INQ_300x212_SEROTONIN_front

Sérotonín

Rozprávačom románu Sérotonín je štyridsaťšesťročný poľnohospodársky inžinier Florent-Claude a jeho príbeh je o Francúzsku, ktoré dupe po svojich tradíciách, ničí svoje mestá a nevšíma si živoriaci a búriaci sa vidiek.

Malá, oválna tabletka, ktorú možno prelomiť.

Budím sa okolo piatej či šiestej ráno, keď je potreba najakútnejšia; je to najbolestnejší okamih dňa. Ako prvé zapnem elektrický kávovar; večer som ho naplnil vodou a do čistého filtra som nasypal pomletú kávu (obyčajne Malongo, pokiaľ ide o kávu, stále som dosť náročný). Cigaretu si zapálim až po prvom dúšku; zakázal som si fajčiť skôr, je to každodenný úspech a je to môj jediný zdroj hrdosti (musím však priznať, že elektrické kávovary sú dosť rýchle). Prvé potiahnutie mi prinesie okamžitú úľavu, zarážajúco prudkú. Nikotín je dokonalá droga, jednoduchá a tvrdá. Neprináša radosť, pôžitkom je výlučne túžba po nej a naplnenie tejto túžby.

O pár minút neskôr, po dvoch či troch cigaretách, si zoberiem tabletku Captorixu a zapijem ju poldeci minerálky – obyčajne značky Volvic.

Mám štyridsaťšesť rokov, volám sa Florent-‑Claude Labrouste a neznášam svoje meno, myslím si, že má pôvod u dvoch mojich príbuzných, ktorých si matka a otec, každý z vlastných dôvodov, chceli uctiť. Je to o to smutnejšie, že okrem mena nemám svojim rodičom čo vyčítať, vo všetkých ohľadoch boli vynikajúci, urobili všetko preto, aby ma vyzbrojili všetkými zbraňami do boja o život, a ak som nakoniec prehral, ak sa môj život končí v smútku a utrpení, nemôžem z toho viniť ich, ale skôr poľutovaniahodný sled okolností, v ktorom som sa ocitol – a ktoré sú, popravde, témou tejto knihy –, takže rodičom nemám naozaj čo vyčítať okrem tej drobnej, nepríjemnej, ale naozaj len drobnej záležitosti s krstným menom. Nielenže spojenie Florent-‑Claude považujem za smiešne, ale jeho súčasti sa mi nepáčia ani samostatne, takže celkovo sa mi zdá moje meno absolútne zbabrané. Florent znie veľmi nežne, pripomína ženskú verziu Florence v takmer androgýnnom zmysle. Nijako nezodpovedá energickým črtám mojej tváre, ktoré z niektorého uhla pôsobia dokonca surovo a často (teda aspoň istým ženám) pripadali mužné, ale v žiadnom prípade, naozaj v žiadnom, nevyzerajú ako tvár botticelliovského pederasta. O mene Claude sa ani nebavme, pri jeho zvuku sa mi hneď vybavia tanečnice claudettky a desivý vintage videoklip Claudea Françoisa prehrávaný dookola na večierku starých homošov.

Zmeniť si meno nie je ťažké, teda nehovorím o administratívnom hľadisku, pretože z administratívneho hľadiska nie je jednoduché takmer nič, cieľom administratívy je zredukovať vaše životné možnosti na minimum, ak ich teda byrokracia nezničila už vopred, z administratívneho hľadiska je dobre zadministrovaný človek mŕtvy človek, hovorím čisto o hľadisku používania: stačí, aby ste sa predstavili pod novým menom a o niekoľko mesiacov či dokonca týždňov vás ním oslovuje každý, dokonca ani ľuďom, ktorí vás poznali v minulosti, nenapadne volať vás inak. V mojom prípade by šlo o veľmi jednoduchý proces, pretože druhé meno mám Pierre a dokonale zodpovedá predstave rozhodnosti a mužnosti, ktorú by som rád odkomunikoval svetu. Ale nič som nespravil, naďalej som sa nechal oslovovať tým odporným menom Florent-‑Claude a všetko, čo som od istých žien získal (konkrétne od Camille a Kate, ale k tomu sa ešte určite vrátim), bolo, že sa obmedzili na Florent, od spoločnosti vo všeobecnosti som sa ničoho nedočkal ani v tomto, ani v takmer žiadnom inom ohľade, nechal som sa unášať okolnosťami, dokázal som svoju neschopnosť zobrať život do vlastných rúk, dokázal som, že mužnosť, ktorá sa podľa všetkého zrkadlila na mojej tvári vpísaná do ostrých hrán a hrubých čŕt, bola v skutočnosti len návnada, obyčajný podfuk – za ktorý, som popravde nezodpovedal. Boh ma vybavil, ale ja sám seba nie, vždy som bol nekonzistentným, pochybným a teraz už aj štyridsaťšesťročným človekom, nikdy som nebol schopný riadiť svoj vlastný život, skrátka, zdalo sa veľmi pravdepodobné, že druhá polovica mojej existencie bude podľa vzoru tej prvej len pozvoľným a bolestivým úpadkom.

Prvé známe antidepresíva (Seroplex, Prozac) zvyšujú hladinu sérotonínu v krvi prostredníctvom inhibície jeho spätného vychytávania neurónmi 5-HT1. Objav Capton D-‑L začiatkom roku 2017 otvoril dvere novej generácii antidepresív fungujúcich na základe jednoduchšieho procesu, keďže podporujú exocytózu, teda uvoľňovanie sérotonínu, ktorý sa tvorí v sliznici tráviaceho traktu. Do konca roku sa Capton D-‑L začal predávať pod názvom Captorix. Od začiatku preukázal prekvapivú účinnosť, pacientom umožňuje s nepoznanou ľahkosťou integrovať dôležité rituály normálneho života v rámci rozvinutej spoločnosti (hygiena, spoločenský život obmedzený na dobré susedské vzťahy, jednoduché administratívne úkony), pričom na rozdiel od antidepresív predchádzajúcej generácie u pacientov nijako nepodporuje samovražedné alebo sebapoškodzovacie sklony.

Najčastejšie pozorovanými vedľajšími účinkami Captorixu sú nevoľnosť, strata libida, nevládnosť.

Nevoľnosťou som nikdy netrpel.

Viac o románe Sérotonín a jeho autorovi Michelovi Houellebecqovi nájdete na našej stránke.

Share on facebook
Share on google
Share on twitter
Share on linkedin
Share on pinterest
Share on print
Share on email