Foto: Arif Akhtar (Flickr, licencia Creative Commons)
Aňa Ostrihoňová
Lucia Rakúsová
© 2013 Moggliden AB. All rights reserved
Aňa Ostrihoňová
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Barcelona - Ramblas
Lucia Rakúsová
Lucia Rakúsová
Aňa Ostrihoňová
Aňa Ostrihoňová
Foto: Confessions of a Shopaholic www.outnow.com
Lucia Rakúsová

Bledá krása nemŕtvych

Ľudia majú fascináciu upírmi pravdepodobne v krvi, keďže títo nemŕtvi sa pravidelne v niektorej zo svojich podôb vracajú do pop-kultúry. Najnovšej ságe s názvom Súmrak však chýba humor a príliš moralizuje.

„Ja nepijem… víno,“ hovorí Dracula svojmu sluhovi Renfieldovi vo filmovom spracovaní románu o grófovi z Transylvánie z roku 1931. Tá veta nenaháňa strach, skôr naopak. Autor predlohy – Bram Stoker ju však nenapísal, do filmového dialógu sa dostala v snahe o „poľudštenie upírov“ – nemŕtvych, ktorí sa živia krvou, obývajú čudné zámky a ktorých netopierí look dopĺňajú predĺžené horné zuby.

Každých päť – šesť rokov sa upíri do pop-kultúry v niektorej zo svojich podôb vracajú. Málokto by sa ich dnes bál, pre autorov je zaujímavejšia ich psychológia. Vlastne je to tak už od čias Brama Stokera. Grófa Draculu si však tento Ír, ktorý pracoval ako „osobný asistent“ Henryho Irvinga – herca v londýnskom divadle Lyceum a písal hororové poviedky, aby si vylepšil rozpočet, nevymyslel. Nemŕtvi, ktorým nie je dopriate odpočívať v pokoji, sú totiž prinajmenšom dvesto rokov špecialitou strednej a východnej Európy. Kritici tvrdia, že v Stokerovom viktoriánskom Anglicku stravovacie návyky upírov naháňali strach z miešania krvi a nechceného prisťahovalectva práve z tejto časti kontinentu.

Večný upír

V prvom filmovom spracovaní s názvom Nosferatu, symfónia hrôzy z roku 1922 nemecký režisér F. W. Murnau urobil z grófa skutočné potkanoidné monštrum. Herzogov remake tohto filmu bol už k Draculovi zhovievavejší. Vymizlo z neho násilie spojené s hryzením do krku a pribudol kus sebaľútosti. Klaus Kinski práve tu ako gróf preblednutej Isabelle Adjani vysvetľuje, že „je kruté nedokázať umrieť, ale najhroznejšou bolesťou je život bez lásky.“

Stephanie Meyer, autorka najnovšieho upírieho revivalu, tvrdí, že príbeh, ktorý potom rozpísala na takmer dvoch tisícoch strán, sa jej prisnil. Zaujímavé je, že tento „neobyčajný“ sen prišiel takmer ako na zavolanie dva týždne po odvysielaní záverečného dielu seriálu Buffy – zabíjačka upírov. Špekulácie o tom, že takto ospravedlňuje to, že využila miesto, ktoré sa na chvíľu na trhu uvoľnilo, však pri pohľade na autorku neprichádzajú do úvahy, sú totiž naivne preceňujúce.

Hrdinkou jej príbehu je Bella Swan (skúsim sa tváriť, že si to meno nevšímam), ktorá sa presťahuje k svojmu otcovi do Forks v štáte Washington, kde sa zamiluje do takmer storočného upíra Edwarda, ktorý má a samozrejme vyzerá na svojich večných sedemnásť. Téma a poveternostné podmienky v tejto ponurej „diere“ sú ako stvorené pre tínedžerský román. Nie však v rukách Stephanie Meyer.

Po niekoľkých stranách je totiž zrejmé, že autorke pokus o kreatívne písanie nevyšiel. Obmedzená slovná zásoba, klišé, stereotypy, opakujúce sa situácie, dvojrozmerné postavy, neodpustiteľne otrasná štylistika a syntax totiž svedčia skôr o fan fiction či o debute autora vo veku šestnásť rokov.

Upír – anjelská tvár

Všetko konanie postáv je predvídateľné, nudné a nemotivované. Hlavná hrdinka si napríklad nikdy nevie zapamätať žiadne meno, ale upírsku rodinku dá na prvé počutie aj s priezviskom. Aspoň je však presvedčivo prekvapená, keď si iní mená zapamätať vedia. Je to dosť paradoxné, pretože väčšina postáv, ak nie všetky, sú len menami.

V každom prípade je Bella čitateľná ako to počasie vo Forks, a to napriek tomu, že autorka sa snaží toto dievča vykresliť ako nesmierne komplikované. Neustále pripomínanie si, že je outsider z nej žiadneho nespraví. Vyhýbanie sa konfrontácii so skutočnosťou je príliš komplikovaný proces na to, aby sa ho Meyerovej podarilo opísať v dvoch holých vetách.

Niektoré z postupov – ako prepisovanie jednej konverzácie na trikrát je bežné v reálnom živote, nie však v literatúre, ktorá si tak dovoľuje samu seba nazývať. Po päťdesiatich stranách je každému jasné, že celá kniha by sa so všetkými opismi Edwardovej krásy ad nauseum („Adonis“ a „anjelská tvár“ opakujúce sa desiatky krát), zmestila na 150 a nie 500 strán a po ďalších troch úbohých dialógoch začne aj menej náročný čitateľ vážne pochybovať, či tú knihu pred vydaním vôbec niekto čítal a editoval.

Aj po nasadení žánrového čitateľského filtra sa však nedá ubrániť pocitu, že táto kniha patrí do úplne inej kategórie. Konkrétne medzi tie, ktoré sa predávajú z veľkých škatúľ v supermarketoch po 99 centoch za kilo! Keď sa už Meyerovej hysterický štýl urážajúci inteligenciu nedá zvládnuť, namiesto o samotnej knihe rozmýšľam o skvelej marketingovej kampani, ktorá z nej urobila bestseller. Napriek tomu, že po zhliadnutí niekoľkých rozhovorov je jasné, že autorka je presne ako jej knihy. Trošku naivnejšia „večná“ tínedžerka, ktorá toho v živote veľa nenačítala. Za úspechom jej ságy stojí fascinácia upírmi, rovnako ako aj kombinácia fantasy so sladkou romancou.

Upír – vegetarián

Nie je vôbec prekvapujúce, že Stephanie Meyer je Mormónka. Jej knihy nie sú otvorene náboženské, ale veľmi moralizujúce. Zapadákov a Bella, ktorá môže po Edwardových objatiach akurát tak túžiť, sú protikladom k televíznym show o tínedžeroch užívajúcich si peniaze, sex a mesto. Vzťah upíra a ľudskej bytosti je varovaním pred predmanželským sexom a pokusom o obnovenie tabu o jeho nebezpečenstve. Manželstvo je posvätné a v zásade sa o ňom treba baviť na treťom rande – však, kde by vám taký chudák upír utekal.

Čo je však zaujímavé je akási malomestská zvrátenosť ukrytá za všetkým tým moralizovaním. Edwardovi „súrodenci“ a „rodičia“ žijú pokope v štýlovom dome. Vyzerajú ako tínedžeri, ktorým sa splnil sen o živote bez „dospelých“. Nedotknuté jedlo a plechovky coly na ich táckach v jedálni sú ich prednosťou, ktorou sa líšia od obyčajných ľudí, ktorí potrebujú jesť a spať a majú dostatok rozumu na to, aby sa nenechali zviesť pôvabmi pro-ana webstránok.

Slovná vata bez deja s ružovo-fialovými opismi je milou variáciou na upírsku tému. Škoda len, že je poriadne nevydareným pokusom o portrét vznešených upírskych vegetariánov. Argumenty o tom, že tínedžeri (či skôr tínedžerky) aspoň niečo čítajú neuspejú, pretože čítanie „šrotu“ nie je obohacujúce a už vôbec nie inšpirujúce. Na zle položené otázky sa ťažko hľadajú správne odpovede, zvlášť v záplave klišé.

Okrem toho o upíroch medzičasom začala stanica HBO vysielať aj seriál s názvom True Blood a o kráse bledých nemŕtvych žánrovo oveľa kvalitnejšie píšu Anne Riceová vo Vampire Chronicles či Stephen King v Prokletí Salemu.

vybrali.sme.sk vybrali.sme.sk    facebook Pridať na FaceBook    print Vytlačiť