Obrys je román v desiatich rozhovoroch. Ide o príbeh spisovateľky, ktorá počas dusivého horúceho leta v Aténach učí na kurze kreatívneho písania.
II
Všimla som si, že keď sme kráčali po úzkom chodníku na rušnej ulici, po ktorej premávalo množstvo áut, Ryan šiel vždy popri budovách.
„Prešiel som si štatistiky o úmrtiach na cestách v Aténach,“ povedal. „Beriem tieto informácie veľmi vážne. Z úcty k rodine sa musím domov vrátiť celý.“
Často na chodníku ležali veľké psy s extravagantne strapatou srsťou. V horúčave pôsobili neživo, okrem nenápadného dýchania sa vôbec nehýbali. Z diaľky niekedy vyzerali ako ženy v kožuchoch, ktoré v opitosti spadli na zem.
„Prekračuješ psy?“ opýtal sa Ryan váhavo. „Alebo ich obchádzaš?“
Tvrdil, že teplo mu neprekáža – v skutočnosti si ho užíval. Mal pocit, že po rokoch vlhkosti konečne vyschne. Ľutoval jedine to, že sa sem dostal až vo veku štyridsaťjeden rokov, pretože mesto mu pripadalo fascinujúce. Škoda, že si ho nemôžu pozrieť aj jeho manželka a deti, ale bol odhodlaný nedať si zničiť pobyt výčitkami. Jeho manželka nedávno strávila víkend v Paríži s priateľkami, kým sa o deti staral sám; cestu sem si zaslúžil, nebol dôvod presviedčať sa o opaku. A absolútne úprimne, deti vás spomaľujú: hneď ráno, kým slnko nezačalo piecť, vyšiel na Akropolu a s deťmi v závese by to asi nezvládol, nie? A aj keby ich tam zaviedol, celý čas by sa bál, že sa spália alebo dehydrujú, a hoci by sa mu naskytol pohľad na Parthenón ako na zlatobielu korunku na vrchole kopca so žiarivo modrou pohanskou oblohou v pozadí, neprecítil by to rovnako ako dnes ráno, keď výjav vdychoval do temných zákutí svojho bytia. Cestou tam si z nejakého dôvodu spomenul, ako mu kedysi v detskej izbe posteľná bielizeň vždy smrdela plesňou. Keď si otvorila skriňu v dome u našich, väčšinu času po zadnej doske stekala voda. Keď sa z Tralee sťahoval do Dublinu, zistil, že všetky knihy sa prilepili k policiam. Beckett a Synge sa rozmočili a premenili na lepidlo.
„Čo naznačuje, že som nebol veľký čitateľ,“ povedal, „takže sa k tomu veľmi nepriznávam.“
Nie, ešte nikdy nebol v Grécku a ani v inej krajine, kde sa slnko dá považovať za samozrejmosť. Jeho žena bola alergická – na slnko, spresnil. Rovnako ako jeho aj ju vychovali vo vlhku a tieni a z pobytu na slnku sa jej vyhádzali fialové škvrny a pľuzgiere; celkovo neznášala horúčavu, z tepla dostávala migrény a vracala. Na prázdniny s deťmi chodili do Galway, kde mali jej rodičia dom, a ak si chceli oddýchnuť od Dublinu, vždy mohli zájsť do Tralee. Návšteva starých rodičov je povinnou jazdou a zvyčajne je to miesto, kde ťa musia za každých okolností prijať, skonštatoval. A jeho manželka na to všetko navyše verila: na širšiu rodinu, nedeľné obedy a deti u oboch párov starých rodičov, ale keby bolo na ňom, pravdepodobne by už nikdy neprekročil prah rodičovského domu. Niežeby mu nejako ublížili, hovoril, sú milí, myslím si, že by mi to len nenapadlo.
Prešli sme okolo kaviarne so stolmi na terase pod markízou a ľudia sediaci za nimi pôsobili nadradene, pokojne a vyrovnane v tieni, zatiaľ čo my sme sa nezmyselne trmácali v horúčave a dave na ulici. Ryan vyhlásil, že by sa niekde zastavil napiť; predtým tu raňajkoval, hovoril, a vyzeralo to tam príjemne. Nebolo jasné, či si do kaviarne chce sadnúť so mnou alebo nie. V skutočnosti to naformuloval tak starostlivo, až som nadobudla dojem, že spoločnosti sa radšej vyhýba. Neskôr som si v jeho vystupovaní začala všímať podobné indície: keď ľudia niečo plánovali, Ryan vždy povedal „Možno sa neskôr pridám“ alebo „Možno sa tam uvidíme“, ale nikdy nesľúbil, že niekam príde v konkrétnom čase. To, čomu sa venoval, priznal, až keď to dokončil. Raz som ho náhodou stretla na ulici a všimla som si, že dozadu začesané vlasy má mokré, a tak som sa ho rovno opýtala, kde bol. Priznal sa, že si bol zaplávať vo veľkom bazéne pri hoteli Hilton, tváril sa ako hosť a dal si štyridsať dĺžok bok po boku s ruskými plutokratmi, americkými biz-nis-menmi a dievčatami s chirurgicky vylepšenými postavami. Bol si istý, že plavčíci si ho všimli, ale ani jeden z nich sa mu neodvážil nič povedať. Ako inak má cvičiť uprostred autami prepchatého mesta v štyridsaťstupňovej horúčave?
Na terase sa usadil ako všetci muži chrbtom k stene, aby mal výhľad na kaviareň a ulicu. Sadla som si oproti, a keďže som sa nemala kam inam pozerať, dívala som sa naňho. Ryan so mnou učil na letnom kurze: z diaľky vyzeral ako konvenčne pekný svetlo-ryšavý muž, ale zblízka z neho vyžarovalo niečo nepríjemné, akoby bol poskladaný z nesúrodých prvkov, takže jeho výzoru chýbala harmónia. Mal veľké biele zuby, ktoré mu vždy trošku vytŕčali, mäkké, ani nie svalnaté, ani nie tučné telo. Z malej a úzkej hlavy mu ako pichliače vyrastali riedke, takmer bezfarebné rovné vlasy, ani jeho mihalnice nemali farbu, a teraz ich ukrýval za slnečnými okuliarmi. S črtami mu kontrastovalo husté, rovné a čierne obočie. Keď k nám prišla čašníčka, zložil si okuliare a videla som mu do malých bledomodrých očí v začervenaných bielkach. Aj okolie očí mal červené, akoby ich mal zapálené alebo mu ich podráždilo slnko. Čašníčky sa opýtal, či má nealkoholické pivo, a ona sa k nemu naklonila, chytila si ucho, zjavne nerozumela. Zobral zo stola lístok a spoločne ho skúmali.
„Je niektoré z týchto pív,“ hovoril pomaly a prechádzajúc ukazovákom po zozname sa na ňu často pozeral, „nealkoholické?“
Naklonila sa, aby videla lepšie na miesto, kde ukazoval, pričom nespúšťal oči z jej mladej a krásnej tváre, lemovanej dlhými kučerami, ktoré si stále zakladala za uši. Keďže ukazoval na niečo, čo tam nebolo, jej zmätok trval dosť dlho, a nakoniec vyhlásila, že bude musieť zájsť po manažéra. Vtedy zatvoril lístok ako učiteľ na konci hodiny a povedal jej, aby sa netrápila, že si dá normálne pivo. Takáto zmena ju zmiatla ešte viac: znova sa otvoril lístok, lekcia sa opakovala a ja som zistila, že mi pozornosť uteká k ľuďom pri ďalších stoloch a na ulicu, kde prechádzali autá a psy ležali ako kôpky kožušiny na pražiacom slnku.
„Obsluhovala ma dnes ráno,“ vysvetlil mi Ryan, keď čašníčka odišla. „Tá istá. Gréci sú nádherní ľudia, nie? Škoda, že nemá to pivo. U nás ho majú všade.“
Hovoril, že sa vážne snaží obmedziť pitie alkoholu, od vlaňajška sa začal starať o svoje zdravie, každý deň chodí do posilňovne a jedáva šaláty. Po narodení detí sa trochu opustil a navyše v Írsku je ťažké byť zdravý; búri sa proti tomu celá tamojšia kultúra. V mladosti bol fakt dosť obézny, ako väčšina miestnych v Tralee vrátane jeho rodičov a staršieho brata, ktorý dodnes hranolčeky považuje za jedno z piatich kusov dennej dávky ovocia a zeleniny. Trpel aj niekoľkými alergiami, ekzémom a astmou a výživa v rodine ich nijako nezmierňovala. Na základnej škole museli nosiť krátke nohavice s vlnenými podkolienkami, ktoré mu ekzém príšerne dráždili. Stále mal v živej pamäti, ako si ich večer zvliekal a spolu s nimi aj kus pokožky. Samozrejme, dnes dieťa okamžite zoberieš za dermatológom alebo homeopatom, ale vtedy to bolo treba len vydržať. Keď sa mu ťažko dýchalo, rodičia ho posadili do auta. A pokiaľ šlo o váhu, pokračoval, len zriedka si videla seba alebo niekoho iného nahého. Spomínal si na pocit oddelenosti od vlastného tela, keď sa plahočil vo vlhkom plesnivom vzduchu v dome s upchatými pľúcami a svrbiacou pokožkou, žilami plnými cukrov a tukov, s trasľavým telom napchatým do nepohodlného oblečenia. Ako stredoškolák bol plachý, veľa sa nehýbal a vyhýbal sa vystavovaniu svojho tela pohľadom iných. Ale potom strávil rok v Amerike na kurze kreatívneho písania a zistil, že vďaka úsiliu a vôli dokáže vyzerať úplne inak. Na internátoch bola posilňovňa a bazén a v jedálni aj potraviny, o ktorých dovtedy ani nepočul – ružičkový kel, celozrnné pečivo a sója; a navyše ho obklopovali ľudia oddaní kultu tela a jeho transformácii. Koncept prijal takmer zo dňa na deň: mohol sa rozhodnúť, ako chce vyzerať. Žiadne predurčenie neexistuje; uvedomil si, že pocit podriadenia sa osudu a fatalizmus, ktorý nad ním visel ako príkrov celý život, môže pokojne nechať v Írsku. Pri prvej návšteve posilňovne videl nádherné dievča cvičiť na stroji a zároveň čítať hrubú knihu filozofie, ktorú malo otvorenú na pulte pred sebou, a on nedokázal uveriť vlastným očiam. Zistil, že pri každom zo strojov bol stojan na knihu. Tento konkrétny stroj sa volal stepper a simulovala sa na ňom chôdza do schodov: odvtedy ho používal vždy s knihou pred sebou, pretože obraz dievčaťa (ktoré na svoje nesmierne sklamanie už viac nestretol) mu zostal vypálený v mysli. Počas toho roka musel vyjsť kilometre poschodí, pričom sa ani nepohol z miesta, čo bol ďalší obraz, ktorý si zvnútornil, nevidel už len dievča, ale aj schodisko a seba, ako po ňom stúpa hore za knihou ako osol za mrkvou. Musel vyjsť po schodoch, aby sa oddelil od miesta, z ktorého prišiel.
Odchod do Ameriky nebol len šťastnou náhodou: v jeho živote predstavoval kľúčový zlom, a keď sa zamyslel, aký by bol a čo by robil, keby k nemu nedošlo, bol mierne vydesený. O kurze kreatívneho písania mu povedal učiteľ angličtiny z vysokej školy a podporil ho v tom, aby si podal prihlášku. Keď prišlo rozhodnutie, boli už prázdniny a on sa vrátil do Tralee k rodičom, pracoval v hydinárni a začal si s oveľa staršou ženou s dvomi deťmi, ktorá si už určite predstavovala, ako im bude robiť náhradného otca. Vo vyjadrení sa písalo, že škola mu na základe posúdenia textu, ktorý poslal, ponúka štipendium spolu so školným na ďalší rok, ak by chcel získať učiteľský diplom. O štyridsať-osem hodín sedel v lietadle s pár knihami a s oblečením, ktoré mal na sebe, a prvýkrát v živote opúšťal Britské ostrovy, pričom nemal tušenie, kam ide. Vedel len to, že svet nad oblakmi vyzerá ako nebo.
V skutočnosti približne v rovnakom čase odišiel do Ameriky aj jeho starší brat. Nikdy si nemali čo povedať a o Kevinových plánoch ani nevedel, ale z odstupu mu to pripadalo len ako zhoda náhod. Kevinovi však šťastie neprialo. Vstúpil do armády, do US Marine Corps, a v čase, keď Ryan cvičil na stepperi, Kevin zhadzoval sadlo vo výcvikovom tábore v Tralee. Ryan vedel, že pokojne mohol bývať za rohom, hoci Amerika je veľká a bolo to vysoko nepravdepodobné. Navyše, dodal zjavne úprimne, práca v armáde si vyžaduje veľa presunov. Ale vďaka ďalšej náhode sa bratia po troch rokoch naraz vrátili do Írska a stretli sa s rodičmi v obývačke ako štíhli vyšportovaní muži; Ryan mal učiteľský diplom, zmluvu na knihu a priateľku baletku a Kevin si zo zámoria priviezol groteskne potetované telo a duševnú poruchu, ktorá znamenala, že už nikdy nebude žiť ako predtým. Imaginárne schodisko podľa všetkého viedlo nielen nahor, ale aj dole: Ryan a jeho brat sa stali príslušníkmi dvoch rôznych spoločenských tried, a zatiaľ čo Ryan odišiel do Dublinu učiť na univerzitu, Kevin sa vrátil do vlhkej detskej izby, kde je s výnimkou niekoľkých hospitalizácií na psychiatrii dodnes. Najfascinujúcejšie je, hovoril Ryan, že jeho rodičia neboli ani hrdí na to, čo dosiahol on, ani neakceptovali zodpovednosť za Kevinovo psychické zrútenie. Snažili sa ho zbaviť trvalou hospitalizáciou, ale zo psychiatrie ho vždy ako večnú čiernu ovcu poslali domov. Napriek tomu však Ryanom mierne pohŕdali; bol spisovateľ a univerzitný učiteľ, ktorý žil v peknom dome v Dubline a práve si mal zobrať nie baletku, ale Írku, s ktorou sa priatelil na vysokej škole ešte pred odchodom do Ameriky. Ryan sa naučil, že zlyhania sa neustále vracajú, pričom o úspechoch sa človek musí zakaždým presviedčať nanovo.
Úzkymi modrými očami sa zahľadel na mladú čašníčku, ktorá vychádzala z tieňa s našimi nápojmi.
„Ach, utečme spolu,“ povedal, keď sa naklonila, aby pred neho položila pohár. Musela ho počuť, ale odhadol to dokonale: jej úžasné črty pripomínajúce sochu sa ani nepohli. „Toto sú ľudia,“ pokračoval stále ju pozorujúc, keď od nás odchádzala. Opýtal sa, či to tu poznám, a tak som mu porozprávala, ako som pred tromi rokmi bola v Aténach na trochu tragickej dovolenke s deťmi.
„Sú to nádherní ľudia,“ zdôraznil. Po chvíli dodal, že to podľa neho dáva zmysel vzhľadom na tunajšiu klímu, životný štýl a, samozrejme, stravovanie. Keď sa pozrieš na Írov, vidíš storočia dažďa a nahnitých zemiakov. Jeho vnútorný zápas, kontaminované mäso v útrobách, mu nedal pokoj: v Írsku bolo také ťažké cítiť sa čisto tak ako v Amerike alebo tu. Spýtala som sa, prečo sa po škole vrátil, vysvetlil mi, že mal veľa dôvodov, ale ani jeden z nich nebol zvlášť dobrý. Skrátka, vrátiť sa ho prinútili všetky dokopy. V skutočnosti bol však jeden z nich ten istý, pre ktorý si na začiatku Ameriku obľúbil: pocit, že všetci prichádzajú odnikiaľ. Teda, jasné, že odniekiaľ pochádzajú, pokračoval, ale nevládne tam presvedčenie, že rodné mesto čaká, kým sa doň víťazoslávne vrátiš; neovláda ich pocit predurčenia, ktorý zázračne nechal za sebou, keď sa prvýkrát vzniesol nad oblaky. Spolužiaci robili z jeho írskych koreňov veľkú vedu, poznamenal: pristihol sa pri tom, ako začal hrať ich hru, rozprával s prízvukom a sám seba takmer presvedčil, že írskosť je samostatná identita. Koniec koncov, akú inú mal na výber? Trochu ho desila predstava života bez koreňov, už nemal pocit prekliatia, ale požehnania, dokonca skoro prestal neznášať pocit predurčenia, alebo ho skôr videl v inom svetle. Písanie pretváralo bolesť: Írsko mu slúžilo ako osnova, minulosť strávená v Tralee ako štruktúra. Zrazu mal dojem, že sa nedokáže vyrovnať so zásadnou anonymitou v Amerike. Úprimne, nebol najtalentovanejším študentom v ročníku – nemal problém to priznať – a jedným z dôvodov bola anonymita, s ktorou sa museli jeho spolužiaci vyrovnávať, pričom on to nerobil. Píšeš lepšie, keď nemáš identitu, o ktorú by si sa oprela: vnímaš svet akosi otvorenejšie, bez filtra. Navyše v Amerike bol oveľa väčším Írom ako doma.
Dublin videl detskými očami s profesormi na bicykloch, ktorí sa ulicami v tmavých talároch premávali ako čierne labute. Vídaval tam celé roky vlastne sám seba? Čierna labuť kĺžuca sa po hladine chráneného mesta, slobodná medzi jeho múrmi; to nie je americká verzia slobody – veľká, rozľahlá a bezhraničná ako prérie. Vrátil sa s primeranou aurou úspechu – mal učiteľské miesto, baletku a zmluvu na knihu. Baletka sa po šiestich mesiacoch vrátila domov a kniha, dobre prijatá zbierka poviedok, je dodnes jeho jediným uverejneným dielom. S Nancy je stále v kontakte: vlastne si predvčerom písali na facebooku. Už netancuje, pracuje ako psychoterapeutka, i keď podľa Ryana bola sama trochu šibnutá. Býva s matkou v New Yorku, má štyridsať a jeho zaráža, že sa vôbec nezmenila a je viac-‑menej rovnaká ako v dvadsiatich troch rokoch. Zatiaľ čo on sa zmenil v každom ohľade – má ženu a deti, dom v Dubline. Má pocit, že je zakrpatená, hoci vie, že to nie zdvorilé. Vždy sa ho opýta, či už napísal niečo nové, a on by jej veľmi rád odpovedal otázkou (aj keď to nikdy nespraví), či už konečne začala žiť.
Pokiaľ ide o poviedky, stále sa mu páčia, z času na čas si v knihe zalistuje. Niektoré z textov sa často objavujú v antológiách; jeho agent pred pár mesiacmi predal práva na preklad albánskemu vydavateľstvu. Ale istým spôsobom je to ako prezerať si svoje staré fotky. Nastane moment, keď treba záznamy aktualizovať, pretože sme stratili kontakt s tým, kým sme boli. Vlastne ani nevie, ako sa to stalo, vie len, že sa už v poviedkach nespoznáva, hoci si spomína na vnútornú explóziu, ktorá sprevádzala ich písanie, na niečo, čo sa v ňom hromadilo a neúnavne sa tlačilo na svet. Odvtedy ten pocit nezažil, takmer má dojem, že na to, aby zostal spisovateľom, by sa ním mal stať nanovo, ale možno by bolo ľahšie stať sa astronautom alebo farmárom. Akoby si nevedel spomenúť, čo ho pred toľkými rokmi priviedlo k slovám, hoci s nimi stále pracuje. Myslím si, že je to ako s manželstvom, povedal. Celú štruktúru si vybuduješ počas intenzívneho obdobia, ktoré sa už nezopakuje. Stane sa základom tvojej viery a niekedy o nej pochybuješ, ale nikdy sa jej nevzdáš, pretože na tom pilieri stojí priveľký kus tvojho života. Hoci pokušenie môže byť obrovské, dodal, keď okolo nášho stola prešla mladá čašníčka. Musela som sa zatváriť nesúhlasne, pretože vysvetlil: „Keď ide moja žena večer von s kamoškami, díva sa po chlapoch. Sklamalo by ma, keby to nerobila. Sprav si radosť, hovorím jej. Popozeraj sa. A ona mi vraví to isté – choď a dívaj sa.“
Spomenula som si na večer spred pár rokov v bare so skupinkou ľudí, v ktorej boli aj mne neznámi manželia. Žena si všímala príťažlivé dievčatá a upozorňovala na ne svojho manžela; sedeli tam a rozoberali črty rôznych dievčat, a keby som v nestráženej chvíli nezahliadla výraz absolútneho zúfalstva na ženinej tvári, myslela by som si, že ich to oboch veľmi baví.
Ryan povedal, že s manželkou majú dobrý vzťah. Delia sa o starostlivosť o deti a domáce práce – jeho žena nebola mučeníčka ako jeho matka. Chodila na dovolenky s kamarátkami a očakávala, že sa v jej neprítomnosti o všetko postará: keď si dali vzájomnú slobodu, chápalo sa, že ju budú využívať rovnakou mierou. Ak to aj znie vypočítavo, pokračoval, je mi to jedno. Starostlivosť o domácnosť je trochu ako riadenie firmy. Aby dlhodobo fungovala, je nutné, aby všetci zúčastnení hneď na začiatku jasne povedali, čo potrebujú.
[…]
preklad Kamila Laudová
Viac o knihe Obrys a jej autorke Rachel Cusk nájdete na stránke Inaque.