Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková
Ivana Taranenková

Manuál na básnické použitie krajiny

Radek Fridrich - ilustrácie zo zbierky Krooa krooa

Protáhni se zkamenělými nozdrami Koňské hlavy!/ Usaď se v jejích očnicových obloucích!“ Už úvodný text ako motto básnickej zbierky českého básnika, prozaika a vysokoškolského pedagóga Radka Fridricha s názvom Krooa krooa, ocenenej v roku 2012 Magnesiou Literou za poéziu, predznamenáva celé jej vyznanie.

Použitý slovesný modus, imperatív, odkazuje na operatívny žáner návodu, inštruktáž, keď čitateľ dostáva akýsi manuál na poetické čítanie krajiny. Surrealisticky pôsobiace torzo zároveň nachádza oporu v reálnom mimotextovom svete, je fragmentom predmetnosti.

Radek Fridrich: Krooa krooa 

Host: 2012, 72 strán

Prvá časť básnickej knihy s názvom Vlašský Daniel vyšla samostatne ešte v roku 2006. Jej mimotextovou inšpiráciou je reálna historická postava talianskeho prospektora, ktorý uprostred zobrazovanej krajiny hľadá zlato a striebro. Graficky odlíšené „odkazy“ Vlašského Daniela vychádzajú z jednej z tzv. vlašských kníh, teda z konkrétneho historického prameňa uloženého v drážďanskom archíve a zachováva si aj po apropriácii do básnického textu východiskový dokumentárny charakter. Ide o geograficky kótované inštrukcie na pohyb v krajine s cieľom nájsť drahé kovy. Prospektor teda svojim nasledovníkom zanecháva mapu k pokladu, z čoho plynie už naznačená inštruktážnosť návodu či manuálu. Odkazy pritom pripomínajú indície rozprávkového putovania zlatou, striebornou a ružovou horou, resp. dolinou. Hneď v prvej básni V krajine Sandstein, teda v krajine pieskovcov, sa nastoľuje primárna otázka všetkých máp: „Kde?“. Prostredníctvom opytovacieho zámena spätého s kategóriou miesta, s priestorovým pozicionovaním, sa pritom poukazuje aj na časovú dimenziu, na nezvratnosť stratenej minulosti, po ktorej zostali len nenápadné stopy. Podobne v druhej časti Smírci na rovnakom princípe stavia báseň Ztracenci. Wo ist... kreuz indikuje stratenosť v priestore i čase.

Úvodnú časť zbierky možno chápať ako prvú, najhlbšiu vrstvu na básnickej mape, ktorá predstavuje geomorfologické podložie pieskovcovej krajiny inšpirovanej skalným mestom Tisá. Centrálnym motívom, na ktorom stojí celá metaforika, je motív pieskovca, básnicky pôsobivo exploatovaný a funkčne zapojený do systému obraznosti zbierky. Ide totiž o zvláštny materiál, na jednej strane poddajný, plasticky dlhodobo tvarovateľný, na strane druhej dostatočne pevný, aby dokázal niesť stopy času, odtlačky života (často i veľmi dávneho ako v básni Krooa krooa: „tam tvarovaná hlava žáby / tam otisk rybí ploutve /tam tlapa tajemného tvora“, s. 16). Plynutie času zanecháva v pieskovci stopy aj v podobe rôznych geomorfologických javov, napr. voštiny (s. 16), jamky v pieskovci svedčiace o dejinách krajiny (napr. stolové hory, s. 34). Pieskovec zároveň pôsobí aj svojou nenápadnou farebnosťou, evokuje vyšedivelosť, ale aj zažltlosť (dokonca „čajová farba“, s. 34), monochromatickosťou vyvoláva u súčasníka predstavu starovekých pamiatok, sugeruje teda procesy a javy späté s premenou (farby) v čase. O to väčší kontrast potom vyvoláva ostrá oranžová v autorských ilustráciách.

Zásadnú úlohu v básnickej knihe zohrávajú fragmenty krajiny a ich interpretácia, čítanie či výklad. Oproti romantickému čítaniu šifier prírody sa tu uplatňuje interpretácia nasmerovaná nie k transcendentnu, ale k dejinám, k stopám v pamäti. Kameň preto funguje ako médium pamäti, ako čitateľné znamenie v zmysle rozpoznávacej značky na ceste k pokladu (s. 17), ale aj ako širšie interpretovateľný znak, záznam minulého. Krajina akoby bola artikulovaná prostredníctvom segmentov, ktoré prehovárajú o sebe („o čom hovoria“ v básni Der Wald zeugt, s. 19) i o osudoch obyvateľov. Neživá príroda teda vypovedáva o dejinách tej živej, a preto pominuteľnej.

Do neživých scenérií vstupujú postavy Daniela a Chratavy, Pechfrau i Hasenfussa a ich príchodom sa dominujúca vizuálnosť dopĺňa o auditívnu dimenziu. Pôsobivé obrazy-krajinky (básne Modrá hodiny, s. 19; Krooa krooa, s. 16; Tyssloch, s. 18) oživujú piesne a popevky mýtických postáv v podobe zaklínadiel, prosieb a modlitieb, pričom piesňovosťou a spevnosťou sa posilňuje tradičný lyrizmus. Piesne a popevky zároveň vytvárajú polyfóniu ženských hlasov komentujúcich udalosti.

Prvú časť zbierky rámcujú básne s totožným názvom V krajine Sandstein. V záverečnom texte tejto časti sa objavuje odkaz na vlašské knihy v podobe alchymistických obrazcov najčastejšie v podobe kríža, resp. krížika ako miesta značky nálezu. Báseň zároveň predstavuje predel medzi prvou časťou s dominanciou neživých prírodnín, nesmrteľnej prírody (aj ako nesmrteľná prírodná láska dvoch nerozplynuteľných duší), oproti osudom kedysi živých, resp. už mŕtvych dávnych obyvateľov. Zároveň možno pozorovať silný motív „smírčích“, čiže zmierovacích krížov, ktoré sa stavali na miestach nešťastia, tragédie alebo zločinu na zmierenie vinníka s pozostalými, na vyjadrenie úcty k duši nespravodlivo a predčasne zosnulého.

"

Druhá časť Smírci tematizuje konkrétne osudy obyvateľov historickej krajiny, najčastejšie bizarné tragické osudy z jarmočných piesní. Kríž sa zobrazuje ako pamätník udalostí i ľudí, pretože najväčším trestom, ale aj nebezpečenstvom, ktoré neustále číha, je zabudnutie, vymazanie z pamäti. Preto v básni Poutnický krojc nájdeme len rozfúkanú piesočnú mandalu, reprezentujúcu zrušenie subjektu v zmysle celistvej nesmrteľnej duše: „Navěky bude / tvůj písečný krojc / rozfoukán větrem / abys nebyl spatřen“ (s. 44).

Radek Fridrich

"
"

Poletíme, posvětíme.

Radek Fridrich

"

Tretia časť Klatzek nesie názov podľa syna Daniela a mýtickej Chrastavy. Kým doposiaľ zbierke dominovalo zmierenie či symbióza s krajinou, osudom a pamäťou, v tretej časti nastupuje vzdor, hnev, zakliatie, z ktorého vystupuje „spratek Klatzek“. Báseň Kletba prináša moment podmaňovania si krajiny, jej deštrukcie, premeny ohňom. Asociáciu s rozprávkovým vzdorujúcim Popolvárom, osedlávajúcim slncového koňa, podporuje predovšetkým záver textu („Poletíme, posvětíme,“ s. 50). Z doposiaľ viac-menej pokojnej krajiny sa vynárajú hrozby, nebezpečenstvá, ktoré plynú zo zápasu vitálnych energií, živých tvorov a bytostí o prežitie. Problematizuje sa vzťah k predkom, vzniká pocit nedostatku, túžba stelesnená do stromovej ženy, ktorá sa Klatzkovi zjavuje ako divoká Laňka s kopýtkami (s. 54). Spojenie prírodných mýtických bytostí sa nadväzuje akýmsi dialógom formou krákania. Zobrazenie divokého pohanstva vrcholí motívom nahého tanca a záverečným výkrikom, ktorý pôsobením temných mýtických síl pripomína Krá (pôv. Crow) Teda Hughesa („Křik prořízl hrdlo jitru,“ s. 59). Napriek tomu, že by sa na základe príbuzných titulov básnických kníh Krá a Krooa krooa na prvý pohľad mohla ponúkať možnosť komparácie, Hughesov Krá ako mýtické stelesnenie deštrukcie a zla, prítomného od stvorenia sveta, sa svojím založením pohybuje v celkom inej sfére.

"

Zbierka Radka Fridricha je premyslene komponovaná, od topografie krajiny, rezíduí jej dávnoveku zachytených na nosičoch pamäti k aktualizácii mýtického sveta prírodných bytostí a ich plodivej sily.

"

Imaginárny priestor vychádza z prírodných daností geograficky presne lokalizovaného regiónu severných Čiech, presnejšie skalného mesta Tisá, do ktorého autor vkladá postavy Děčínských povestí, ktoré prekladal. Priestor sa vymedzuje ako periféria, okraj väčšieho celku, priťahovaný dvoma centrami: Prahou a Drážďanmi, čo sa odráža aj v symbolickom prepojení češtiny a nemčiny a ich polysémického potenciálu v básnickom slovníku. Autor pracuje s konceptom mýtického bezčasia, resp. s ahistorickým časom, pričom presné časové vymedzenie, konkrétny letopočet sa nachádza len v časti Smírci. Zároveň sa však nevzdáva geografickej špecifikácie, neabstrahuje do modelovej univerzálnej krajiny, ale zostáva v tom najlepšom zmysle slova regionálny. Práve preto potrebuje „očitých svedkov“ krajiny, aby unikol nástrahám unifikovaného homogenizovaného sveta do rurality regionalizmu, symptomatickej prehistórie krajiny, z ktorej pretrvávajú len rezíduá s vysokou výpovednou hodnotou.

Zbierka si vystačí s nenápadnou metaforikou, strohou, zdržanlivou obraznosťou a minimalistickým pôdorysom. Korešponduje tak s predstavou opustenej krajiny, takmer pustatiny, v ktorej každý segment je však výdatne sémanticky nasýtený. Nemá ambíciu pretvárať, výrazne zasahovať a modelovať artistný básnický tvar. Pôsobí celkom nenápadne, nezasahuje, len pozoruje a zaznamenáva. Čitateľovi sa tak ponúka aj diskrétne ekologický aspekt, no náročnejší abonent poézie sa neubráni naliehavému pocitu, či toho predsa len nie je trošku málo.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť