Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Dve ženy v cudzine

Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)

Nová kniha Ireny Brežnej prichádza ako na zavolanie v období humanitárnej krízy, keď Európa diskutuje o tom, akým spôsobom prijať utečencov z krajín, ktoré svojím občanom neposkytujú ani minimálnu záruku bezpečnosti.

Samej autorke je táto téma blízka, keďže ju s ňou – podobne ako dve roviny rozprávania v románe – spája osobná aj profesionálna skúsenosť.

Irena Brežná: Nevďačná cudzin(k)a 

preklad Jana Cviková, Aspekt: 2015

Prvou rozprávačkou je mladá žena, ktorá do novej krajiny emigrovala s rodičmi z Československa. Prirodzene porovnáva a hostiteľský štát označuje za manžela, ktorého jej vybrali rodičia a s ktorým bude musieť žiť do konca života, či už sa jej to páči alebo nie. Prirodzene porovnáva, odmieta sa zmieriť s chladom a nespontánnosťou okolia, ktoré má život nalinkovaný v presných koľajach, obmedzený zákazmi, príkazmi a doporučeniami. „Dôrazne apelovali na rozum, pripravovali potomkov na prvoplánový svet, v ktorom sa vyznali. Zamlčali, že za ním je ešte tisíc svetov a pod nimi tisíc pevnín, tisíc rozkoší.“

Možno je to dôsledok posadnutosti identitou, jej hľadaním a presadzovaním, ktoré vytvorilo obraz normovaného sterilného prostredia preťaženého predsudkami. Akoby ľudia a prisťahovalci zvlášť, mali na výber len z dvoch možností – prijať alebo odmietnuť kultúru, jazyk, krajinu. Život je však, našťastie, oveľa pestrejší, nie je obmedzený na klišé o hľadaní vlastnej identity, a tak aj rozprávačka zisťuje, že sa dokáže udomácniť v cudzote – v iných krajinách, v iných rečiach a má právo na odstup na vlastné premýšľanie. Píše: „Od tejto chvíle som už s hosťovskou krajinou nežila vo vynútenom manželstve. Odstup bol vhodný na premýšľanie, bol jeho predpokladom. (...) Už som nebola závislá od toho, či ma niekto prijal, zachovala som si síce svoju emocionalitu, ale prejavovala som ju už len tam, kde si ju vážili.“

Právo na svoju vlastnú cestu má aj druhá rozprávačka – tlmočníčka pre prisťahovalcov. Zaujímavý je jej vzťah k jazyku – nevníma ho ako priestor, s ktorým treba splynúť – ale ako druhú osobu s vlastnou tvárou a charakterom. Na rozdiel od Aglaje Veteranyi – rumunskej autorky, ktorá žila vo Švajčiarsku a písala po nemecky – jazyk nepovažuje za prekážku, múr vystavaný okolo človeka, za zviera, ktoré nedokáže skrotiť. Tiež hľadá odstup od situácií, ľudí a ich príbehov. „Pred každým tlmočením si vtĺkam do hlavy: Dávaj si na seba pozor, nechaj brehy brehmi, neponúkaj sa ako most, ktorý je stále k službám, inak po tebe podupú a zrútiš sa. Buď jazykovou kompou. Prevez pasažierov na druhý breh, odraz sa a vymaž si ich tváre z pamäti.“

Jej rozprávanie z nemocníc, súdnych siení, cudzineckej polície je popretím akéhokoľvek zovšeobecnenia vysťahovaleckej skúsenosti, výsmechom populárnym mýtom o zlatokopkách z Východnej Európy, narkobarónoch z Balkánu či vysávačov sociálneho systému zovšadiaľ. V každom príbehu sa mieša strach o vlastný život so snom o lepšom svete a je smiešne očakávať, že prisťahovalci po prekročení hranice svoj vysnívaný raj nájdu. Strach o život sa rozmení na stovky iných, vina sa prezlieka do nového kabáta. „Za každým trestným činom ženy stojí muž ako jeho strojca.“ „A či nie je priestupok,“ pýtam sa, „byť slabá, nevzoprieť sa, nepozbierať sily, neprejsť na druhú stranu, zostať nevedomá a poslušná z pohodlnosti, zo strachu, nedokázať opustiť nesprávnych ľudí?“

Nevďačná cudzin(k)a nie je len knihou o priestore medzi dvomi brehmi, o rieke cez ktorú tlmočníčka prevádza ľudí a na každej strane sa na ňu niečo nalepí, niečo ju dojme, rozhnevá. Ten medzipriestor je oblasťou na odstup – skutočnou domovinou, v ktorej miznú očakávania vďačnosti, poslušnosti či zodpovednosti za tých, ktorých rečou hovoríme. Na kompe plaviacej sa medzi jazykmi už neexistujú požiadavky na identitu, poslušnosť, rešpekt voči pravidlám, zostáva len človek a jeho ľudskosť.

Písané pre reláciu RTVS Krajina kníh

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia