Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová

Bezprsté mesto

graffiti by Saber

Debutový román Ondreja Štefánika Bezprsté mesto je prekvapivým spojením žánrovej formy s literárnou výpoveďou vlastnou spoločensko-kritickým románom.

K románu autora, ktorý sa živí prácou v reklamnej agentúre, sa v našich zemepisných šírkach pravdepodobne nedá pristupovať bez predsudkov. Z titulu povesti tohto povolania a doteraz prečítaného sa dajú očakávať pózy, nedospelý cynizmus a kritika tých najbanálnejších skutočností, akými sú studená káva a teplé pivo alebo diletantstvo zamestnancov na zákazníckej linke nejakej banky. Prípadne prvoplánové exkurzy do detstva, v ktorom rozprávač zverstvo komunistického režimu páchaného na obyvateľoch Československa mladším generáciám ilustruje na príbehoch o nedostatočnom výbere nohavíc v obchodoch.

Našťatie to nie je prípad románu Bezprsté mesto. Príbeh tridsiatnika Eda, ktorý podniká v nehnuteľnosti (jednej), a na život nemá veľmi vysoké nároky, je napísaný autenticky a bez zbytočného nafukovania či lyrizácie. Eda z relatívne pokojného stereotypu vytrhne séria vrážd v jeho rodnom a milovanom meste. Edo sa totiž vždy náhodou vyskytol na mieste činu, či dokonca obeť záhadného vraha, ktorý po sebe okrem bezprstých obetí zanecháva aj jaternice či Rubikove kocky, poznal. Dvaja policajti, ktorí prípady vyšetrujú, preto Eda požiadajú o pomoc.

Edo svojou novou úlohou nie je zvlášť nadšený. Do nejakého pátrania by sa pravdepodobne ani nepustil, ak by ho nenavštevoval istý záhadný „pán Návšteva“, ktorý mu v prípade, že vraha nenájde, hrozí nie veľmi príjemným pobytom na večnosti. A tak Edo za pomoci rôznych postáv a postavičiek zo svojho okolia veľmi svojským a nešikovným spôsobom vyšetruje. Nachádza prepojenia, stretá sa s Magorom, ktorého odpočúvajú komunisti, s Lístočkárom, ktorý celú Bratislavu oblepuje svojimi polosektárskymi úvahami o stave, v ktorom sa ľudstvo ocitlo, a v neposlednom rade spoznáva krásnu čašníčku, ktorá mu porozpráva príbeh o Bezprstom meste, z ktorého prišla.

Postupne, ako sa Edov reálny príbeh začína preplietať a splývať s jeho halucináciami a snami, si čitateľ uvedomí, že detektívna zápletka je len pozadím pre rozprávanie o samotnom meste, spôsobe, akým sa mení spoločne so svojimi obyvateľmi. Obyvatelia a Edovi známi sú samozrejme podľa pravidiel žánru detektívky, dvojrozmernými typmi reprezentujúcimi isté charakterové črty súčasnej spoločnosti, ktoré nikdy ani konaním, ani jazykovo zo svojho rámca príliš nevybočujú.

Podobne ako príbeh o pátraní po „bratislavskom Rozparovačovi“ sú postavy románu len ilustráciou – kúskami veľkej mozaiky časov, v ktorých žijeme, a tak je v konečnom dôsledku úplne nepodstatné, či zistíme, kto je vrah alebo nie. Jazyk tohto románu je prekvapivo svieži, civilný, bez zbytočných kŕčov a predvádzania rozhľadenosti autora. Samozrejme, najmä v závere knihy sa nájdu aj slabšie pasáže, ale celkový dojem poctivo napísaného textu, vôbec nekazia.

Text vyšiel v denníku PRAVDA

Ondrej Štefánik: Bezprsté mesto, TATRAN: 2012.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia