Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: H.Koppdelaney (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Janka Kršiaková

Anasoft Litera 2014: Pavel Vilikovský

Foto: Matěj Baťha (licencia Creative Commons)

Označiť Pavla Vilikovského za klasika slovenskej literatúry je veľké klišé, ale ako inak nazvať spisovateľa, ktorý debutoval pred takmer piatimi desaťročiami a po piaty raz je medzi finalistami ceny Anasoft Litera?

Jeho zbierka poviedok Čarovný papagáj a iné gýče bola vôbec prvým víťazom tejto ceny. Tento rok sa o ňu usiluje dvojicou noviel (Na ľavom brehu pamäti a Štvrtá reč) zhromaždených v knihe Prvá a posledná láska. Vilikovský sa v nej prejavuje ako skúsený, uvážlivý muž, ktorý sa dokáže na svet pozerať s odstupom a pritom nenásilne nastoľuje množstvo otázok, ktoré víria v hlavách jeho (nielen) rovesníkov.

Pavel Vilikovský: Prvá a posledná láska 

Slovart: 2013, 200 strán

Malé a veľké dejiny

V obidvoch prózach sa pohybuje na rozmedzí veľkých dejín, ako ich poznáme z učebníc, a našich vlastných, osobných. Robí tak napriek tomu, že v úvode prvej novely o svojej hlavnej postave, fotografovi Kamilovi, hovorí, že „nebol archeológom vlastnej minulosti“ a chýbala mu akákoľvek sentimentalita. Lenže Vilikovský tu zostáva verný svojmu mottu, že rád nesúhlasí so svojím rozprávačom, a tak sa v Kamilovej minulosti vŕta veľmi dôsledne.

Spočiatku pôsobí Vilikovský akosi unavene. Jeho vety sú až nezvyčajne rozvláčne, čo pôsobí pri čítaní pomerne rušivo. Našťastie, postupne sa zahrial na správnu prevádzkovú teplotu a čitateľ sa môže sústrediť na to, ako autor rozpletá Kamilov rozporuplný vzťah k súčasnosti a minulosti.

Sprvu sa zdá, že kľúčové bude to, či sa Kamilovmu priateľovi Vilovi Kavkovi podarí presvedčiť ho, aby vydal knihu, na ktorú mu dokonca našiel sponzora. Popri tom sa akoby mimochodom dozvedáme o tom, ako Kamil vyrastal ako súčasť „vykorisťovateľskej triedy“, keďže jeho rodina zamestnávala slúžku.

Táto takmer banálna epizóda sa nakoniec ukáže byť kľúčom k zásadnej udalosti v Kamilovom živote. Cez ňu sa Vilikovský majstrovsky preštrikoval k oveľa dôležitejšej dileme, ako tej, či zapredať umeleckú dušu komercii. Je to otázka, ktorá dodnes traumatizuje slovenskú spoločnosť a najjasnejšie v nej zvyčajne majú tí, ktorí takúto situáciu nikdy nezažili.

Pre Kamila to však bol vriedok, ktorý „aj po dlhom čase pri dotyku bolel“. Pritom v konečnom dôsledku nič zlé neurobil, ale už len to, že na chvíľu podľahol pokušeniu, bolo pre neho trýznivé. O čo konkrétne išlo, si už musíte prečítať priamo v knihe.

Písmenká na papieri

Druhá novela je rozsahom menšia, ale obsahom oveľa ambicióznejšia. Cez ústne dejiny - spomienky starého muža na vypuknutie prvej svetovej vojny, boľševickú revolúciu a ruskú občiansku vojnu – prenikáme do veľkých dejín, ktoré formovali beh dvadsiateho storočia a zároveň ich zaľudňujeme konkrétnymi príbehmi, prevažne tragickými.

Dôležitý tu nie je ani tak samotný starec spomínajúci na mladosť, ale prepisovač jeho spomienok Gabriel – starý mládenec, ktorý sa štúdiu histórie upísal až na univerzite tretieho veku.

Hoci dej sa odvíja od vypuknutia prvej svetovej vojny, Gabriel je posadnutý predovšetkým holokaustom. Rozumom sa snaží pochopiť, ako bolo takéto priemyselné vraždenie možné. Autor akoby mu chcel našepkať citátmi z knihy nemeckého historika Sönkeho Neitzela Odpočúvaní, ktorá zachytáva myšlienkový svet nacistických veliteľov.

Vilikovský stavia vedľa seba skutočný svet, prezentovaný v literatúre faktu, a vlastnú fikciu. Popri tom nám pripomína, že Gabriel bol úplne obyčajný človek, ako každý z nás, s úplne obyčajným životom a starosťami. Pri takomto krásnom miešaní rôznych svetov ľahko môžeme zabudnúť, že Gabriel vlastne vôbec neexistuje. Tak ako už neexistujú ani židovské dievčatá, ktorých mená čítal na spomienke na transport z bratislavskej Patrónky do Auschwitzu (Osvienčimu).

V istom momente dokonca si dokonca Gabriel predstavuje, že deportovaným ženám by sa najviac priblížil, keby sa pridal do transportu. Hoci to myslel obrazne, len tým podčiarkuje, ako blízko majú k sebe skutočnosť a fikcia. Často sú to len písmenká na papieri, ako nám autor zdôrazňuje v úplnom závere. Prvá a posledná láska zrejme nie je jeho vrcholným dielom, ale opätovne dokazuje, že s písmenkami dokáže narábať tak, ako v našich končinách málokto.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia