Tlačová správa
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Tlačová správa
Vladimír Bačišin
Mária Modrovich
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Wikipedia (Goesseln, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Aiaraldea Komunikazio Leihoa (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Foto: Facebook
Ivana Taranenková
Foto:  Z. Smith Reynolds Library (Flickr, licencia Creative Commons)
Silvia Ruppeldtová
Foto: Geir Halvorsen (Flickr.com, licencia Creative Commons)
Ľubomír Jaško
Tlačová správa
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová

Anasoft Litera 2014: Jaroslava Blažková

Foto:  Rolands Lakis (Flickr, licencia Creative Commons)

Jaroslava Blažková sa so svojou spomienkovou prózou To decko je blázon dostala medzi finalistov ceny Anasoft litera. Predtým sa do finálovej desiatky dostala s prózou Happyendy, ktorá vyšla v roku 2005.

Autorka známa najmä zo šesťdesiatych rokov, keď vychádzali jej prózy o mladých ľuďoch ako je Nylonový mesiac či Môj skvelý brat Robinson, sa aj v tejto zbierke autobiografických čŕt vracia do detstva, ktoré strávila na Morave a u starých rodičov.

Jaroslava Blažková: To decko je blázon (Zo spomienok rozmaznanej dcérušky) 

Q111: 2013, 136 strán

Podobne ako vo svojich najznámejších románoch, ani v knihe To decko je blázon neprepadá spomienkovému sentimentu a zachováva si ironický odstup.

Jaroslava Blažková po invázii vojsk Varšavskej zmluvy do Československa emigrovala spoločne s manželom do Kanady. Zostavovateľka tejto spomienkovej publikácie v úvode píše, že ju zaujímal osud mladej spisovateľky a novinárky, ktorá prišla do sveta, ktorý bol taký radikálne odlišný od toho, čo poznala z domu. Začiatky života v emigrácii pre autorku neboli ľahké. Jej manžel dostal miesto na univerzite, kde predtým hosťoval, ale spisovateľku, hoci uznávanú a prirovnávanú k Fransoas Saganovej, nepoznal nikto.

V spomienkovej knihe Jaroslava Blažková zostáva verná svojej poetike a svojmu jazykovému domovu. Život prežitý v emigrácii sa vracia len v náznakoch, v autorských komentároch, ktoré ironizujú svet malej rozprávačky. „Tá pani bola dospelá, vlastne už stará, a ja som nevedela pochopiť, že sa nenaučila to, čo vie každé malé decko, totiž hovoriť, ako sa patrí. Veď čo je ľahšie, ako otvoriť ústa tak, aby z nich prúdila správna reč? Keď bol môj vnuk Matthew malý, neraz som na jeho tvári videla podobný údiv, keď som mu čosi chcela povedať v jazyku, o ktorom som si myslela, že je to angličtina.

Z detstva sa vynárajú samozrejme postavy rodičov, nesmierne silnej starej mamy, ktorá na danú dobu pôsobí až príliš emancipovane, pričom v skutočnosti ide len o jej potrebu prežiť, postarať sa o tri deti a môcť sa spoľahnúť aspoň na veci, ktoré nás obklopujú, keď už ľudia spoľahliví nie sú, čo do istej miery kontrastuje s bezstarostným životom dieťaťa. Okrem tých sú to aj susedia, spomedzi nich záhadná Lenka, označovaná slovom „potvora“, ktorého významu dieťa nerozumie, hoci čitateľ a samotná autorka áno, čím vytvára zaujímavý komický efekt.

Jaroslava Blažková ako autorka množstva kníh pre deti je stotožnená s pohľadom detského rozprávača na svet a ani svoje vlastné spomienky nepodáva zbytočne infantilizujúcou formou, ale spôsobom, ktorý predurčuje dvojité čítanie dieťaťom aj dospelým, pričom nestráca ani jeden z nich.

Autobiografickosť a spomínanie v knihách Jaroslavy Blažkovej je špecifické, keďže autorka je v slovenskej literárnej histórii úzko spätá s obdobím šesťdesiatych rokov. Do literatúry vstúpila akoby dvakrát. Prvýkrát príbehom nekonvenčnej dievčiny Vandy v románe Nylonový mesiac a druhýkrát románom Happyendy, v ktorom vo forme listov spomína na štyridsať rokov života, ktorý prežila s manželom.

Do knihy To decko je blázon sa spomienky na roky emigrácie nedostali, ale aj tak do textu v náznakoch preniká autorkina skúsenosť s iným svetom a s detstvom, ktoré je úplne odlišné od toho, čo prežila v Čechách a na Slovensku sama. Aj na vlastné spomienky sa tak pozerá s ironickým odstupom, ktorý naznačuje už podtitul knihy Zo spomienok rozmaznanej dcérušky, akoby bola postavou z románov, ktoré písala v šesťdesiatych rokoch. Prirodzenú dvojakosť videnia a vnímania autorky tak emigrácia a cudzie prostredie len zdôraznilo a slovenským čitateľom ju vrátilo späť.

Písané pre RTVS

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia