Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová

Elena Ferrante o literárnej pravde a ženách

Gianni Berengo Gardin

Elena Ferrante od roku 1992, keď jej v Taliansku vyšiel prvý román, postupne získavala svoj okruh čitateľov a čitateliek. Diskusie o tom, či sa za pseudonymom ukrýva muž, radikálne ukončil prvý diel z jej Neapolskej ságy s názvom Geniálna priateľka, ktorý v preklade Ivany Dobrakovovej vyšiel toto leto.

Romány talianskej autorky, či už sú miniatúrami alebo rozsiahlymi opusmi sa venujú vždy žene a jej prežívaniu sveta a vzťahov. V rozhovore pre Paris Review na jar Elena Ferrante potvrdila, že sa oslobodila od akejkoľvek kategorizácie ženského/feministického písania, že dôležitá je pre ňu literárna pravda, úprimnosť textu. „Pokiaľ ide o mňa, je [úprimnosť] utrpením a zároveň hnacou silou každého literárneho projektu. Spisovateľka má pocit, že stojí pred otázkou: Aká skúsenosť je mojím materiálom, aké skúsenosti som schopná prerozprávať? To však nie je správne. Oveľa akútnejšou je otázka: Aké slovo, aký rytmus vety, aký tón najviac

Elena Ferrante 

Geniálna priateľka - ukážka

Dny opuštění, prel. Jakub Volný, Kniha ZLÍN: 2011, 192 strán - recenzia

vystihuje veci, ktoré poznám? Bez tých správnych slov, bez dlhej prípravy a skúsenosti s formulovaním viet, nikdy nič nebude pravdivé a živé. Nestačí povedať, ako dnes spisovatelia čoraz viac zdôrazňujú: Toto sa naozaj stalo, to je môj život, mená sú skutočné, opisujem skutočné miesta, na ktorých sa tie udalosti odohrali. Ak písanie nie je vhodné, dokáže zničiť tie najúprimnejšie biografické pravdy. Literárna pravda nie je pravdou životopisca či reportéra alebo súdneho rozhodnutia. Nespočíva dokonca ani v uveriteľnosti dobre vystavaného rozprávania. Literárna pravda je len a len vecou formulovania viet a je priamo úmerná energii, ktorú človek dokáže vete vtlačiť. A keď ju nájdete, neexistuje žiadny stereotyp či klišé populárnej literatúry, ktoré by jej odolali. Osviežuje, oživuje, podriaďuje všetko svojim potrebám.

Skúsenosti, ktoré Elena Ferrante opisuje vo svojich kratších románoch vyznievajú banálne – dcéra sa vyrovnáva s matkou, opustená manželka s odchodom muža, ktorému podriadila celý svoj život; metafory jasne čitateľné – bábiky ako symbol detí, ktoré sa dievčatám možno raz narodia, a ktoré budú túžiť odhodiť, ale zároveň ich starostlivo opatrujú; uzavretý horúci byt, v ktorom je opustená žena uväznená, takmer udusená a otrávená predstieraním lásky. Romány, ktoré znepokojujú, narúšajú malomeštiacky poriadok, predstavu o „tradičnej“ rodine, ba čo viac o „tradičnej“ žene. Nie sú jednoduchým príbehom o emancipácii, vzdore, to zďaleka nie.

Akademici sú stratení, netušia, kde Elenu Ferrante zaradiť, s čím „usúvzťažniť tento sémanticky jednoduchší príbeh“ a vysvetliť v „intenciách literárnej vedy a žánrov“. Žeby to „interpretovali“ feministicky? Post-feministicky? Pýtajú sa jej: „Myslíte si, že to súvisí s tým, že ste žena? Že sa musíte snažiť viac ako spisovatelia, aby ste vytvorili dielo, nad ktorým kritika nemávne rukou a neoznačí ho za čítanie „pre ženy“? Existuje rozdiel medzi mužským a ženským písaním?“ A Elena Ferrante odpovedá: „Poviem vám svoj príbeh. Keď som mala tak dvanásť, trinásť rokov, bola som presvedčená, že hrdinom dobrej knihy musí byť muž a bolo mi z toho smutno. Toto obdobie sa však o pár rokov skončilo. Keď som mala pätnásť, začala som písať o odvážnych dievčatách, ktoré sa ocitli vo vážnych problémoch. Ale tá predstava ma neopustila, dokonca bola ešte intenzívnejšia, predstava, že najlepšími rozprávačmi sú muži a že neostáva nič iné len sa naučiť rozprávať príbehy ich spôsobom. Čítala som všetko, čo mi prišlo pod ruku a nebudem to tajiť, ale mojimi vzormi boli muži. Takže, aj keď som písala o dievčatách, chcela som svoju hrdinku vybaviť bohatstvom skúsenosti, slobody, odhodlania, čím som napodobňovala veľké romány, čo napísali muži. Nechcela som písať ako Madam de La Fayette či Jane Austen alebo sestry Brontëové – v tom čase som o súčasnej literatúre vedela len málo – chcela som písať ako Defoe, Fielding alebo Flaubert či Tolstoj, Dostojevsky, či dokonca Hugo. Vzorov, ktoré mi ponúkali ženské spisovateľky bolo pár a zdali sa mi vtedy jednorozmerné, mužských vzorov bolo veľa a hĺbka ich textov bola fascinujúca. Toto životné obdobie trvalo dosť dlho, skončilo niekedy po dvadsiatke, ale zanechalo vo mne hlbokú stopu.

A niektorým spisovateľkám a kritikom to postačí – vytvoriť postavu dievčaťa, ktoré sa správa ako chlapec. Možno si tým vyslúžia pár ocenení, členstvo v „pánskom klube“ alebo zlosť spisovateliek a čitateliek odsudzujúcich ich neúprimnosť a ochotu tlieskať mužským autorom za úbohé pokusy vytvoriť ženské postavy. Ženská skúsenosť je však iná – od začiatku až do konca. „Máte pocit, že beletria, ktorú píšu ženy, je štrukturálne slabšia?“ Elena Ferrante: „To vôbec nie. Rozprávala som o úzkostiach svojho dospievania. Zo zjavných historických dôvodov má ženské písanie menej hutnú a rozmanitú tradíciu než mužské písanie, ale v tej tradícii nájdete dokonalé diela a tiež aj výnimočné základy, na ktorých možno stavať – len si spomeňte na Jane Austen. Okrem toho, dvadsiate storočie bolo storočím radikálnych zmien pre ženy. Feministické myslenie a prax spustili najhlbšie, najradikálnejšie premeny, aké sa v minulom storočí udiali. Nebola by som tu bez ženského hnutia, literatúre faktu o ženách, ženskej literatúry – vďaka nim som dospela. Moja skúsenosť spisovateľky, ktorej vyšli aj nevyšli knihy, dosiahla svoj vrchol po dvadsiatich rokoch, keď som sa pokúsila príhodným jazykom rozprávať o ženách a ich rozdielnosti. Ale ak máme pestovať svoju vlastnú rozprávačskú tradíciu ako ženy, neznamená to, že odhodíme všetky techniky, ktoré máme k dispozícii. Musíme ukázať, že dokážeme vytvoriť svety, ktoré sú nielen široké, silné a bohaté ako tie, ktoré vytvorili muži, ale že je v nich ešte oveľa viac. Musíme byť dobre vybavené, musíme sa ponoriť do svojej odlišnosti a používať tie najlepšie techniky. Predovšetkým musíme nástojiť na úplnej slobode. Spisovateľky by malo zaujímať len rozprávanie toho, čo vedia a cítia – či už je to nádherné, škaredé alebo paradoxné – bez ideologickej konformity a slepého podriaďovania sa kánonu. Písanie si vyžaduje maximálne ambície, maximálnu odvahu a programovú neposlušnosť.

V Spojených štátoch sa už dlhší čas diskutuje o tom, že ženy-spisovateľky a esejistky nedostávajú dostatočný priestor v médiách. New York Times Book Review tento týždeň urobil do očí bijúci precedens – na titulke je recenzia anglického prekladu (Ann Goldstein) poslednej knihy Neapolskej ságy, ktorú napísala Rachel Cusk. Jonathan Franzen, často označovaný za hlas súčasnej Ameriky, si so svojím novým románom vyslúžil „až“ tretiu stranu.

Romány Eleny Ferrante sú širokým svetom a vstúpiť doň vyžaduje odvahu – odvahu vzdať sa starých programov, stereotypov moralizátorského rozdelenia sveta na dobrých a zlých, na ženy a mužov, na romány pre ženy a pre mužov, odvahu dospieť a prijať samého seba so všetkými paradoxnými pocitmi a situáciami, odvahu vzdať sa tak pracne vystavanej hierarchie literárneho kánonu a veľkých kritických gest, odvahu prekročiť svoj (nielen čitateľský) tieň.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia