Foto: Arif Akhtar (Flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Lucia Rakúsová
© 2013 Moggliden AB. All rights reserved
Aňa Ostrihoňová
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Barcelona - Ramblas
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Confessions of a Shopaholic www.outnow.com
Lucia Rakúsová

Komiks je viac než len obrázky so slovami v bublinách

Foto: autorka

Kiná zaplavili komiksové príbehy a ich mená sa pomaly stávajú súčasťou slovníka tých, čo papierové komiksy prenechávali iba „podivínom“.

Dnes už väčšina divákov vie, že z Marvelových filmov sa neodchádza pred skončením titulkov a pomaly nám rastie generácia, pre ktorú bude mať Spiderman už navždy tvár Andrewa Garfielda, a nie Tobeyho Maguira. (Tí, ktorí videli ešte Nicholasa Hammonda, sa len zhovievavo usmievajú.)

Podľa voľnejšej definície slova komiks – teda sekvencia obrázkov sprostredkujúcich informáciu – je komiks starý ako ľudstvo samo. Od jaskynných malieb v Lasxaux, cez stredoveké fresky a viktoriánsku satiru až po dnešné digitálne komiksy s online distribúciou prešiel tento druh umenia veľkým vývojom. Niektoré črty však mal takmer v každom období. Napríklad zobrazovanie zlého správania...

... alebo „misbehaviour“, čo je názov prvej sekcie na výstave komiksov v Britskej knižnici v Londýne s názvom Art and Anarchy in the UK. Hneď na začiatku vás privíta socha Pána Puncha (Mr Punch) a informácia, že sa prvýkrát objavil v 17. storočí v jednej bábkovej hre. Na postavy z tohto obdobia zrejme nie je prísny copyright, lebo odvtedy ho použilo viacero autorov v 19. a v 20. storočí. Naposledy ho oživili Neil Gaiman a Dave McKean v roku 1994 v komikse The Tragical Comedy or Comical Tragedy of Mr. Punch.

Medzi neposlušníkov zaradili tvorcovia výstavy aj Boys of England (1866), ktorý považujú za prvý britský moderný komiks. Vyšiel ako „penny dreadful“, čo bolo niečo ako náš rodokaps, vychádzajúci každý týždeň od roku 1830 s cenou 1 penny.

Vďaka penny dreadful sa komiks prepracoval k chudobnejším vrstvám a najmä k adolescentom, ktorí sa na každé číslo skladali a potom si ho medzi sebou posúvali. Britské komiksy vtedy a ešte aj dlho potom zobrazovali témy namierené práve na toto publikum. Len zriedkakedy sa v nich objavovali ženy v hlavných úlohách, černosi či každodenné príbehy a osobné spovede.

V devätnástom storočí mal oveľa väčšiu šancu na úspech Ally Sloper v klobúku a dvojradovom saku, známy svojou lenivosťou a neustálou snahou sa vyhnúť svojmu domácemu a iným veriteľom. Anglicko ho milovalo! Mohli ste si ho dokonca kúpiť na hodinkách či ako zarážku do dverí. Jeho čitateľom zjavne nevadilo, že ho stvorila žena a navyše Francúzska pod pseudonymom Marie Duval.

Všeobecný úspech Allyho Slopera spočíval možno aj v tom, že sa nezameriaval na politiku. Tá však má na výstave trvajúcej do 19. augusta dôležité miesto, ku ktorému vás zavedú figuríny s maskou Guya Fawkesa. Komiks je totiž výborná forma kritiky politikov alebo upozornenia na vážne spoločenské problémy. Využili ho nielen sufražetky, ale aj kritik Tonyho Blaira v komikse Tony & me, kde je hlavnou postavou v podstate George Bush. Aj Margaret Thatcherová si zaslúžila vlastné obrázky. Boli však oveľa cudnejšie než dielo s názvom Varoomshka (1972), ktorej hrdinka bola známa tým, že v žiadnom čísle neostala kompletne oblečená. Keďže však na obálke bolo varovanie „This strip is purely political!!“, nemožno mať nič proti.

Hoci názov „comics“ vznikol spojením slov „comic strip“, výstava pripomína, že komiks vie byť aj veľmi vážny. Vie napríklad upozorniť na problém s nedostatočnou liečbou chudobných HIV pozitívnych ľudí v Číne alebo na kritickú situáciu v Južnej Afrike počas apartheidu. V takýchto prípadoch pomáha, že komiks býva často podceňovaný, a preto i prehliadaný cenzormi režimu.

Vizuálne umenie komiksu sa môže využiť aj na ukázanie nebezpečenstiev fajčenia (Death Cigarettes, 1990) alebo problému anorexie (Lighter Than My Shadow, 2013). Prípadne pripomenie piaty november a noc Guya Fawkesa, kedy takmer vyhodili do vzduchu britský parlament. To robí Alan Moore spolu s David Lloydom v komikse V for Vendeta, ktorého originálny scenár a niekoľko originálnych kresieb nájdete práve na výstave Art and Anarchy in the UK.

Na tej istej výstave za červenými panelmi nájdete od zvyšku decentne oddelené komiksové porno. Tu zistíte, že už v roku 1733 či 1766 nemali chladní Angličania problém s explicitnými scénami v komiksoch. A odvtedy sa hranice toho, čo ešte zobrazovať a čo už nie, posúvali len ďalej. Pri týchto komiksoch je viac než pri iných zaujímavé čítať názvy a roky, v ktorých boli stvorené. Zistíte tak, že to, čo vyzerá ako šialené orgie, je v skutočnosti politická satira. Alebo že to, na čo si filmári či hentai kresliči trúfli len pár rokov dozadu, vytlačili na papier vo forme komiksu už pred tridsiatimi rokmi.

Ak ste v týchto veciach skôr puritánski, tak sa červeným panelom a predovšetkým medvedíkovi Rupertovi vyhnite, a sadnite si k niektorému z tabletov. Okrem prehnanej klimatizácie vás nik nebude vyháňať od mnohých komiksov, ktoré sú takto elektronicky k dispozícii. V tom prípade ale odporúčam prísť v utorok, kedy je knižnica otvorená do ôsmej večer. Ostatné dni v týždni vás zdvorilým anglickým spôsobom vypoklonkujú o šiestej a cez víkend o piatej.

Od tabletov to už ku koncu výstavy nie je ďaleko. Pomerne veľa priestoru venovali známemu okultistovi a mágovi Aleisterovi Crowleymu a iným autorom komiksov, ktorí sa nechali pri svojej tvorbe inšpirovať drogami. To je časť, kedy komiks dokazuje, že je vie byť oveľa rozmanitejší a nepotrebuje tradičné orámované obrázky idúce pekne za sebou, aby povedal, čo chce.

Výstavu uzatvárajú zvučné mená, medzi ktoré rozhodne patrí Neil Gaiman. Môžete tu vidieť originálny scenár k jeho slávnemu Sandmanovi aj s poznámkami, ktoré ukazujú, že výtvarníkom dával pri tvorbe voľnú ruku. Ak ste o Sandmanovi ešte nepočuli, možno je to preto, že drvivá väčšina pokusov o jeho filmové stvárnenie zlyhala pred samotnou produkciou, a tak nikdy nevznikla. Gaiman, zdá sa, nechce mať zo svojho Sandmana prázdny hollywoodsky blockbuster. Ale dám vám tip. Strach z pádu, teda jednu poviedok, natočil slovenský režisér Roman Gregorička ako svoju študentskú prácu. Počas jej prípravy vraj stále komunikovali nielen s Gaimanovou agentkou, ale aj s Neilom a výsledok nájdete pod názvom Orfeova pieseň.

K spomínanej výstave komiksov v Londýne patria aj pridružené akcie, ako napríklad prednáška Neila Gaimana a Tory Amos (bola 16. mája a beznádejne vypredaná) alebo ilustrátora Dave McKeana a hudobníka Iaina Ballamyho (6. júna) alebo medzinárodná konferencia grafických románov a komiksov (18.-20. júla).

Takže ak pôjdete na tohtoročný Loncon, teda 72. stretnutie fanúšikov sci-fi, fantasy a hororu, od 14. do 18. augusta, určite sa zastavte v knižnici pri stanici King’s Cross St. Pancras. Od ExCel centra, kde sa Loncon koná, je to mestskou dopravou len asi 45 minút.

A ak sa tam nedostanete, tak aspoň zájdite tu na Slovensku do predajní s komiksami a zistite na vlastnej koži, že komiks je viac než len pár obrázkov s písmenkami v bublinách.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť

Najčítanejšie články

Najčítanejšie články za posledných 7 [30] dní

Inzercia