Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Anasoft Litera 2014: Svetlana Žuchová

Do desiatky finalistov ceny Anasoft Litera sa po rokoch 2007 a 2012 tretí raz dostala Svetlana Žuchová. Po knihách Yesim a Zlodeji a svedkovia je tentoraz v hre s románom s mierne tajuplným názvom Obrazy žo života M.

V najnovšom románe sa Svetlana Žuchová vracia k osudu jednej z postáv jej predchádzajúcej knihy Zlodeji a svedkovia. Marisia, ktorá pred pár rokmi žila s Rumunom Janutom v prenajatom byte vo Viedni a snívala o tom, že sa z nich jedného dňa stanú obyčajní ľudia, ktorí majú účet v banke a v zime chodievajú na lyžovačku, sa vracia domov.

Svetlana Žuchová: Obrazy zo života M. 

Marenčin PT: 2013

Marisia sa s Janutom rozišla. Šťastie v cudzine nenašli, ich sen o bežnom živote sa nesplnil. Marisia sa vrátila na Slovensko, pretože zdravotný stav jej mamy sa zhoršil a umiera v nemocnici. Najskôr za ňou dochádza z Viedne, kde pracuje ako ošetrovateľka, na víkendy a nakoniec sa po jej smrti presťahuje nastálo, keďže si nájde priateľa, s ktorým plánuje svadbu.

Svetlana Žuchová opisuje umieranie a pocity, ktoré príbuzní prežívajú, nesentimentálne a bez zbytočného pátosu. Marisia sa snaží tento proces zaradiť do stereotypov každodenného života. Je podstatne dospelejšia ako v románe Zlodeji a svedkovia a nečaká na náhle a radikálne zmeny, pretože vie, že všetko ide pomaly, na všetko si postupne treba privyknúť.

Rozprávačka všetko prežíva pomaly, vracia sa k témam, k motívom, ku koreňom. Ak v prvom románe spolu s ostatnými okrem šťastia v cudzine hľadala aj vlastnú identitu, teraz k nej dospieva – doslovne aj metaforicky. Nie náhodou sa Marisia spolu s priateľom venuje vytrvalostnému behu a pripravuje sa na maratón. Jej ciele sa zmenili, už to nie je šprint z bodu nula do extrémnych výšok, ale pokojný život niekde uprostred bez emocionálneho vypätia a neistôt.

Román Obrazy zo života M. je tak akýmsi zrkadlom reality – ten najbežnejšej, najvšednejšej, ktorú všetci žijeme. Každý z nás si vytvára istoty v podobe nemenných stereotypov a s pribúdajúcim vekom je ich čoraz viac. Marisia si veľmi detailne napríklad plánuje spánok počas nočných služieb v nemocnici. Šetrí si sily. Ale Obrazy zo Života M. rozhodne nie sú návodom na pokojný život, keďže ďalšou témou knihy je nepredvídateľnosť a neistota budúcnosti. Všetko, čo si pracne vystaviame z malých denných rituálov sa môže v okamihu zrútiť. Alebo nemusí?

Záver knihy naznačuje, že nie, že vyrovnaného človeka už extrémne situácie nevykoľaja. Je to však zložitejšie, pretože Svetlana Žuchová túto tému len otvára a ponecháva nedopovedanú. Možno by na ňu dokázala nadviazať, ale priamo nesúvisí už nie s pasívnym hľadaním života a identity, ale s ich vedomým vytváraním, ktorým sa v texte primárne venuje.

Svetlana Žuchová je autorkou zbierky poviedok Dulce de Leche a troch románov – Yesim, Zlodeji a svedkovia a Obrazy zo života M. Pre všetky jej prozaické texty je typické opakovanie. Opakovanie krátkych viet a cyklický návrat k motívom, keď odseky začínajú rovnakou vetou, ale pokračujú inak. Na jednej strane poskytuje takýto štýl príležitosť testovať polohy rozprávania a príbehu samotného, na druhej strane pôsobia ako mantry, ktorými sa protagonisti ubezpečujú vo chvíľach neistoty. V románe Zlodeji a svedkovia bol takýto typ rozprávania na mieste, keďže jeho postavy sa neustále o niečom presviedčali a čakali na nejaké „potom“, ktoré príde vo chvíli, keď splnia svoj (obyčajne) nedosiahnuteľný cieľ.

Marisia však už na žiadne „potom“ nečaká. Túži predovšetkým nechať životu voľnú ruku, už nemá potrebu všetko kontrolovať a plánovať – aspoň v prípade „veľkých vecí“. Tie malé každodenné, ktoré dokáže ovplyvniť, plánuje starostlivo. Poctivo sa venuje príprave na maratón či pestovaniu rastlín vo svojej malej záhradke na balkóne. V prípade širších tém, ako sú napríklad svadba a spolužitie s novými príbuznými, opakovanie opäť pripomína neistotu rozprávačky a jej potrebu presvedčiť sa o tom, že sa rozhoduje a koná správne. V tomto kontexte je Marisia neautentická, pretože v úvodnej časti, keď opisuje matkino umieranie, pôsobí jej rozprávanie ako zmierenie sa s realitou, v druhej časti skôr navodzuje pocit nutnej rezignácie.

Bez ohľadu na to je tento román podstatný. Nielen pre samotnú autorku, ktorá našla svoj výrazový domov, ale aj pre generáciu tridsiatnikov, ktorí poznačení rôznymi zmenami v spoločnosti museli ako prví na príležitosť formovať svoj život čakať trochu dlhšie než generácie pred nimi.

Písané pre reláciu RTVS Krajina kníh

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia