, ale ani nemaľuje v sivých a čiernych farbách, s ktorými nám ju už desiatky rokov spájajú literatúra, film a médiá.

Lidmila Kábrtová čitateľa nepodceňuje a ponecháva mu slobodu na vlastnú interpretáciu, ktorú určite ocení.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia