Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová

Manuál na prežitie života

Foto: Facebook

Viktor Šklovskij pri ktorejsi príležitosti poukázal na schopnosť umenia vytrhnúť fakty života z povrchného zautomatizovaného vnímania, ako aj zo zmechanizovanej každodennosti a ozvláštniť ich, zviditeľniť ako jedinečné a nesamozrejmé.

Kniha Svetlany Žuchovej Obrazy zo života M. obnažuje rutinu a automatizované prežívanie, každodenné banálne rituály života, ktoré sa stávajú jediným možným spôsobom existencie. Vytratilo sa tu dokonca aj akési romantizujúce zúfalstvo, ktoré takéto zistenia sprevádzalo ešte v umení minulého storočia. Zviditeľňuje sa len úporná snaha konformizovať ľudské životy a ponechávať ich v nevzrušivej stereotypnosti.

Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. 

Marenčin PT: 2013

Život je len jeden…

Svetlana Žuchová v tejto próze pokračuje v príbehu Marisie, jednej z hlavných postáv predchádzajúceho románu Zlodeji a svedkovia, možno ju však bez problémov čítať ako samostatný text. Autorka v nej svoju hrdinku necháva prechádzať zlomovými situáciami – zomiera jej matka a ocitá sa na prahu nového života. Pôvodne vyviazaná z rodinných a sociálnych väzieb, a to z vlastnej vôle, začína nanovo. Buduje si nové vzťahy, chystá sa uzavrieť manželstvo, vytvára nový svet, odrezaný od minulosti. Jej húževnaté životné úsilie vystihuje motto knihy v angličtine: „One life. Live it well“ (ktoré je reklamným sloganom sietí medzinárodných wellness centier).

Hrdinka knihy, ktorá je aj rozprávačkou príbehu, teda smeruje k životnému naplneniu, k „dobrému životu“. Riadi sa pritom manuálom, ktorý z jej života eliminuje akúkoľvek nepredvídateľnosť a exces. Svoje konanie a najmä prežívanie sveta podrobuje strohým pravidlám, ktoré uplatňuje v práci, vo vzťahoch a v každodenných úkonoch. Každú životnú nepravidelnosť, vychýlenie zo zavedeného poriadku vecí mení „na súčasť vzorky“: „Dodržiavanie týchto pravidiel mi veľmi pomohlo. Uvedomila som si, že sú prvoradé a treba na ne starostlivo dbať.“

V rámci tejto „štandardizácie“ hlavná postava kontroluje svoje prežívanie a emócie,stále ich pomeriava imperatívom „malo by sa“. Udalosti začleňuje do pomyselnej „tkaniny“ svojho života („Stali sa súčasťou tkaniny. Tkanina je síce občas na pohmat drsná, ale aspoň v nej nie sú diery a uzly“). Tejto strohej monotónnosti a stereotypnosti sa podrobuje i samotné rozprávanie, stále balansujúce na hranici sterility. Stávame sa svedkami najbanálnejších úkonov a každodenných zmechanizovaných činností. Na ne rozmieňa i to, ako táto postava prežíva umieranie vlastnej matky. Zoči-voči faktu smrti blízkeho človeka sa upína k svojmu až ritualizovanému chodeniu na plaváreň, nezaujatému tráveniu času na nemocničnom oddelení či cestu mestom. Svoje reakcie podporuje neustálym pripomínaním klišé, že „život ide ďalej“ a „smrť patrí k životu“.

Kde pátos pôsobí ako z iného sveta

Simone de Beauvoir vo svojej knihe o matkinom umieraní Une mort très douce (v českom preklade Evy Pilařovej z roku 1967 Velice lehká smrt) končí svoje rozprávanie naliehavým a aj zúfalým pripomenutím, že smrť, napriek svojej nezvratnosti a vlastne i náležitosti k našim životom, ostáva vždy skutočnosťou, ktorá „strháva clonu každodennosti“: „Není přirozené smrti: nic, co potká člověka, není nikdy přirozené, protože jeho přítomností je ve hře celý svět. Všichni lidé jsou smrtelní: ale pro každého člověka jej jeho smrt neštěstím, a i když ji zná a i když se s ní smířil, je to nespravedlivá, násilná smrt.“ V Žuchovej próze je jedinečnosť každej smrti popieraná a podrobovaná neustálej stereotypizácii. Napokon, pohybujeme sa v situácii, kde je pátos de Beauvoir nenáležitý a nemiestny, pôsobí ako z iného sveta.

Smrť v knihe Obrazy zo života M. už o ľudskej existencii nič nevyjavuje, je výsostne individuálnou záležitosťou, ktorá k druhým presiahnuť nedokáže. Možno sa jej len prizerať – tak ako Žuchovej hrdinka nedokáže preniknúť bariéry, ktoré ju a jej matku rozdeľovali, nedokáže sa k nej priblížiť ani v jej posledných chvíľach.

V tomto rozprávaní sa nám tak zjavuje strohý svet, ktorý je definitívne zbavený všetkého, čo presahuje povrch všedných dní a banálnych udalostí, a z ktorého sa vylúčili jedinečnosti a výkyvy, osvetľujúce život z inej stránky. Všetko tu musí prebiehať podľa plánu a pravidiel, podľa manuálu, ktorý umožňuje prežiť doslova každý deň. Takto žitý život sa stáva nielen znesiteľným, ale je dokonca hodnotený ako uspokojivý a dobrý. No rovnako je to život, z ktorého sa eliminovaním rizík a excesov vytráca spontánne prežívanie a empatia, možnosť s niekým sa o svoj svet podeliť: „Ja žijem vo svojom svete a nikdy nebudem žiť v inom. Tak ako mama umrela vo svojom svete a ja som nemohla nič iné, len pozorovať. Rovnako nemôžem viac, ako si predstavovať Otov svet. Môžem si ho predstavovať, ale nemôžem doň vstúpiť.“ Akýkoľvek iný postoj tu vzbudzuje podozrenie – keď hrdinka reaguje na zistenie, že má nevlastného brata myšlienkou, že ju chce obrať o dedičstvo.

Definitívna osamelosť

Žuchovej hrdinovia starostlivo chránia výdaj svojej životnej energie, neplytvajú ju na medziľudské vzťahy, ktoré by mohli ich životnú prevádzku zaťažiť novými starosťami. Uprednostňujú radšej „vychodené trasy“ a starostlivo dbajú na to, aby zážitky v prítomnosti viedli k pekným spomienkam v budúcnosti („V prítomnosti si treba dávať pozor, aby sme v budúcnosti mali pekné zážitky.“). Prebytok energie vkladajú (až masochisticky) do polmaratónu a vysokého pracovného nasadenia doma i v práci.

Za každodennosťou, ku ktorej sa hlavná postava utieka, sa neskrýva žiadny vyšší poriadok, „životný kolobeh“, ktorý konkrétneho človeka presahuje, poskytuje mu útočisko a prepája ho so životmi iných. Tu sa dôsledne udržiavaná všedná rutina javí ako starostlivo vypracovávaný až prísne nezávislý individuálny „projekt“. Jediné, čo sa pod jej povrchom ukrýva, je definitívna osamelosť. Toto vedomé a dôsledne racionálne pritakanie životu, ktorý v mnohom pripomína heideggerovskú koncepciu neautentickej existencie, „upadania do pobytu“, prežívanie v neurčitom existenčnom moduse „ono sa“, má svojho „projektanta“ ochrániť a maskovať nesamozrejmosť a krehkosť jeho sveta.

Žuchovej kniha tak pôsobí ako nie práve radostná správa o súčasných možnostiach prebývania vo svete. Niet v ňom už ničoho, čo by naše životy presahovalo a dodávalo im „vyšší“ zmysel. To, čo ostáva, je simulovanie životného naplnenia zotrvávaním na povrchu, pretože veci, ktoré sa pod ním skrývajú, vzbudzujú strach.

Článok vyšiel v denníku Pravda.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia