Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Päťdesiat slov stačí

Česká autorka Lidmila Kábrtová svoj debutový román Koho vypijou lišky napísala rozhodne zaujímavou formou. O detstve v normalizačnom Československu píše v kapitolách pozostávajúcich z päťdesiatich slov. Pretože päťdesiat slov niekedy stačí.

Obdobie 70. a 80. rokov v Československu sa stalo v uplynulých rokoch vďačným námetom viacerých filmov a kníh. Vystihnúť obdobie normalizácie, ktoré začalo zmarením Pražskej jari a okupáciou krajiny spojeneckými vojskami bez klišé a fráz opakovaných v médiách nie je jednoduché. Kábrtová si zvolila originálny prístup, keďže osobný príbeh dievčatka menom El vždy uvádzajú titulky z denníka Rudé právo/Právo.

Príbeh malej El, dieťaťa, ktoré sa narodilo do manželstva bez lásky, nie je spoločensko-politickou drámou. V krátkych dialógoch, niekoľko viet dlhých opisoch sa rozpadá manželstvo Eliných rodičov, vytvára sa blízky vzťah so starým otcom a prežívajú sa traumy zo základnej školy. Normalizácia a socializmus sú len kulisou, ktorá do textu preniká prostredníctvom odkazov na čitateľské denníky, iskričkovský sľub, popové hviezdy, seriály, knižné tituly.

Lidmila Kábrtová 

Koho vypijou lišky, HOST: 2013

Ukážka

Román je vyskladaný z odkazov na reálne udalosti (úvodné časti s titulkami z novín) a odkazov na akúsi všeobecnú pamäť, na klišé spájané s týmto obdobím dejín. Priradením dokumentu k fikcii tak autorka vytvára zaujímavý príbeh, ktorého ťažisko spočíva v tom nevypovedanom, zamlčanom. Celkovo pôsobí ako fotografia školskej triedy, na ktorej už reálne tváre svojich spolužiakov nevnímame, ale vynára sa nám množstvo asociácií, spomienok a najmä toho, čo považujeme za spomienky.

A práve to osobné – osobný príbeh a jeho interpretácia, sú oveľa dôležitejšie ako dobové dokumenty a fakty. Nakoľko sa môžeme spoľahnúť na fotografie a správy, keď aj samotná El sa zvykne s narodeninovou tortou fotiť v máji, napriek tomu, že v skutočnosti má narodeniny až v decembri? Koľko z toho, čo sa nám skutočne stalo si neskôr prifarbíme alebo začiernime podľa potreby? Na fotenie sa na záhrade je predsa máj ideálny.

Kábrtovej román je experimentom nielen s jazykom, ale aj s pamäťou. Dejiny pozostávajú z príbehov množstva ľudí, z ktorých sa historici snažia eliminovať to osobné a zovšeobecniť ich do jedného uceleného rozprávania. Osobné dejiny však nie sú uceleným rozprávaním. Tvoria ich útržky spomienok na dialógy, situácie, texty piesní, ktoré rádia hrávali od rána do večera, príbehy z televíznych seriálov, ktorých sledovanie bolo kultúrnou udalosťou týždňa. Len neskôr im dokážeme pripísať význam, zaradiť ich do celkového obrazu, akým vnímame svet.

El je dieťa, ktoré nehodnotí a nekomentuje udalosti okolo, pretože si spomienky iba vytvára a neinterpretuje ich. Veci sa dejú v prítomnom čase. Preto román Koho vypijou lišky z radu príbehov odohrávajúcich sa v sedemdesiatych rokoch vyčnieva. Dobu neportrétuje s „láskavým humorom“, neobhajuje ju, ale ani nemaľuje v sivých a čiernych farbách, s ktorými nám ju už desiatky rokov spájajú literatúra, film a médiá.

Lidmila Kábrtová čitateľa nepodceňuje a ponecháva mu slobodu na vlastnú interpretáciu, ktorú určite ocení.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia