Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Dávno plánovaná samovražda

Život rakúskeho prozaika Thomasa Bernharda bol preplnený škandálmi. Vo svojich mnohých prózach, divadelných hrách a memoároch nikdy neprestal ironizovať a karikovať svojich krajanov.

Najväčšiu urážku im nakoniec uštedril vo svojom závete, kde napísal, že čokoľvek kedy vydal alebo napísal sa v Rakúsku nesmie publikovať ani hrať. Bernhard sa však zo záhrobia na svojom absurdnom vtipe nesmial dlho, keďže právnici si s jeho požiadavkou vedeli poradiť a úplne ju anulovali.

Absurdnosť sveta je jednou z ústredných tém Bernhardových textov. Ako píše v jednej zo svojich hier: „Samozrejme, že svet pozostáva len z absurdít.“ A tak až do posledných dní ani jeho vyhláseniam nechýbala irónia, zveličovanie či akási póza, za ktorú ho jedni uznávajú a druhí nenávidia. To bolo koniec koncov aj jeho cieľom – provokovať, spochybňovať a liezť ľuďom na nervy. Za jeho príbehmi o smrti sa skrýva humor, absurdita a istý druh nadšenia pre život. Bernhard odmietal deliť fikciu od faktov, ambivalentnosť bola jeho autorskou licenciou, a tak je aj jeho odpor voči vlastnej domovine akýmsi vyznaním hlbokej lásky k Rakúsku.

Podľa jeho vlastných slov literatúra, ktorá život prikrášľuje a ponúka jeho zromantizovanú verziu, čitateľov iba deprimuje. Naopak knihy, ktoré hovoria jasnou rečou o bezútešnosti tohto sveta a našej existencie majú moc vyvolať opačnú reakciu, ktorou je „tragický“ smiech. Možno preto si vyberal témy také blízke svojej nemilovanej krajine, o ktorú sa však zaujímal až príliš na to, aby jej tým nevzdával hold. Do svojej smrti bol vášnivým čitateľom novín a správ z bežného života vo vidieckych oblastiach o súdnych sporoch, neverách, vraždách či samovraždách. A hoci sa podobne ako Canetti, Celan, Handke a mnoho iných rakúskych povojnových spisovateľov mohol rozhodnúť pre exil, ako najväčší Antirakúšan zostal doma. A jeho krajania ho za to zo srdca neznášali. Možno je len anekdotou, že ho istá stará pani zbila dáždnikom, pravdou však zostáva, že počas jeho prejavu pri odovzdávaní Rakúskej ceny za literatúru v roku 1967 sálu opustil minister kultúry a veľká časť publika.

Bernhardove škandalózne vyjadrenia na margo rakúskej politickej tvrdohlavosti, provinčnosti a krutosti sú formou satiry, ktorá má v tejto krajine dlhú tradíciu. Bernhard sa neobjavil vo vzduchoprázdne, nadviazal na Karla Krausa či Roberta Musila, ktorí spoločenskú situáciu a pokrytectvo Rakúska ironizovali na začiatku 20. storočia. Podobne ako oni si nadovšetko cení svoju intelektuálnu nezávislosť a nedôveruje inštitúciám a organizáciám, ktoré túžia prebrať kontrolu nad ľudským myslením a správaním. Bernhard sa narodil pred druhou svetovou vojnou a nikdy neprestal mať pocit, že katolícka cirkev nahradila nacizmus, pretože s rovnakým zanietením sa snaží ovládnuť myseľ a telo jednotlivca.

Pre problémy s cirkvou zanechal štúdium operného spevu a potom, čo ochorel na pľúcnu chorobu, ktorá ho takmer zabila, začal písať. Bernhardove texty majú takmer od začiatku vyhranený štýl. V tradícii románov a poviedok Samuela Becketta či Franza Kafku sú presiaknuté pocitom zúfalej izolácie a odcudzenia jednotlivca spoločnosti, sú monológom, blokom textu nerozdeleného ani formálne ani opismi či vonkajšími prvkami deja. Zatiaľ čo v raných prózach sa sústredí na osobné príbehy šialenstva a izolácie – príbehy neznámenho maliara, ktorý zničí svoje plátna, vidieckeho lekára, ktorý lieči nevyliečiteľných pacientov, v neskorších románoch sa tieto prvky premietajú do životov osobností ako Wittgenstein, Mendelssohn či ako v prípade románu Skrachovanec Glenn Gould. Nie sú strohým literárnym prerozprávaním, vždy sa do nich vlieva časť z Bernhardovho života, postojov a obsesií.

Román Skrachovanec je o troch priateľoch – Glennovi Gouldovi, reálnom kanadskom klaviristovi, ktorého biografiu Bernhard prispôsobuje svojim cieľom, Wertheimerovi, ktorý sa podobá Ludwigovi Wittgensteinovi a bezmennom rozprávačovi. Stretli sa v Salzburgu na akadémii Mozarteu, kde u Horowitza študovali hru na klavír, ale pod vplyvom Gouldovho génia sa vzdali a začali radšej venovať jeden filozofii a druhý písaniu.

Bernhardov imaginárny životopis Glenna Goulda z neho robí skutočného génia, oddaného umeniu a konkrétne Bachovým Goldbergovským variáciám, pre ktoré sa stiahol z verejného života, aby vo veku päťdesiatjeden rokov dostal pri ich hraní porážku a umrel. Samozrejme, nie je to tak celkom pravda, ale Bernhradovi sa podarilo vytvoriť osobnosť, ktorá by symbolizovala umeleckú silu a presvedčenie. Gould nie je len klavírnym virtuózom, ale najmä umelcom, ktorý svoj talent odmieta podriaďovať požiadavkám kritiky či publika. Bernharda nefascinuje len Gouldova interpretácia Bacha, ale skutočnosť, že hrať prestal a svetu ukázal chrbát.

Skrachovanec je tak hrou s tromi postavami, z ktorých každá je Bernhardovým alteregom zápasiacim o svoju autonómiu. Celkovým rámcom príbehu je tak metafyzická dráma rozdvojenej osobnosti. Tieto tri postavy namodelované podľa vzoru Goulda, Bernharda a Wittgensteina rozprávajú príbeh, ktorý je leitmotívom všetkých Bernhardových románov a hier – príbeh nenaplnených ambícií a (incestnej) lásky, samovraždy a vo všeobecnosti grotesknej absurdity existencie.

Je príbehom Gouldovej schopnosti interpretovať barokovú hudbu, ktorá pripomína Bernhardovu naratívnu schizofréniu. Obaja muži vo svojom umení riešili problém citácií, rozdelenia osobnosti a umeleckých zdvojení. Samotné umenie pre nich nebolo cieľom, ale estetickým postojom, ktorým vyjadrovali odmietnutie sveta. V románe Skrachovanec sa však za príbehom Bachovej hudby, Gouldovho umeleckého génia skrýva rozprávačovo vyznanie lásky a potreby priateľstva s dvomi ľuďmi, ktorí pre neho znamenali všetko a už tu nie sú. Bernhrad si totiž aj tu prepožičal jednu z barokových sentencií: „všetko sa stane absurdným, ak začneme premýšľať o smrti.“

Text vyšiel v denníku Pravda.

Thomas Bernhard: Skrachovanec, preložil Juraj Dvorský, Kalligram: 2012, 208 strán

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia