Hlasy žien z Ovídiových Premien sa dožadujú vypočutia, búria sa proti moci mýtov a rozprávajú svoje príbehy tak, ako ich doteraz nikto nepovedal.
Agaue
Ponúkni sa, čím len chceš. V chladničke je pivo. Na linke pri doštičke víno. Akože je na to priskoro? No, neviem – ak chceš čaj, kanvica je ešte asi teplá. V špajze mám hádam aj dvadsať druhov. Nedávno som si varila zázvorový s kurkumou. S citrónom a medom. Úprimne, sotva sa vládzem pohnúť. Je nedeľa? Doslova netuším, aký je deň. Ale počujem hrdličky. Takže je asi ešte dosť skoro. Bolo ich počuť cestou ku mne? Pardon, asi zo mňa stále razí víno. A stále si spod nechtov vyťahujem hovädzinu. Nie, ešte som sa nesprchovala, kdeže. A nie, nie, tá krv nie je moja. Asi bude skôr hovädzia. No, na druhej strane… Ale hej, najskôr bude hovädzia. A prepáč, viem, že mám na sebe príliš krátke šortky, ale dnes naozaj nechcem mať na koži priveľa látky. Napríklad neexistuje, že by som si dala podprsenku.
Nechceš vidieť Karen? Hej? Môjho hada? No, poďže sem. Vylez, ty moja beznôžka. Nemusíš sa schovávať pod pohovkou. Ona je to jediné, čoho dotyk teraz znesiem. Strašne sa mi páči pohyb jej svalov, keď sa mi ovíja okolo nohy. Kedysi som nosievala na členku náramok so zvončekmi a vždy, keď som urobila krok, zacinkali. Lenže Karen je oveľa lepšia. Občas je z nej opasok, inokedy podväzok, tejpovacia páska na rameno alebo náhrdelník. Okolo krku ako teraz. Včera večer som mala náhrdelník z piatich poľných myší navlečených cez oči. Keď som sa dnes ráno zobudila, Karen mala päť hrčiek a ja som nemala náhrdelník. No nič. Toto je Karen.
Ale hej, v posledných dňoch sa to trochu zvrhlo. Vlastne sa to poriadne rozprúdilo. Tuším som za posledné štyri noci naspala dohromady tak tri a pol hodiny. Dnes som sa zobudila, do jedného oka mi svietilo ranné slnko a mala som pocit, ako keby som sa prebúdzala po prvý raz v živote. Špinavá od krvi a hliny a srsti, s pochlpenými vlasmi, so štrkom prilepeným k temenu. A v tom polosne, s očami prižmúrenými pred slnkom, som uvidela útržky toho, čo sa odohralo. Najskôr farebný vír, všetky šaty rozhalené, vejúce vo vetre, ako sme tancovali, a zároveň sa okolo nás mihotali saténové, farebné jazyky ohňa, čo vychádzali z nás. Zrazu jedna priateľka, bakchantka, neskutočne mocná žena, riadne svalnatá, oblečená v látke farby úsvitu, s uloveným jeleňom na pleciach. Som si istá, že v jednej chvíli mu odtrhla všetky končatiny, ale nepamätám si, že by som to videla. Zato si pamätám, ako sme si s jednou staršou bakchantkou podávali čašu, raz jedna, raz druhá, chlípali sme a hltali, víno nám prúdilo dolu krkom a smiali sme sa ako šialené, boháča, ktovie, na čom vlastne, potom šmarila tú čašu o strom a črepy spŕchli na zem, chytili sme sa za pás a poriadne sa vyzvŕtali. Bubnovanie znie hlasnejšie, čoraz hlasnejšie, všetky sa pohybujeme v jeho rytme, dupoceme, krútime sa, vrieskame od čírej, absolútnej radosti. Strkáme sa, mávame rukami. Je z toho vlastne už len hluk, len farba, len chaos, zo všetkých ženských tiel sa stáva jedno. Sadá tma a bubny znejú čoraz hlbšie a hlbšie, čoraz hlasnejšie, a z lampiónov sa stávajú šmuhy, svetlo nám počas tanca víri pred očami, aj my vírime čoraz rýchlejšie a do noci stúpa dym. Vír, krútňava žien. A bubny len dunia, dunia a dunia, hranice sa začínajú rozplývať. Potom sa rozpúta číra samopaš, všetky sa odviažeme, všetky sa ocitneme v stave bezhraničnosti a niet pojmu o včerajšku či zajtrajšku, o tom, kde sa ja končím a kde sa ty začínaš, extatické spojenie nás pohlcuje, stúpame v rytme pulzujúcich bubnov, rozplývame sa smerom von, rozpúšťame sa vo všetkom. Čas je preč, niet minulosti ani budúcnosti, vrhlo nás to do večnosti. A jedna z mojich posledných spomienok je táto: vidím bakchantku ležať na chrbte, odev má rozhalený, vlasy sa okolo nej vlnia na zemi a z bradaviek sa jej začínajú vykľúvať vrany, ako keby sa vyliahli v dospelej veľkosti, vynárajú sa stále nové, z prsníkov sa jej derie vrana za vranou, zobáky, krídla, ligotavé oči. Oči má vytreštené, ako keby nikdy nevidela nič krajšie, a vrany špirálovito stúpajú k oblohe, krúživo sa vznášajú hore. Pomyslela som si: Ach, mám pred očami báseň. Pozorujem báseň zloženú z vrán. Pozorujem báseň bez slov. A vtedy sa všetko už naozaj posunie, približujem sa k večnosti, čo znamená, že mám k smrti najbližšie, ako len môžem mať, kým naozaj nezomriem. Prítomnosť aj neprítomnosť. Totálna hnacia sila. A v takej chvíli je zrak nepodstatný. V takej chvíli je nepodstatná aj reč. Bože, v takej chvíli je hlavne nepodstatná reč. Možnože práve to je na tom to hlavné. Niet reči, jazyka. Niet slov. Niet jazyka, ktorý by to opísal. Akože, tieto slová to ani zďaleka nevystihujú. Počas týchto nocí, fakt vám to hovorím, je všetko neskutočné, ako keby – ako keby sa skončili všetky obmedzenia vlastného ja. A potom sa z toho vynoríte. Dotkli ste sa niečoho veľmi veľkého. Ja z toho vychádzam skrz‑naskrz premenená. Obnovená.
Pamätám sa, čo si hovorila o období v horách, keď si sa zobudila uprostred noci na plný mechúr, šla si von, obzerala si sa a všade boli hviezdy. A mala si pocit, ako keby ťa to zmietlo do hlbokého nekonečna, že si sa tam cítila naraz rozpustená aj celá a na ničom nezáležalo, aj keby ťa hneď odvialo do neba, bolo by to úplne v poriadku. A že to bolo to najskutočnejšie, na hrane nekonečna, čiže na pokraji smrti. A ešte si dodala niečo o tom, že si bola najďalej od všetkých svojich milovaných, ale zároveň si sa cítila súčasťou sveta viac ako kedykoľvek predtým? Hm, dobre si to pamätám? Ale ty tomu rozumieš. Rozumieš, čo je to za extázu. Niektorí ľudia ju prežívajú pri pohľade na gladiátorov. Alebo pri sexe. Aspoň som niečo také počula. Alebo občas po dlhom behu. Pri hudbe. Po víne. Alebo vďaka bylinám, schopným privolať vízie. Vlastne vďaka hocičomu, čo mení čas, rozpúšťa hranice, zbavuje ťa vlastného ja, vytvára zvírenú jednotu s Celkom. Doriti, čo to trepem? Prepáč. Vždy som po týchto slávnostiach taká. Zavarí sa mi mozog. Niekedy po tých vranách som sa zrejme zrútila na zem načisto vyčerpaná, v bezvedomí, hotová. Keď som sa prebrala, končatiny som mala prepletené s inými končatinami. Lepkavá a smädná. Uf, idem si dať trochu kombuchy, chceš aj ty? Fermentovaný nápoj. Klin sa klinom vyráža.
Klin.
Už mi je lepšie. Prepáč. Nejako som sa roztárala a vlastne som ti chcela porozprávať niečo celkom iné. Stále som mimo a v hlave to ešte vidím dosť zahmlene. Ako keby som pociťovala, že sa niečo deje, no siluety sú rozostrené, tak ako si človek spomína na sny. Neboj sa, určite sa mi to vynorí. No tak či onak, odkrivkala som domov ešte s jednou kamoškou, bakchantkou, a ona sa pýtala: Videla si to? A ja akože: Čo som mala vidieť? A ona na to: Počkaj, aspoň si to počula? A ja že: Čo? Čo som mala počuť? A ona: No, čo urobil Penteus. A ja že: Doriti, ser naňho. A ona že: Jasné, máš pravdu, ale počúvaj ma. Takže preto som ti zavolala, lebo toto fakt musíš počuť.
Penteus… poznáš ho, nie? Totálny chuj. Vymletý týpek, vyparádený športovec, fešáčik bez mozgu. Vlasy má na bokoch skrátené a hore naplieskané nejakým slizom, dobrých šesťdesiat hodín týždenne trčí v posilke a vôbec je to taký ten nabúchanec, čo sa denne dvadsať minút predvádza sám pred sebou pred zrkadlom. V pohode, všetci vieme, že tie brušné svaly majú len odpútať pozornosť od tvojho krpatého oného, Penteus. A je známy nechutnými rečami o každom, kto nie je biely chlap, ako keby bol stopercentne presvedčený, že ľudia, ktorí nevyzerajú ako on, raz zničia civilizáciu (civilizáciu, z ktorej mu idú výhody v tak dlho trvajúcom systéme, koľko trvajú dejiny). Totálny klasický kus hoväda, a zlostného hoväda. Navyše presne ten nebezpečný týpek, príliš zakomplexovaný, aby nechal ľudí jednoducho žiť, a príliš blbý, aby si uvedomil, že jeho problémom sú vlastné komplexy.
Lenže čo, ukázalo sa, že Bakchos je jeho bratranec, z čoho má inak dosť mindráky. No a na scénu dorazil Bakchos – a vieš, aký je. Vyparádený vo fialovom rúchu, normálne ako ľudská verzia orchidey, predvádza sa, zabáva sa, stuhy vejú, girlandy vo vlasoch sa vlnia, bakchantky a nymfy sa naňho hádžu a on hýri, pije, za sebou trúsi hrozno, ľudia šalejú, fakt, normálne kvôli nemu strácajú rozum. Bijú sa, omdlievajú, všetko kvôli nemu. A Penteus sa div nerozpučí, lebo Bakchos vôbec nezodpovedá jeho predstave boha. Jasné, žiadny Mars s poľnicami a bojovou vravou, svalnatý, v pancieri. Ani hromovládny Jupiter, ktorý prefikne každú nymfu, ktorú zbadá. Jasné, len zato, že Bakchos nezodpovedá jeho obmedzenej predstave mužného muža a božského boha, tak je akože pozér.
A tak sa Penteus s každým, kto ho chvíľu strpí, pustí do diskusie, že Bakchos nie je skutočne boh, že všetci sú chudáci, čo sa mu dali oklamať, čo ste slepí, ľudia? Vykrikuje ako rozmaznané decko. Akože: „Kuknite sa na mňa, aha, aké mám svaly!“ Počula som, ako na nejakých ľudí kričí: „Vy ste fakt sprostí, keď veríte, že tento poskakujúci teploš je boh. Tento buzík, bukvica, zoženštenec! Nie je to boh, hádam nevidíte? Veď je to sotva človek!“
Daj si odchod, kokotko. Dobré na tom bolo, že si ho nikto nevšímal. Všetci len mávli rukou, akože: Chlapče, ty o čom točíš, Bakchos je boh a basta. Vydýchaj sa a poď k nám. Budeš spokojnejší. Lebo chápeš, toto celé predpovedal už Teiresias, hovoril mu: „Oľutuješ, že si sa postavil na nesprávnu stranu. Odmietneš uveriť, že Bakchos je boh, a prekľaješ hodinu, keď si to urobil.“ Lenže namiesto toho, aby si vzal jeho radu k srdcu, počula som, že chudáka slepého Teiresia opľul, vysmial ho, že je taký múdry, ako ďaleko vidí, a vyhnal ho z kráľovstva.
Takže teraz ho nikto nepočúval, keď stále točil, že Bakchos je pozér a že všetci sú somári, keď sa kvôli nemu jašia, a dokonca svojim kamošom prikázal, aby mu Bakcha doviedli. Akože, chápeš, to myslel vážne? Takže jeho chlapi ho chceli poslúchnuť, ibaže to sa nedá, len tak docupitať k božstvu a vraj: Čau, tu sme, len by sme ti radi zviazali ruky povrazmi a ty nás pekne poslúchneš, jasnačka? Tipni si, ako to dopadlo. Pardon, ale ja som tak trošku nesmrteľný, takže tie vaše povrazy môžem premeniť na hmlu alebo vás na penové cukríky. Neodpracete sa radšej do péčka? Inak, normálne mi je tých tupčekov ľúto. Neexist, že by to dali.
No ale aspoň priviedli naspäť jedného z Bakchových kňazov. Penteus ho uvidel a iba čo sa nasral, ale aspoň sa kňaza opýtal, čo také má Bakchos, že ho uctieva. A milý kňaz mu vyrozprával dlhý príbeh, že bol sirota, roľník, nemal nič, potom sa stal námorníkom, bol z neho kapitán a raz na nejakom ostrove uvidel Bakcha ešte ako mladého chlapca, a hneď si bol istý, že ten chalanisko je boh. Ibaže zvyšok posádky si myslel niečo iné, chápeš, presviedčali ho, že za takého sexi mladého otroka dostanú kopu prachov, len ho treba predať. A kňaz na nich navrieskal: Nemôžete predsa predať boha! No oni sa nedali: Netrep, aký boh, normálny pubertiak, čo zdrhol z domu, sexi mlaďas, predáme ho. A chalan požiadal kňaza, aby ho na lodi odviezol do Téb, a kapitán súhlasil, pretože mu v očiach rozoznal žiaru nesmrteľnosti. Lenže potom vypukla vzbura a namiesto do Téb posádka zamierila na západ aj napriek kapitánovým rozkazom a želaniam toho mladého krásavca s kučeravými vlasmi a hebkou pokožkou, ktorého prehli cez lodné zábradlie.
V tej chvíli sa Bakchos rozhodol ukázať sa im v celej svojej sláve, a úplne ho chápem. Akože: Vy si myslíte, že som decko, ktoré predáte do otroctva? Myslíte si, že som bezmocný? Tak ja vám teda niečo predvediem. U mňa to býva, keď si ľudia myslia, že niečo neviem, že nemám dosť sily otvoriť zaváraninu alebo že nemám šancu pochopiť, ako sa opravuje os na voze, alebo si nedokážem natiahnuť tetivu do luku, alebo sa tvária, že toto či tamto vedia lepšie ako ja, vtedy ma zvykne pochytiť taký hnev a skoro až desivý pocit moci v zmysle: Vy neviete, že by som vás mohla okamžite zničiť? Nerozumiete, že vás dám do laty, ani sa nespamätáte, a budete si pripadať ako úbožiaci? Horšie, než som si pri tých vašich rečiach pripadala ja, jasné? Vy sa na mňa opovažujete pozerať zvrchu? Vtedy si pripadám schopná okamžite narásť na vyše dva metre a v bruchu mám samé tmavé kožušinové tvory s pazúrmi, driapu sa von, pripravené zahryznúť sa do ksichtu toho týpka, ktorý si práve myslel, že vie viac ako ja, alebo mi skákal do reči, alebo sa tváril, že to, čo si myslí, je dôležitejšie ako to, čo si myslím ja. Fakt nechcem zovšeobecňovať, ale takto sa bežne správajú chlapi nad päťdesiat. A niekedy aj mladší. No ale pardon, trochu som odbočila. Chcem len povedať, že úplne chápem, prečo sa Bakchos naštval, keď ho tak totálne podcenili.
A mimochodom, vie byť kurevsky agresívny. Akože hej, žúrovať, nalievať sa, baviť sa, to je jeho, ale je to aj boh ničiteľ. Takže všetci sú na palube, loď sa plaví hore‑dole na vlnách, plaví sa presne opačným smerom, než akým chce Bakchos, slnko svieti, tu a tam poletujú čajky a potom, z ničoho nič, loď znehybnie. Vlny nezastali. Ani vietor neustal. Vyzerá to, ako keby loď spustila naraz tridsať kotiev a všetky sa v tej istej chvíli zaryli do piesočného dna. Len zastala a bolo. A chlapíci mudrujú: Doriti, dačo tu nesedí. Vieš si predstaviť, aké to muselo byť strašidelné? Akože človek sa plaví na lodi, hojdajú ho vlny, poháňa ho vietor aj morský prúd a náhle čľap, zastane ako prikovaný. Už keď si to predstavím, naskakuje mi husia koža. Doriti, najskôr pocit, že to vôbec nie je dobré. A potom ich jedného po druhom niečo zhadzuje z lode, telá sa im skrútia, narastú im plutvy, pokryjú ich šupiny a do mora padajú už ako ryby. Pápá!
Dúfam, že som si tento príbeh dobre zapamätala, ale tak či onak, Penteus si ho vypočuje a čo povie? „Ach, to je tá najdlhšia a najnudnejšia táranina, akú som kedy počul, a ty, somár sprostý, skončíš za mrežami.“ Čistý idiot, hovorím ti. Takže jeho ľudia odvlečú kňaza do väzenia, ale hovorí sa, že reťaze z neho hneď spadnú a zámka sa sama odomkne, lenže Penteus o tom ani netuší a hrdinsky sa rozhodne osobne ísť za Bakchom.
No tak teda vyrazil do pohoria Kithairon a dorazil na pobrežie akurát pred pár dňami, to sme sa už všetky rozbiehali, začínali sme oslavovať a žúrovať a potom mal nasledovať obrad. No a to je tajná záležitosť, jasné? Rozhodne to nie je nič pre mužov. Ale on sa tam zakrádal, počul dupot, kvílenie, prespevovanie a zavýjanie a čo sa nestalo? Uvidela ho jedna z nás a už rozguráženej a rozbláznenej sa jej zazdalo, že je to diviak. No a čo sa nestalo? Bola to jeho matka, doriti. Agaue. Takže Agaue si ho všimla a zvolala: Sestričky, sestry, dolapme toho chlpatého hnusníka, toho diviaka. Vieš si predstaviť dokonalejšie zviera, na aké by sa mohol premeniť? Došlo mu, že má problém, atmosféra sa zrazu zmenila a svojím zvieracím inštinktom vycítil, že sa to neskončí dobre. Prvá k nemu priskočila jeho vlastná teta a odtrhla mu pravú ruku. Z druhej strany priskočila druhá teta a oddrapila mu aj ľavú. Zostal tam stáť, vrieskal, modlikal o milosť, mával kratučkými kýptikmi – tuším ich mal už tri, haha – a tu sa priblížila jeho vlastná matka. Videla si Agaue, nie? Vysoká, širokoplecá, dlhé zvlnené tmavé vlasy, vyzerá trochu ako Anjelica Huston. Fakt dosť hrozivo. S odporom sa naňho pozrie, oboma rukami ho chytí za bradu a odtrhne mu hlavu ako nič. Strieka krv, chlapík sa zrúti na zem, nohy sa mu v členkoch mykajú. Agaue kričí. A vtedy sa tam dovalia všetky bakchantky a normálne, kurva, normálne ho rozdriapu na kúsočky. Onedlho z neho zostala len krvavá kaša.
Boháča, no verila by si tomu?
Akože ja, ja fakt neviem, mám čudný pocit, keď o tom teraz hovorím, ako… bola som vôbec tam? Naozaj som to videla? Odrazu sa mi zdá, že si pamätám, ako som čosi driapala, pamätám si na horúcu krv a rozhádzané kusy tela a… držala som v ruke nejaký orgán? Slizkú pečeň? Smiala som sa? Smiala? No, určite počujem smiech. V hlave počujem smiech. Smiech všetkých žien. Totálne spravodlivý, neskrotný, víťazoslávny smiech.
[…]
preklad Marína Gálisová
Viac o knihe Prebuď sa, Siréna a jej autorke Nine MacLaughlin nájdete na stránke Inaque.