Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Literatúra nás konfrontuje s vlastnými démonmi

Foto: Martina Cimermanová

V rámci festivalu Dolce Vitaj navštívila Bratislavu talianska spisovateľka Donatella Di Pietrantonio, ktorá v roku 2011 debutovala románom Moja matka je rieka, o dva roky neskôr vydala knihu s názvom Moja krásna. V slovenčine jej vyšiel román Tá, čo sa vracia, za ktorý získala prestížnu cenu Premio Campiello.

Rozprávačkou tohto románu je trinásťročné dievča, ktoré sa vracia od svojich adoptívnych rodičov v meste, kde vyrastalo ako jedináčik, k svojej biologickej rodine s množstvom súrodencov a nedostatkom lásky a jedla na stole. Témami všetkých kníh Donatelly Di Pietrantonio sú rodinné vzťahy, definícia úloh, ktoré zohrávajú rodičia, deti, súrodenci, ale aj prostredie, ktoré ich obklopuje, opísané lyrickým, poetickým jazykom, ktorým odhaľuje často temné životné situácie a pocity.

Vyštudovali ste medicínu, pracujete ako detská zubná lekárka. Čo vás priviedlo k písaniu?

V skutočnosti sa Donatella-spisovateľka narodila skôr ako Donatella-zubárka, a to v škole, pretože dovtedy bol mojím jazykom dialekt a so spisovnou taliančinou som sa stretla až v školských laviciach. Pochopila som, aké možnosti poskytuje spisovná taliančina, taká odlišná od mojej rodnej reči – nárečia, ktoré by som definovala ako chudobný jazyk, ale zároveň aj jazyk chudobných, jazyk spätý so zemou, pôdou, ročnými obdobiami, poľnohospodárstvom.

Hoci som bola dieťa, cítila som naliehavú potrebu vyjadriť sa, opísať svoje pocity, na ktoré mi v nárečí chýbali slová, a práve písanie v spisovnej taliančine mi poskytlo nástroj na vyjadrenie toho, čo cítim.

Donatella Di Pietrantonio 

Tá, čo sa vracia

Titul v origináli: LArminuta

Preklad: Adriana Šulíková

Edícia: Pandora

Rozmer: 135 x 207 mm

Počet strán: 200

Väzba: Hardcover

Cena: 13,99 EUR

Dátum vydania: 24. apríl 2018

Kníhkupectvá: Martinus, Artforum, Panta Rhei, Gorila

ISBN: 978-80-89737-86-4

Dlho mi však chýbala odvaha uveriť tomu, čo som cítila a čo som dokázala vyjadriť. Keď prišiel čas rozhodnúť sa pre štúdium, nevedela som, ako to vysvetliť rodičom, a preto som si zvolila štúdium medicíny a profesiu zubnej lekárky, pretože v tom čase poskytovala akúsi istotu.

Písaniu som však zostala verná, nikdy som túto hlbokú vnútornú potrebu nezradila. Celé roky som písala, keď som bola sama, potajomky. Keď som mala takmer päťdesiat rokov rozhodla som sa ukázať svoje texty svetu.

Vo svojich knihách sa venujete témam a situáciám, ktoré mnohí čitatelia a čitateľky označujú za temné či depresívne. Aj v románe Moja krásna, aj v knihe Tá, čo sa vracia sa relatívne mladí ľudia, skoro deti, musia vyrovnať so stratou najbližšieho človeka a dospieť. Akú úlohu má podľa vás ako čitateľky plniť literatúra?

Verím, že literatúra plní presne túto úlohu, má skúmať temno v nás a má nás až fyzicky priviesť k niečomu, čo si odmietame priznať. Úlohou literatúry je rozvíriť blato na dne jazera, ktorým sme my sami. Má klásť otázky a odpovedať na to, na čo si nedokážeme odpovedať. Niekedy to môže aj viesť k skľúčenosti. Samozrejme, ak máme potrebu čítať niečo zábavné a nerušivé, môžeme čítať aj žánrovú literatúru. Napríklad, keď si chcem oddýchnuť, čítam komiksy alebo príbehy komisára Montalbana. Ale aj komisár Montalbano nám kladie otázky.

V románe Tá, čo sa vracia je takýmto temným priestorom, do ktorého ste nahliadli, vzťah medzi matkou a dcérou. Ale toto puto skúmate aj vo svojich dvoch predchádzajúcich románoch. Odkiaľ pramení táto potreba opísať puto medzi matkou a dcérou?

Táto téma sa objavuje vo všetkých mojich knihách. Chcela by som byť k svojim čitateľom a čitateľkám úprimná, a preto sa priznávam, že tak ako všetci aj ja mám svojich démonov. V tejto otázke nejde o žiadny intelektuálny záujem. Každý spisovateľ, ktorý sa vracia k rovnakej téme, sa v podstate vracia k rane, ktorú v živote utŕžil, k problému v osobnom živote, ktorý ešte nevyriešil. Ide o chorobu, ktorú môže písaním liečiť, ale ktorú nevylieči.

Pochádzam z prostredia, v ktorom sa hovorilo nárečím chudobných, moja matka bola jednoduchá žena, s ktorou som sa rozprávala práve týmto jazykom. Začiatkom šesťdesiatych rokov sme žili v izolovanej dedinke a nemali sme ani elektrinu, už vôbec nie televízor či telefón. K nášmu domu neviedla ani cesta, ktorá by nás spájala so svetom.

Moja matka podobne ako iné ženy v dedine počas dňa pracovala na poli a večer, keď si muži mohli odpočinúť, sa musela venovať domácim prácam, varila, starala sa o domácnosť. Hoci bola fyzicky prítomná, nikdy sa mi nijako nevenovala. Ak ma chcela vziať na ruky a pohladiť, jej svokor – môj starý otec – jej vyčítal, že stráca čas, ktorý má venovať práci. Mama mi chýbala a v románoch sa snažím vyrovnať sa s touto jej neprítomnosťou.

Podobné prostredie je aj v románe Tá, čo sa vracia. Už zo samotnej prezývky L’Arminuta – tá, čo sa vracia – máme dojem, že rozprávačka prekračuje hranicu medzi dvomi svetmi, ktoré sú rozdielne na spoločenskej, emocionálnej, materiálnej aj jazykovej úrovni. Bolo vaším zámerom zdôrazniť tieto protiklady?

Áno,Tá, čo sa vracia je románom protikladov, dvoch rozdielnych svetov. Rozprávačka je dcérou dvoch radikálne odlišných svetov, je nositeľkou rozdielu medzi malomeštiackym svetom mesta a chudobným svetom dediny. Vyrastala v prímorskom meste s množstvom možností, ale zároveň je dcérou izolovanej dediny vo vnútrozemí. Každý z týchto svetov má svoj jazyk – nárečie a spisovnú taliančinu. Sama sa však nemôže rozhodnúť, do ktorého sveta bude patriť, a tak musí prijať výzvu a nejako v sebe tieto kontrasty spojiť.

Uvedomovali ste si, že téma takéhoto dvojitého opustenia je spoločenským tabu, že naozaj skúma tie najtemnejšie stránky ľudskej duše? Akoby sa vrátením osvojeného dieťaťa zmazávalo všetko to, čo sme mu poskytli, a z obrovského daru sa stávalo prekliatie?

Samozrejme, pravdepodobne najväčším problémom rozprávačky tohto románu je zamlčiavanie, odmietnutie priznať jej pravdu o jej pôvode a následne aj pravdu o jej vrátení. A práve v dôsledku tohto zamlčiavania je návrat do jej pôvodnej rodiny taký bolestný a traumatický.

Adoptívna matka Adalgisa je zmietaná vonkajšími okolnosťami a svoje najdôležitejšie životné rozhodnutie spravila pod spoločenským tlakom, pričom o ničom z tohto nie je neschopná komunikovať. Môžeme práve ju pokladať za najtragickejšiu z postáv alebo je to inak?

Naozaj najväčším nedostatkom tejto adoptívnej matky je neschopnosť komunikovať a povedať pravdu. Nerobí to so zlým úmyslom, chce svoju dcéru chrániť pred pravdou, ktorú považuje za príliš krutú. Ale mlčaním dieťa neochránime. Treba nájsť správny moment, správne slová na to, aby sme mu povedali pravdu, ktorá sa ho týka.

Napriek tomu, že sa v príbehu L’Arminuty ocitáme v dvoch rozdielnych svetoch, jedno majú spoločné – postavu pasívneho muža; či už je to Arminutin otec z mesta, alebo jej biologický otec. Sú z úplne iných svetov, ale tragédie, ktoré sa im dejú, len trpko znášajú. Na druhej strane postava dospievajúceho Vincenza prekypuje životom. Ide len o generačný rozdiel? Alebo sa talianski muži už takto po svojom podriadili ženám?

Otec z rozprávačkinej pôvodnej rodiny patrí k spoločenskej vrstve „porazených“ a jeho syn Vincenzo sa naozaj proti takejto pasivite a rezignácii bráni práve svojou neúnavnou aktivitou a hľadaním rôznych únikových ciest. Či už sú úplne čisté a zákonné, nevieme. Vincenzo si svoju pravdu nosí v sebe. V tomto prípade naozaj ide o generačný rozdiel. Adoptívny otec z mesta rezignoval na vôľu svojej manželky a v podstate sa jej podriadil, ale nemyslím si, že možno jeho prípad generalizovať.

Mladšia generácia pôsobí energickejšie, koniec koncov román sa odohráva v období pred štyridsiatimi rokmi, podarilo sa jej zmeniť Abruzzo?

Určite áno, globalizácia zasiahla aj tie najodľahlejšie oblasti, v tom dobrom aj zlom význame. Množstvo ľudí odišlo z malých izolovaných usadlostí a dedín do miest alebo do zahraničia a obyvatelia, ktorí tam zostali, majú vďaka technológiám spojenie so svetom a nie sú uzavretí medzi horami.

Obligátne by som sa mala opýtať, čo píšete, ale keďže viem, že ste veľká čitateľka, opýtam sa inak – čo práve čítate?

Odpoviem vám na obe otázky. Píšem, ešte neviem, čo presne, ale postava Adriany z románu Tá, čo sa vracia mi nedá spávať. A pokiaľ ide o to, čo momentálne čítam, je to najnovší, emocionálne nesmierne hlboký román Paola Giordana s názvom Divorare il cielo. Mám pocit, že je to jeden z našich najlepších autorov.

Prepis z prezentácie knihy Tá, čo sa vracia v kníhkupectve Martinus 20. júna 2018.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť