Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

New York slzám neverí

Emigrantská nostalgia neexistuje len v priestore, ale najmä v čase. Smútok za domovom, v ktorom sme prežili detstvo a mladosť sa pretavuje takmer do fyzickej bolesti pri spomienkach na jedlo.

Nie náhodou sa Proustova cesta do raja strateného času začína zahryznutím do krehkého pečiva – madlenky. Zdá sa, že v slovenskej literatúre vznikol celý žáner venovaný smútku za strateným detstvom a domovom, pretavený do túženia po horalkách či instatnom granku. Zatiaľ čo u nás funguje stále len v beletrii, v americkej literatúre už pre memoáre spojené s kulinárskym umením vzniklo aj samostatné pomenovanie – foodoir – po slovensky niečo ako jedloáre.

Anya von Bremzen: Umenie sovietskej kuchyne (Spomienky na jedlo a túženie) 

preklad Igor Otčenáš, PREMEDIA: 2014

Anya von Bremzen je ideálnou autorkou knihy, v ktorej sa kulinárske umenie spája s dejinami. História krajiny – Sovietskeho zväzu, zvádza k absolútnej nostalgii, pretože zväzok pätnástich sovietskych republík už neexistuje, a tak smútiacu neohrozuje prudký náraz do skla krutej reality. Marcela Prousta by asi dobre zakonzervovaná madlenka, ktorú by si kúpil v automate na cukrovinky na železničnej stanici Gare de l´Est, asi trpko sklamala. Sovietske výrobky už neexistujú, zmizli spolu s detstvom, dnes už po anglicky píšucej novinárky.

Anya von Bremzen sa živí ako life-stylová novinárka a jej príbehy o jedle a kultúre získali množstvo ocenení. Umenie sovietskej kuchyne možno vnímať ako pokračovanie jej knihy z roku 1990, ktorá vyšla pod názvom K stolu, prosím! Von Bremzen v nej mapovala špeciality kuchýň jednotlivých sovietskych republík krátko pred zánikom impéria.

Komédia a tragédia

Umenie sovietskej kuchyne je však v našich zemepisných šírkach ojedinelou a žánrovo zaujímavou knihou. Anya von Bremzen píše pamäti svojej rodiny, ktoré sú nevyhnutne pospájané s osudom celej krajiny, a popri tom sa vo svojom novom americkom domove snaží spoločne s mamou pripravovať jedlá typické pre jednotlivé desaťročia uplynulého storočia. Ak si väčšinu sovietskych dejín spájame skôr s nedostatkom potravín ako jedlom, s čiernym trhom a nekonečnými radmi na čo len trošku exotickejšie potraviny, dnešné Spojené štáty tento obraz len umocňujú. Anya von Bremzen musí ako každá iná imigrantka spoločne s matkou takmer rovnako ako pred päťdesiatimi rokmi v Moskve zháňať v rôznych častiach New Yorku kvalitné suroviny a prísady do typických jedál ruskej kuchyne, akými sú kulebiaka, bliny či boršč.

Autorka si ruskú kuchyňu nevybrala ako ústredný motív rodinných pamätí len preto, že sa kulinárskemu umeniu vo svete venuje profesionálne. Tvrdí, že jedlo je súčasťou slovanského národného charakteru. “Ale neboli sme to iba my, narodení v sovietskych časoch, ktorí boli fixovaní na jedlo. Niekedy sa zdá, že pre ruských spisovateľov 19. storočia bolo jedlo tým, čo krajina (alebo trieda?) pre Angličanov. Alebo vojna pre Nemcov, láska pre Francúzov – témou, v ktorej bola obsiahnutá komédia, tragédia, extáza i skaza.”

Roky dobré, roky zlé

A Umenie sovietskej kuchyne je aj komédiou aj tragédiou. Je rodinnou históriou odlúčenia a straty, dejinami krajiny, ktorej obyvatelia podstúpili mnohé experimenty sociálneho inžinierstva, ktoré sa vo svojej najkrutejšej podobe prejavili na nedostatku základných potravín a hladomore. Štyridsiate “vojnové” roky Anya von Bremzen v záverečnej časti s receptami zhŕňa fotografiou prídelových lístkov – kartočkov, pretože napodobňovať banket z februára 1945 počas Jaltskej konferencie, na ktorom sa podával prepeličí pilaf či ryba v omáčke zo šampanského, by asi nebolo vhodné, keďže takmer polovica obrovskej krajiny hladovala.

Ale späť k rodinnej histórii. Desaťročná autorka prišla do Filadelfie v roku 1974 spoločne s matkou, dekády porevolučného Ruska pred svojím narodením mapuje prostredníctvom príbehu rodičov svojej mamy. Nasledujú zlé vojnové roky a krátke esejistické vsuvky opisujúce život sovietskeho človeka – Homo sovieticus, ktorý takmer celé jedno desaťročie prestál v rade na potraviny. Samozrejme, keďže ide o knihu o jedle a o varení, autorka píše najmä o živote žien v novom komunistickom režime, komunálnych bytoch, závodných jedálniach či konzervách s hotovými pokrmami a veľmi často sa odvoláva na Knihu o chutnej a zdravej výžive, ktorú pod prostým názvom “kniha” poznalo niekoľko generácií sovietskych a ruských žien.

Ruský zemiakový šalát

Anya von Bremzen si z Moskvy pamätá najmä prelom šesťdesiatych a sedemdesiatych rokov, a preto je majonéza (v tom čase žnúca slávu) jej skutočnou madlenkou, naozajstnou horalkou z detstva. Recept, ktorý toto obdobie ilustruje, je na šalát Olivier, ktorý celý svet pozná skôr pod názvom ruský či zemiakový šalát a autorka píše: “Keď lúpeme zemiaky a krájame ich spolu s mrkvou a uhorkami na kocky do misy, premýšľam o tom, že by Olivier mohol byť metaforou spomienok sovietskych émigré: urbánnych legiend a totalitných mýtov, kolektívnych naratívov a životopisných faktov, ciest domov, tých skutočných aj tých imaginárnych – a to všetko zľahka zlepené majonézou.”

Moskovské obdobie dobrodružného dieťaťa, ktoré uzatvára pakty a strategické priateľstvá s predavačmi na čiernom trhu, ktorého zbožňovaná babička učí piť vodku (Anya má v poháriku namiesto alkoholu limonádu), opisy mesta a komunálnych bytov patria k najzaujímavejším častiam knihy.

Haute-cuisine putinovskej éry

Desaťročia potom, ako Anyina matka využila možnosť získať vysťahovalecké vízum, ktoré bolo udeľované v sedemdesiatych rokoch židom pod podmienkou, že sa do krajiny už nevrátia, sú už len zrekonštruovaným príbehom z čias perestrojky. Autorka sa neskôr, samozrejme, do už bývalého Sovietskeho zväzu vrátila na návštevu. V novom americkom domove jedlo prišlo o svoju politickú hodnotu – bol ho všade dostatok, jeho získanie nebolo malým víťazstvom. Anya von Bremzen pripravuje s matkou bankety venované jedlám jednotlivých desaťročí vo svojom domove v newyorskom Queens, na ktoré pozýva ruských aj amerických priateľov.

Práve tieto oslavy sú esenciou a bolestným paradoxom emigrantského života – smútkom za domovom a detstvom pretaveným do gefilte fiš či boršču zapíjaným úľavou, že v krajine, kde sa narodili, už nemusia žiť. Anya von Bremzen vo svojej knihe vyvracia však všetky stereotypy, ktoré Rusko vykresľujú ako hladovú dolinu ťahajúcu sa cez jedenásť časových pásiem. Jedlo a stolovanie nie sú len prostriedkami na prežitie (ako s prekvapením autorka zistila v Spojených štátoch), sú prejavom kultúry vo všeobecnom a prejavom lásky v osobnom kontexte.

Umenie sovietskej kuchyne je pozoruhodná kniha, a to nielen vďaka realisticky vykresleným vôňam a chutiam či autoritatívnemu receptu na bliny Antona Pavloviča Čechova. Бон Аппетит!

Článok pôvodne vyšiel v denníku Pravda.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia