Články zo sekcie Články autora
Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Gard Sveen: Peklo je otvorené

V osloskom byte objavili zmasakrovanú mladú prostitútku. Zranenia, ktoré dievča utŕžilo, sa znepokojivo podobajú na spôsob, akým svoje obete v minulosti doriadil učiteľ Anders Rask. Ten sa k vraždám priznal a už roky sedí izolovaný na uzavretom oddelení psychiatrickej nemocnice.

7

Melódia prvého dejstva Labutieho jazera ho vždy strašne rozcítila. Akoby Čajkovskij presne vedel, ktoré klávesy treba stlačiť. Najprv me­lodramatická prvá scéna, potom dva valčíky, ktoré mu pripomínali obdobie, ktoré sa nikdy nevráti, čas, keď boli dcéry malé a chodili do baletu, hrali vo vianočných divadielkach, to všetko ešte predtým, ako sa stal primárom a prednostom kliniky. Jeho životným údelom sa stalo šialenstvo.

Arne Furuberget zobral do rúk diaľkové ovládanie a vypol hudbu. Nohy mal vyložené na stole tak dlho, až mu stŕpli. S námahou ich položil na podlahu.

Chvíľu sa mu triasli, boleli, potom do nich opäť natiekla krv. Uva­žoval, aké to asi je, zobudiť sa v zvieracej kazajke.

Arne Furuberget sa pustil prechádzať dookola po takmer zatemnenej kancelárii, len zelená lampička svedčila o tom, že tu v neskorý večer stále niekto je. Zhlboka sa nadýchol a ešte raz sa pokúsil striasť zo seba pocit viny, vybudovať si aký-taký profesionálny odstup od vlastného citového života. Podišiel k CD prehrávaču a opäť pustil ruskú hudbu. Potom si nalial vodku a postavil sa k oknám smerujúcim k jazeru Mjøsa. Hodil do seba pálenku a napadlo mu, že nikdy nekontrolovali, či niekto v práci pije. V pľušti toho veľa nevidel, len zopár svetiel zo statkov poniže kliniky. Inak bola všade tma.

Niekde nad ním sa ozval tichý výkrik, nik iný ho iste nezačul, ale on si vyvinul akýsi špeciálny zmysel pre takmer nadzvukové výbuchy svojich pacientov. Boli predsa jeho, či nie? Vedel, ako bude kto reagovať v akomkoľvek mysliteľnom čase.

Z čistého popudu zavolal službukonajúcej ošetrovateľke.

„Ste ešte stále v práci?“ spýtala sa.

„Čo si myslíte o zvýšení dávky?“

Rád sa radil s personálom. Vďaka tomu sa cítili dôležitejší, ako v sku­točnosti boli. Nie, pomyslel si. Oni dôležití. Dôležitejší ako on, či vari nie? To oni zápasili dvadsaťštyri hodín denne s diagnózami pacientov. Nie on. On zvyčajne odchádzal o štvrtej domov. Ráno si prečítal hlásenia a správy, absolvoval terapiu s niekoľkými pacientmi, dohliadal na rozvrh, podľa ktorého pracovali jednotlivé tímy.

Pokojne prežijú aj bez neho.

Ošetrovateľka mu povedala, čo Furuberget dávno vedel. Na poschodí nad ním kričal Johansen, účtovník z Kirkenæru. Trpel stupňujúcou sa psychózou, večery zvládal horšie ako predpoludnia. Myslel si, že ho chcú zabiť vlci, žil v akomsi paralelnom vesmíre.

Zhodli sa na tom, že dávka trilafonu, ktorú Johansen dostáva, je primeraná. Furuberget vedel, že by mu zvýšenie neuškodilo, ale vyč­kával. Johansen sa prepadol tak hlboko, že hlbšie už nemohol. Možno po Vianociach sa mu polepší – ak bude mať šťastie.

„Alebo po ďalších Vianociach,“ zamrmlal Furuberget a pousmial sa nad vlastným pesimizmom. Zažil to už toľkokrát predtým. Ak mal raz pacient v hlave takú divočinu ako Johansen, potom už nebolo takmer nikdy cesty späť.

Pozrel sa na hodiny na stene. Bolo neskoro a na chvíľu oľutoval, že sa vrátil do práce. O pol piatej odchádzal ako zvyčajne z nemocnice, zamierili do Skreie a navečeral sa s manželkou. Keď sa jej začalo po večeri driemať, vrátil sa do ringvollského ústavu.

