Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová

Gagarin medzi mýtom a fikciou

Jurij Gagarin patrí medzi najslávnejšie postavy 20. storočia. Komunista s ľudskou tvárou bol a je obľúbený aj na Západe, ako dokazuje socha, ktorú mu nedávno odhalili v Londýne.

Lotta Lotassová. Třetí kosmická rychlost, prel. A. Kuzmičová. Kniha Zlín: 2011, 194 s.

Tento rok si pripomíname 50 rokov od jeho prelomového letu do vesmíru a moravské vydavateľstvo Kniha Zlín vydalo český preklad románu švédskej autorky Lotty Lotasovej Třetí kosmická rychlost. Pustiť sa do umeleckého spracovania Gagarinovho života nie je ľahká úloha.

Prvý muž vo vesmíre je už pol storočia viac mytologickou postavou ako človekom z mäsa a kostí. Okolnosti jeho letu (a najmä pristátia), ale najmä tragickej smrti, stále vyvolávajú otázniky, a to nielen u chronických konšpiračných teoretikov. Ak sa autorka rozhodne držať pri zemi, tak hrozí, že výsledok bude príliš nudný a neprinesie nám nič nové. Ak popustí uzdu fantázii, tak môže pôsobiť nedôveryhodne, až uletene.

Třetí kosmická rychlost sa pohybuje kdesi uprostred a efekt je sprvu dosť rozpačitý, lebo lyricko-snové pasáže sa striedajú s pomerne chronologickými spomienkami na letecký a neskôr kozmonautický výcvik, čo pôsobí trocha mätúco. Postupne všakkniha naberá na obrátkach, keď sa pred nami otvára Gagarinovo vnútro.

A nielen jeho, ale aj „toho druhého“, jeho náhradníka, ktorého meno v knihe nezaznie. Netreba však priveľké pátranie, aby sme zistili, že išlo o Germana Titova. Práve jeho rozprávanie v kapitole Orol (to bolo Titovovo ohlasovacie meno pri jeho lete vo Vostoku 2) nám približuje, aké to vo vesmíre v skutočnosti bolo. Gagarinov let trval len 108 minút, aj v knihe zaberá sotva dve strany, aj to prevažne z pohľadu Titova.

Gagarin len odovzdá odkaz ľudstvu, že všetko, čo urobil, smerovalo k tejto historickej chvíli. Let však prežíva čitateľ očami Titova, rovnako osamelého ako jeho kamarát na obežnej dráhe.

Takýto autorský prístup je pomerne originálny, pretože dejiny sú väčšinou len o víťazoch. Na druhých sa nemilosrdne zabúda. Kolumbus, bratia Wrightovci, Amundsen, Charles Lindbergh, Gagarin, Neil Armstrong, to sú víťazi, ale kto prišiel hneď po nich? Okrem tragického kapitána Scotta sa takmer všetci stratili v záplave iných mien a dátumov. To už je potom lepšie byť posledný, ako Eugene Cernan na Mesiaci.

Tu sa však prvý do istej miery dostáva na úroveň prvého. Veď čo je 108 minút a jeden oblet Zeme proti 25 hodinám a 17 obletom? Od bezmenného druhého sa dozvedáme, aké to je, ocitnúť sa v stave beztiaže („Zničehonic jsme měl pocit, jako bych skočil salto mortale a zůstal viset ve vzduchu nohama nahoru.“), ako vyzerá naša planéta zvrchu („Z vesmírné perspektivy se od sebe kontinenty, oceány a moře světa liší hned na první pohled, nejenom tvarem, ale i barvou.“), ako tam plynie čas („Svítá každých čtyřicet pět minut.“) alebo aké komplikované je najesť sa tam („Pár kapiček vyteklo a poletovalo mi u obličeje... Po jedné jsme je pochytal do víčka tuby a spolykal je.“).

Gagarin nemal čas upadnúť vo vesmíre do bezvedomia alebo si tam pospať. To všetko si odskúšal až ten druhý. Niekedy je cennejšie ísť už po mierne vychodenej cestičke.

Lotassovej román však nie je len o týchto dvoch mužoch. Možno ho čítať aj ako sondu do života akéhokoľvek kozmonauta. Veď ktorý z nich si nevytrpí svoje v centrifúge (opisy výcviku v nej patria k najlepším pasážam knihy), ktorý sa necíti v kozmickej lodi stiesnene, koho nezaskočí, že zrazu nefunguje gravitácia a v kom nie je aspoň trocha strachu, že ho pohltia ohne pekelné, ak technika zlyhá.

Oceniť treba aj to, že autorka verne zachytila kontrast medzi servilnosťou verejných prejavov („Naše rakety vynáší do vesmíru síla dvou set dvaceti milionů lidí, obyvatel Sovětského svazu.“), neľudskosťou úradov, napríklad voči vrchnému konštruktéroviKoroľovovi, ktorý v 30. rokoch skončil v gulagu ako nepriateľ ľudu, a vnútornými pochybnosťami kozmonautov. Svoju úlohu tu možno zohrala aj prekladateľka Anežka Kuzmičová, ktorá našla tie správne české výrazy zodpovedajúce dobe. Na druhejstrane treba podotknúť, že mala občas problémy s ruskými reáliami a kde-tu sa jej votrel švédsky prepis do ruských reálií (Kabarovsk namiesto Chabarovska, Ehrenburg namiesto Erenburga a Tokoff namiesto Tokova).

Zaujímavou vrstvou knihy sú kapitoly Němý a Špitál, kde sa autorka pohráva s konšpiračnými teóriami okolo sovietskeho vesmírneho programu. Je to však v podobe náznakov, ktoré čitateľ ani nemusí odhaliť a môže si tak text interpretovať po svojom. Čoho konkrétne sa tieto náznaky týkajú, samozrejme nepoviem, pretože to by bolo ako prezradiť vraha v detektívke. Svojím spôsobom sa na ňu mení aj Třetí kosmická rychlost, pretože ani životy kozmonautov neboli celkom také, ako námich prezentovala sovietska propaganda. Ale príbehy sú to fascinujúce v obidvoch podobách.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia