Bol jasný letný deň v roku 1900. Všetky dievčatá z Appleyardovej akadémie pre mladé dámy sa zhodli, že je ideálne počasie na piknik pri Hanging Rock.
Ľudské vylepšenie prírody na piknikovej lúke predstavovalo viacero kruhov z plochých kameňov, ktoré slúžili ako ohniská, a drevený záchod v tvare japonskej pagody. Potok sa koncom leta iba lenivo prepletal vysokou suchou trávou, kde‑tu dokonca mizol a potom sa znova zjavil ako plytké jazierko. Neďaleko od neho rozložili obed na veľké biele obrusy, chládok im poskytovali dva či tri rozkonárené eukalypty. Okrem kuracích pirohov, bielkového koláča, marmelád a vlažných banánov, bez ktorých sa austrálsky piknik nezaobíde, im kuchárka pripravila aj peknú tortu s polevou v tvare srdca, na ktorú jej Tom ochotne vyrobil formu z cínového plechu. Pán Hussey uvaril dva obrovské kotly čaju na ohni z kôry a listov a teraz si vychutnával fajku v tieni koča, odkiaľ mal dobrý výhľad na kone, uviazané v chládku.
Ďalšími návštevníkmi piknikovej lúky bola iba skupinka troch či štyroch ľudí, ktorí sa utáborili obďaleč pod akáciami na druhom brehu potoka, kde sa veľký hnedák a biely arabský plnokrvník kŕmili z dvoch vriec s obrokom pri nekrytom koči.
„Aké je tu príšerné ticho,“ poznamenala Edith, keď si nakladala hojnú porciu smotany. „Nepochopím, ako môže niekto chcieť žiť na vidieku. Pravdaže, ak nie je zúfalo chudobný.“
„Keby takto rozmýšľali všetci Austrálčania, nemohla by si sa napchávať plnotučnou smotanou,“ usadila ju Marion.
„Vyzerá to tak, ako keby sme my a tí ľudia s bričkou boli jediné živé bytosti na celom svete,“ prehodila Edith a jedným šmahom zavrhla celú živočíšnu ríšu.
Slnkom zaliate svahy a tienistý les, podľa Edith také tiché a nehybné, v skutočnosti prekypovali nečujným šuchotom a švitorením, roztržkami, škrabotom, ľahkým trepotom nevidených krídel. Listy, kvety a trávy žiarili a chveli sa pod klenbou svetla, tiene oblakov ustúpili zlatým zrnkám prachu tancujúcim nad jazierkom, po ktorom sa kĺzali a preháňali vodné chrobáky. Na skalách a v tráve usilovné mravce prekonávali maličké Sahary suchého piesku a džungle stebiel v nekonečnom snažení pri zbere a uchovávaní potravy. Tu medzi obrími ľudskými kolosmi ležali omrvinky zoslané z neba, rascové semiačka, úlomok kandizovaného zázvoru – prazvláštna, exotická, no jednoznačne jedlá korisť. Prápor mravcov priam prehnutých od námahy ťahal kúštik polevy z koláča k nejakej podzemnej komôrke, ktorá sa nachádzala nebezpečne blízko Blanchinej žltovlasej hlavy opretej o skalu. Na najteplejších kameňoch sa vyhrievali jašterice, ťažkopádny chrobák v krovkovom brnení sa prekopŕcol do suchého lístia, zostal ležať na chrbte a bezmocne mrvil nožičkami, tučné biele pandravy a ploské sivé žižiavky uprednostnili vlhké bezpečie vo vrstvách hnijúcej kôry. Letargické hady ležali zvinuté vo svojich tajných skrýšach a čakali na súmrak, keď sa vyplazia z dutých polien napiť sa z potoka, a hlboko v kroví prečkávali schované vtáky, kým ustúpi denná horúčava…
Chránené pred kontaktom so zemou, vzduchom a slnkom korzetmi, ktoré im stláčali hrudník, objemnými spodničkami, bavlnenými pančuchami a čižmami z kozľaciny neboli ospalé sýte dievčatá v chládku súčasťou svojho okolia o nič viac než postavy vo fotografickom albume, naštylizované v umelých pózach na pozadí scenérie s korkovými skalami a papendeklovými stromami.
Keď utíšili hlad, vychutnali si nevšedné lahôdky do poslednej odrobinky, vyumývali taniere a poháre v jazierku, našli si na zvyšok popoludnia zábavky. Niektoré sa vybrali prejsť vo dvojiciach a trojiciach s prísnym napomenutím, aby nestratili z dohľadu kočiar, iné, omámené bohatým jedlom a slnečným svetlom, driemali a snívali. Rosamunda vytiahla vyšívanie, Blanche zaspala. Dve usilovné sestry z Nového Zélandu skicovali ceruzou slečnu McCrawovú, ktorá si konečne stiahla kozľacinové rukavičky, keď sa v nich duchom neprítomná pustila jesť banán a malo to katastrofálne následky. Sedela vzpriamene na padnutom kmeni a so svojím orlím nosom strčeným v knihe a okuliarmi v kovovom ráme bola takmer až priľahký námet na karikatúru. Mademoiselle vedľa nej ležala natiahnutá na tráve a plavé vlasy sa jej rozliali okolo tváre. Irma si požičala jej perleťový vreckový nožík a šúpala zrelú marhuľu so zmyselným pôžitkom hodným Kleopatrinej hostiny.
„Miranda, ako je možné,“ šepkala, „že taká krásna milá osôbka je práve učiteľka, neviem si predstaviť bezútešnejšie povolanie. Ide sem pán Hussey, ale veď je hriech budiť ju.“
„Nespím, ma petite, iba snívam,“ ozvala sa guvernantka a so zasneným úsmevom sa podvihla na lakti. „Čo sa deje, pán Hussey?“
„Nerád vás ruším, slečna, len sa chcem uistiť, že vyrazíme najneskôr o piatej. Aj skôr, ak budú kone pripravené.“
„Isteže. Ako poviete. Dozriem, aby boli slečny hotové, keď budete pripravený. Koľko je teraz hodín?“
„To som sa vás práve prišiel opýtať, slečna. Tak sa zdá, že moje staré cibule mi o dvanástej zastali. Z celého prekliateho roka práve dneska.“
Mademoiselle mala zhodou okolností svoje malé francúzske hodinky v oprave v Bendigu.
„U mesjé Montpeliera, slečna?“
„Áno, tuším tak sa ten hodinár volá.“
„Na Golden Square? Ak sa k tomu smiem vyjadriť, tak ste urobili veľmi dobre.“
Jemný nezameniteľný rumenec bol v rozpore s chladným Francúzkiným „Skutočne?“.
No pán Hussey sa už zahryzol do mesjé Montpeliera a očividne ho nemienil pustiť, pretriasal ho zhora‑zdola ako pes kosť v papuli. „Poviem vám, slečna, že mesjé Montpelier a pred ním jeho otec sú azda najlepší muži vo svojom odbore v celej Austrálii. A navyše džentlmeni. Nemohli ste si vybrať lepšieho.“
„To som si aj myslela. Miranda, ty máš pekné diamantové hodinky, koľko je hodín?“
„Prepáčte, mam’selle, ale už ich nenosím. Nevydržala som celý deň počúvať, ako mi tikajú rovno pri srdci.“
„Keby som také mala ja, nikdy by som si ich nedala dole,“ povedala Irma, „ani v kúpeli. A vy, pán Hussey?“
Slečna McCrawová sa neochotne zapojila, zavrela knihu, vyslala prsty preskúmať záhyby tmavofialovej látky na plochej hrudi a vytiahla staromódne zlaté opakovačky na retiazke. „Zastali o dvanástej. Ešte nikdy nezastali. Mám ich po otcovi.“
Pán Hussey sa len uvedomelo zahľadel na tieň Skaly, ktorý sa od obeda zakrádal nadol k piknikovej lúke na pláni. „Mám znova postaviť na čaj, predtým než vyrazíme? Povedzme o hodinu?“
„O hodinu,“ pritakala Marion Quadová a vytiahla štvorčekový papier a pravítko. „Rada by som spravila pár meraní pri úpätí Skaly, ak ešte vyjde čas.“
Keďže aj Miranda s Irmou sa chceli pozrieť zbližša na Skalu, vypýtali si povolenie prejsť sa pred čajom až k spodnému svahu. Mademoiselle im to po chvíli váhania dovolila, slečna McCrawová medzitým znova zmizla za otvorenou knihou. „Miranda, ako je to ďaleko vzdušnou čiarou?“
„Iba niekoľko sto yardov,“ odpovedala Marion Quadová. „No my musíme ísť popri potoku, takže nám to potrvá trochu dlhšie.“
„Môžem ísť s vami?“ opýtala sa Edith a už sa stavala na nohy s ohromným zívaním. „Tak som sa na obed najedla pirohov, že sotva udržím oči otvorené.“ Tie dve sa spýtavo pozreli na Mirandu a Edith sa k nim smela pripojiť.
„Nebojte sa o nás, milá mam’selle,“ usmiala sa Miranda. „Budeme preč len chvíľočku.“
Guvernantka vstala a dívala sa, ako štyri dievčatá kráčajú k potoku: Miranda vpredu prekĺzavala cez vysokú trávu, čo sa jej obtierala o bledé sukne, za ňou Marion s Irmou ruka v ruke a na konci dupotala Edith. Keď sa dostali k sitine, kde sa potok zatáčal, Miranda zastala, obrátila žiarivú tvár a vážne sa usmiala na mademoiselle, ktorá sa usmiala tiež a kývala im, až kým nezmizli za ohybom. „Mon Dieu!“ zvolala do prázdneho priestoru, „už viem…“
„Čo viete?“ opýtala sa Greta McCrawová, ktorá zrazu vyzrela ponad knihu ostražitá a bdelá, čím obyčajne vyvádzala ľudí z rovnováhy. Francúzka, ktorej aj v angličtine zriedka došli slová, zrazu mala zahanbujúci pocit, že stratila reč. Ako by mohla práve slečne McCrawovej opísať svoje vzrušujúce zistenie, že Miranda je Botticelliho anjel z galérie Ufizzi… nemožné v takéto letné popoludnie niečo také vysvetliť či s jasnou hlavou premýšľať o dôležitých veciach. Napríklad o láske, keď iba pred pár minútami len‑len že neodpadla pri predstave, ako Louisova ruka zručne naťahuje malé hodinky Sèvres. Znova si ľahla na teplú voňavú trávu a sledovala, ako sa tieň prevísajúcich konárov posúva od košíka s mliekom a citronádou. Čochvíľa sa košík ocitne na páliacom slnku a ona bude musieť vstať a presunúť ho do chládku. Štyri dievčatá už boli preč aspoň desať minút, možno aj viac. Ani sa nemusela pozrieť na hodinky. Príjemná malátnosť popoludnia jej napovedala, že o tejto hodine ľudia unavení všednými aktivitami zvyknú zadriemať a snívať, na čo sa chystala aj ona. V Appleyardovej akadémii treba žiačky celé poobedie napomínať, aby sedeli rovno a robili si úlohy. Otvorila jedno oko a videla, že dve usilovné sestry pri jazierku odložili skicáre a zaspali. Rosamunde kvickala hlava nad výšivkou. Silou vôle sa mademoiselle prinútila zrátať devätnásť dievčat, ktoré mala na starosti. Všetky okrem Edith a troch starších žiačok boli na dohľad a na dosluch. Zavrela teda oči a dopriala si luxus snívať ďalej prerušený sen.
Medzitým štyri dievčatá postupovali ďalej proti prúdu potoka. Z ukrytého zdroja kdesi v spleti papradia a drieňa pri úpätí Skaly pritekal k pláni piknikovej lúky ako sotva viditeľný pramienok, no zrazu asi na sto yardov zmohutnel a spriezračnel, rezko sa hnal cez hladké kamene a rozlieval sa do maličkého, nádherne zeleného jazierka obkoleseného trávou. Nepochybne preto si toto miesto zvolila na piknik spoločnosť s bričkou. Zavalitý postarší džentlmen s tropickou prilbou položenou na veľkej červenej tvári ležal na chrbte a tvrdo spal s rukami založenými na bruchu prepásanom šarlátovou šerpou. Kúsok od neho sedela útla žena v komplikovaných hodvábnych šatách, so zatvorenými očami sa opierala o strom a kopu vankúšov z bričky a ovievala sa vejárom z palmového listu. Štíhly pekný mládenec – alebo veľmi mladý džentlmen – v anglických pumpkách bol zabratý do časopisu, zatiaľ čo druhý v rovnakom veku alebo trochu starší, pevný a opálený tak, ako bol ten prvý mäkký a ružovolíci, umýval v jazierku poháre na šampanské. Čiapku kočiša a tmavomodré sako so striebornými gombíkmi si nedbanlivo prehodil cez trs sitiny a vystavil tak hustú šticu a mocné červenohnedé ruky, husto potetované obrázkami morských panien.
Hoci sa dievčatá popri nekonečných slučkách a ohyboch vrtošivého potoka ocitli takmer zarovno s piknikovou skupinkou, Hanging Rock sa stále dráždivo ukrývala za zástenou vysokých stromov. „Musíme nájsť vhodné miesto a prejsť na druhý breh,“ ozvala sa Miranda a prižmúrila oči, „inak nič neuvidíme a budeme sa musieť vrátiť.“ Potok sa pred jazierkom rozširoval. Marion Quadová vytiahla pravítko. „Prinajmenšom štyri stopy a žiadne kamene, po ktorých by sa dalo prejsť.“
„Navrhujem, aby sme ho preskočili a dúfali, že to dobre dopadne,“ povedala Irma a už si dvíhala sukne.
„Zvládneš to, Edith?“ opýtala sa Miranda.
„Neviem. Nechcem si zamočiť nohy.“
„Prečo nie?“ opýtala sa Marion Quadová.
„Dostanem zápal pľúc a zomriem, potom si zo mňa prestanete uťahovať a bude vám to ľúto.“
Široký prudký potok preskočili bez nehody a s očividným obdivom mladého kočiša, ktorý ich výkon ocenil prenikavým hvizdom. Len čo boli dievčatá mimo dosluchu a vykračovali k južnému svahu Skaly, odložil mládenec v pumpkách Illustrated London News a prešiel k jazierku. „Pomôžem ti s tými pohármi?“
„Nie, nepomôžete. Len ich trocha pretriem, aby mi kuchárka nevynadala, keď prídeme domov.“
„Aha, chápem… Obávam sa, že aj tak neviem umývať riad… Počuj, Albert… Dúfam, že sa nenahneváš, ak ti poviem, že by som bol rád, keby si to už nerobil.“
„Nerobil čo, pán Michael?“
„Pískal na dievčatá, keď sa chystali preskočiť cez potok.“
„Pokiaľ viem, sme v slobodnej krajine. Čo je zlé na pískaní?“
„Len to, že ty si dobrý chlap a slušné dievčatá nemajú rady, keď na ne popiskujú neznámi muži.“
Albert sa zaškeril. „Tomu neverte! Ženské sú šetky jedna jak druhá, keď ide o mužských. Myslíte, že sú z Appleyardovej akadémie?“
„Doparoma, Albert, veď som v Austrálii sotva niekoľko týždňov, ako mám vedieť, odkiaľ sú? Vlastne som si ich všimol až vtedy, keď si zapískal a ja som zdvihol hlavu.“
„Tak mi môžete veriť,“ povedal Albert, „potĺkam sa tu už dosť dlho a je úplne fuk, či sú z dákej nóbl akadémie alebo z Ballaratovho sirotinca, kde vychovali mňa a moju malú sestru.“
Michael pomaly povedal: „To ma mrzí, nevedel som, že si sirota.“
„Veru hej. Keď nám mamka zdrhla s dákym chlapom zo Sydney a otec sa na nás vykašľal. Vtedy nás odvliekli do toho sprostého sirotinca.“
„Sirotinca…“ zopakoval ten druhý a mal pocit, že počúva správy z prvej ruky o živote na Diablovom ostrove. „Povedz mi, pravdaže ak ti neprekáža o tom hovoriť, aké je vyrastať na takom mieste?“
„Mizerné.“ Albert doumýval poháre a opatrne ukladal plukovníkove strieborné hrnčeky do koženého puzdra.
„Bože, to je otrasné!“
„Ale čo, veď tam bolo v podstate čisto. Žiadne ploštice, len keď tam prišlo dáke decko s hnidami vo vlasoch, vytiahla hlavná vychovávateľka také obrovitánske nožnice a ostrihala ho na koleno.“
Michaela očividne fascinovala téma sirotinca. „Povedz mi o tom viac… Mohol si sa vídať so sestrou?“
„No viete, za mojich čias boli na všetkých oknách mreže, chlapci v jednej triede, dievčatá v druhej. Kristušát, roky‑rokúce som si na tú hnusnú dieru nespomenul.“
„Hovor tichšie. Ak teta začuje, že nadávaš, povie strýkovi, aby ťa vyhodil.“
„To sotva!“ uškrnul sa. „Plukovník vie, že sa mu sakramentsky dobre starám o kone a neodpíjam mu z jeho whisky. Teda skoro vôbec. Priznám sa vám, neznášam ten puch. Toto strýkovo šumivé mi lepšie sadne. Dobré a ľahké na žalúdok.“ Albert sa skutočne vo svete vyznal. Michael ho neskonale obdivoval.
„Počuj, Albert, prestaň ma oslovovať pán Michael. To neznie veľmi austrálsky a vôbec, pre teba som Mike. Teda pokiaľ nás nezačuje teta.“
„Nech je po tvojom! Mike? To je skrátené zo ctihodného Michaela Fitzhuberta, jako sa píše na tvojich listoch? Ježiš. Hotový jazykolam! Svoje by som nepoznal, keby som ho videl napísané.“
Pre anglického mládenca je jeho starobylé meno cenným osobným majetkom, ktoré s ním cestuje všade práve tak ako cestovná taška z bravčovej kože a plná peňaženka, takže po tejto zarážajúcej poznámke potreboval niekoľko minút ticha, aby ju strávil, zatiaľ čo kočiš prekvapivo hovoril ďalej: „Otec si kedy‑tedy zmenil meno, keď sa dostal do úzkych. Zabudol som, pod jakým nás zapísali v sirotinci. Niežeby mi na tom záležalo. Pokiaľ ide o mňa, meno jak meno.“
„Rád sa s tebou rozprávam, Albert. Akosi ma vždy prinútiš zamýšľať sa.“
„Myslenie je fajn, keď máte na také veci čas,“ prehodil kočiš a natiahol sa po sako. „Idem radšej zapriahnuť Starú slávu, inak tvoja teta vyletí z kože. Chce vyraziť skoro.“
„Dobre teda. Trochu si rozhýbem nohy, skôr než pôjdeme.“ Albert stál a díval sa za štíhlym mládencom, ako ladne preskočil potok a vykročil ku Skale. „Vraj rozhýbať si nohy. Stavím sa, že sa chce ešte pozrieť na tie slečinky… Na tú peknučkú s čiernymi kučerami.“ Odišiel ku koňom a začal baliť poháre a taniere do slameného košíka.
Dievčatá už nebolo vidieť, keď Michael vyšiel z prvého pásu stromov. Zahľadel sa na zvislú stenu Skaly a uvažoval, ako ďaleko sa im podarí dostať, skôr než sa zvrtnú späť. Hanging Rock bola, aspoň podľa Alberta, náročná aj pre skúsených lezcov. Ak mal teda Albert pravdu a sú to iba školáčky približne vo veku jeho sestier v Anglicku, ako to, že ich pustili a navyše takto neskoro popoludní? Pripomínal si, že je v Austrálii a tam je možné všetko. V Anglicku sa všetko už stalo a často to vykonali práve rodinní predkovia, zas a znova. Sadol si na padnutý kmeň, počul, že ho volá Albert spoza stromov, a pochopil, že v tejto krajine on, Michael Fitzhubert, bude žiť. Ako sa asi volá tá vysoká bledá s rovnými žltými vlasmi, čo sa ladne niesla ponad vodu ako biela labuť na strýkovom jazere?
[…]
preklad Lucia Halová
Viac o knihe Piknik pri Hanging Rock a jej autorke Joan Lindsay nájdete na stránke Inaque.