Jednoducho sa nevedel zbaviť pocitu, že sa dopustil nenapraviteľnej chyby. Arne Furuberget si bol vedomý toho, že práve on povzbudzoval Andersa Raska, aby žiadal o otvorenie prípadu Kristianinej vraždy. Počas jednej terapie vyslovil Rask tie oslobodzujúce slová tak náhle, ako keď sa priznal pred mnohými rokmi k vraždám. To nie ja som zabil Kristiane.

A teraz sa pokúsil niekto zavraždiť ďalšie dievča. Tým istým spô­sobom. Modus mu potvrdil jeho starý kolega – a odporca – Rune Flatanger, ktorý pracoval na kriminálke. Jediné, v čom sa páchateľov postup odlišoval, bolo, že dievčaťu neodrezal prst na pravej ruke, ale to pravdepodobne jednoducho nestihol. Furuberget a Flatanger sa dlhé roky v mnohom nezhodovali, ale Flatanger mu poskytoval informácie, ktoré potreboval. Tomu, čo robili, sa venovalo len veľmi málo ľudí, museli si pomáhať, najmä ak išlo o Andersa Raska.

Tej myšlienke, či lepšie povedané, tomu pocitu v žalúdku sa nedalo vyhnúť: keby Furuberget odmietol Raskovu nepriamu prosbu o pomoc pri znovuotvorení prípadu, neutrpelo by dievča na ulici Frognerveien život ohrozujúce zranenia.

Len jedna myšlienka bola ešte horšia. Práve tá ho primala vrátiť sa v ten večer do práce. Vari sa Raskovi podarilo úplne ho zmiasť? Alebo ešte horšie: môže Rask udržiavať kontakt s niekým z vonka? S niekým, kto mu pomohol dokončiť to, čo začal v roku 1978?

Prihlásil sa do záznamov o pošte v počítači a otvoril súpis Raskovej korešpondencie za posledný rok.

Arne Furuberget si osobne čítal všetky listy, ktoré prišli tridsiatim pacientom na stráženom oddelení, s ohľadom na ich mentálny stav a na spoločnosť, do ktorej sa azda niekedy mohli vrátiť. Zriedkakedy list zadržal. Najobludnejší násilníci a vrahovia, jeden psychotickejší a schizoidnejší ako druhý, dostávali listy od ľudí, ktorí ich neznášali a vyhrážali sa im zabitím, no aj od žien, ktoré by pre nich spravili čokoľvek.

Ženy im posielali svoje adresy a telefónne čísla. Pre mnohých by to mohlo byť priveľké pokušenie či nutkanie – ak to tak možno nazvať, keby sa dostali von. Obdivovateľky sa podpisovali pod vlastný rozsu­dok smrti bez toho, aby si to uvedomovali. Na druhej strane väčšina pacientov na stráženom oddelení nebude mať nikdy šancu spáchať na týchto ženách zločiny, o akých snívali. Jednoducho boli na to prichorí, dožijú svoje životy tu, za ostnatým drôtom.

Anders Rask bol však preňho vždy hádankou. A roky strávené v ne­mocnici mu zo záhadnosti neubrali. Prísne vzaté nič z jeho správania za bránou stráženého zatvoreného oddelenia nenaznačovalo, že by mal jeho pobyt pokračovať. Jeho násilné fantázie rok za rokom slabli a pomocou liekov držali v šachu aj jeho psychózu. Hlasy v Raskovej hlave stíchli.

Ak teda bol niekedy psychotický.

V priebehu uplynulých štyridsiatich rokov liečil Arne Furuberget zopár pacientov, ktorým sa podarilo vyhnúť sa jeho radaru. Nikdy by to verejne nepriznal, ale nepochybne to tak bolo. Bolo skoro nemožné odhaliť takmer dokonalých psychopatov. Mohli byť najlepšími pria­teľmi a najlepšími hercami, akí sa kedy ocitli na scéne. Ale nikdy by sa nepriznali bez všetkého k šiestim vraždám. A to bol len začiatok záhady, ktorou bol Anders Rask.

Bol tu však ten list, ktorý nezadržal.

Spomínal si, že ho poslal anonymný odosielateľ. Síce sa mu zdalo, že píše v hádankách, ale považoval to za pomerne neškodné. Rask dostal množstvo anonymných listov a väčšinou mu ich Furuberget dovolil prečítať.

Musím sa na ten list znovu pozrieť, pomyslel si Arne Furuberget. Keď ho čítal prvý raz, domnieval sa, že ho napísal jeden z Raskových obdivovateľov. Mohla ho poslať osoba, ktorá zabila tie dievčatá? Alebo Raskovi sprisahanci? Rune Flatanger z kriminálky mu povedal, že nemôžu v tomto bode vyšetrovania nič vylúčiť a že medzi Raskom a človekom, ktorý sa pokúšal zavraždiť dievča na ulici Frognerveien, nezistili žiadne prepojenie. Našiel údaje o liste, ktorý hľadal. Kolónka „od“ v elektronickej tabuľke zívala hrozivou prázdnotou. V políčku pre komentár bolo napísané: nedatovaný list, dátum na poštovej pečiatke na obálke. Pozrel sa na dátum. Dvadsiaty druhý marec. To bol pondelok, či nie? Nevedel toho o poštových službách veľa, ale predpokladal, že list vhodili do poštovej schránky niekde pri osloskej hlavnej stanici, hneď vedľa poštového terminálu.

Značilo to, že odosielateľ býva alebo pracuje v Osle. Ak sa tam teda neodviezol z iného mesta a nevhodil list do schránky v hlavnom meste preto, aby ich zmiatol.

Jediné, čo bolo isté, bol dátum.

List opečiatkovali na pošte necelý týždeň potom, ako Raskov advo­kát zašiel do denníka Dagbladet. Rask odvolal priznanie. Predsa len nezavraždil Kristiane Thorstensenovú. O deň neskôr podal žiadosť o opätovné otvorenie prípadu Kristianinej vraždy.

Nasledujúci pondelok poslal niekto Raskovi anonymný list. Furu­berget predpokladal, že ten, kto ho napísal, o ňom musel niekoľko dní pred zoštylizovaním a odposlaním uvažovať. Možno to bolo naopak, to teraz nehralo rolu.

Mohlo ísť o náhodu. Ale Furubergetovi jeho besy našepkávali čosi iné. Bol mužom vedy, no stávalo sa, že priam cítil, keď sa dopustil osudovej chyby. Dvakrát prepustil pacientov, ktorí boli podľa sche­matických psychiatrických diagnóz zdraví, ale on v hĺbke duše vedel, že sú nebezpeční. V oboch prípadoch sa to skončilo zle. Vraždou a hrôzostrašným znásilnením. Teraz spravil Anders Rask prvý krok k tomu, aby ho súd očistil v prípade Kristianinej vraždy. Ak zvíťazí, budú nasledovať ďalšie. Vedeli to – všetci si to uvedomovali: dôkazový materiál, ktorý nazbierali pri vyšetrovaní ďalších vrážd, ku ktorým sa priznal, bol mizerný.

List, pomyslel si Arne Furuberget. Ten prekliaty list.

Do penzie mu už ostával sotva polrok a teraz zabŕdne do takejto dilemy. Vedel, že by to mal nechať tak, zavrieť oči a prenechať prob­lémy svojmu nástupcovi, ale jednoducho nebol taký ignorant, výčitky svedomia by mu pokazili tie roky, ktoré mu ešte ostávali.

Mal vari tušiť, že muž, ktorý sa pokúsil zabiť to dievča, napísal Ras­kovi list? Varil z vody, bola to šialená myšlienka, natoľko šialená, že by mohla napadnúť len pacientom na stráženom oddelení. No Furu­bergetovi aj tak nedávala pokoja.

Vedel, že Rask má vlastný zakladač s poštou, ktorá mu prichádzala.

Ostávalo mu jediné.

Keď bude Rask zajtra ráno v dielni, zájde do jeho izby a nájde ten list.

Buď Rask spáchal všetky tie vraždy sám. Alebo bol len užitočný idiot a pomáhal niekomu, kto mu bol blízky.

Existovala však aj tretia možnosť: vraždili obaja. A ten druhý sa ešte stále nachádzal na opačnej strane ostnatého drôtu.

Náhle mu napadlo čosi, na čo mal myslieť už dávno.

Azda komunikuje Anders Rask prostredníctvom listov, ktoré mu jeho partner posiela anonymne?

Prečo nad tým neuvažoval už skôr?

Pretože odkedy Raska zavreli, nik nevraždil takou metódou ako on.

Arne Furuberget si vyhľadal v políčku „odosielateľ“ meno Anders Rask. Potom si vypísal zoznam všetkých listov, ktoré poslal od roku 1994.

Gard Sveen: Peklo je otvorené, v preklade Zuzany Demjánovej vydala Premedia

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia