Vychádza zbierka piatich poviedok Paola Cognettiho s názvom Niečo malé, čo každú chvíľu vybuchne.
KOSTLIVKYNE
Uprostred sobotnej noci zazobaní rodičia odchádzajú z večierkov zazobancov.
V prvú sobotnú noc prichádzajúceho leta medzi jednou a druhou ráno pod mesiacom v splne naši rodičia schádzajú ako klesajúce hudobné tóny prístupovou cestou z vily na kopci: muž a žena v takmer dvadsaťročnom manželskom zväzku, v takmer dvadsaťročnom manželstve plnom omylov, sľubov, podrazov a odpustení, vo zväzku, ktorý vďaka tomu dozrel a spevnel; rodičia sa uprostred sobotnej noci v objatí vzďaľujú od zámožnej vily.
Naše matky si opierajú hlavu o plecia našich silných otcov: o telá vypracované vo VIP posilňovniach, vyleštené kilometrami bicyklovania a plávania, obdivované počas stretnutí dozorných rád; muži vedú telá svojich manželiek preč od lámp a fontán, od stoličiek a stolov z kovanej ocele, od pripitých a šťastných mužov a žien, od zazobaných priateliek a priateľov prejavujúcich radosť a opojenie uvoľnenými kravatami, goliermi so stopami od rúžu, podkladovým krémom nazbieraným vo vejárikoch vrások okolo úst, od viac či menej oficiálnych mileneckých párov, ktoré naši rodičia zdravia s blahosklonnosťou vyhradenou telesným slabostiam, koniec koncov ich chráni erotická aura dvojíc v strednom veku, ktoré si trochu vypili.
Na záver procesie, na parkovisku, naši otcovia prebudia svoje luxusné anglické či nemecké autá, v ktorých sa naše matky zahniezdia, prepadnú sa do kožených sedadiel a čelá si oprú o studené sklá. Možno spia, napriek klimatizácii a zákrutám v pahorkoch, alebo možno okienkom pozorujú krajinu: odbočky na súkromné cesty, elektrické brány a priemyselné kamery, miesta niekdajších večierkov, ktoré prebúdzajú prúd spomienok v srdciach našich slabých matiek, matiek oslabených pasivitou a frivolnosťou, vážnosťou služobníctva, rozmarmi hormónov a chlácholením psychofarmák, zoznamom výčitiek, počnúc stredoškolákom obetovaným dominantnému mačovi, zrieknutím sa divadelnej alebo klavírnej kariéry alebo vysokoškolského diplomu až po poslednú diétu, ktorú prerušil záchvat pažravosti, poslednú tajne vyfajčenú cigaretu a litánie odriekavané počas terapeutických sedení alebo telefonátov s priateľkami.
Napokon tváre našich rodičov osvetlí vstupné svetlo pri bráne domu: pravidelne sa strieda žltá s čiernou. Na reflektory anglického alebo nemeckého auta štekajú dvaja dalmatínci a bežia im naproti. Naše matky sa prebudia alebo prebudenie predstierajú, vystúpia z auta, sklonia sa k psom a hladia ich, zatiaľ čo naši otcovia odhŕňajú suché lístie zo vstupného schodiska, a tak rituálnymi gestami dávajú najavo vlastníctvo svojho druhého či tretieho domova, úmyselné zariekanie, ktoré má oddialiť predstavenie, ktoré ich čaká o pár krokov neskôr, na konci cesty, v kuchyni.
Toto je ich osobné peklo. Kuchyňa. Peklo, do ktorého sa naši rodičia večer čo večer vracajú. Kuchyňa nadizajnovaná kamarátom architektom, jedným z profesionálneho zoznamu zahŕňajúceho kamaráta chirurga, kamaráta advokáta, kamaráta obchodníka a kamaráta notára. Kuchyňa naprojektovaná tak, aby bola srdcom domu, hoci ide o druhý či tretí domov, s centrálnym digestorom, barovými stoličkami, ostrovčekom a okrúhlym oknom s výhľadom do záhrady; šošovka, cez ktorú kedysi slnko zaplavovalo svetlom jarné raňajky. V kuchyni, do ktorej naši otcovia nanajvýš nakuknú, pokrútia hlavami a povzdychnú si, než vyjdú do spálne, pričom naše matky odsúdené na utrpenie zrekonštruujú gastronomický priebeh večera, pohľadom skontrolujú chladničku a mramorovú kuchynskú dosku, ponárajú prsty do odtoku v dreze a nakoniec skúmajú obsah odpadkového koša. Nájdu zvyšky pečeného mäsa, celú jahňacinu, ktorú popoludní upiekla domáca, zvyšky bielych cibúľ a pečených zemiakov, zvyšky francúzskeho syra, po ktorom celé dni páchlo anglické či nemecké auto, zvyšky torty, zákuska so sezónnou polevou, broskyne a jahody a marhule a šľahačky: zvyšky celkom tradičného jedla, nedeľného obeda, počas ktorého naši otcovia budú musieť predostrieť starým otcom ročnú uzávierku rodinnej firmy v červených číslach, menu pripravené, aby čestným predsedom osladilo vlastnú finančnú nespôsobilosť. Jedlo zmietnuté z povrchu zemského spolu s litrom polotučného mlieka, základnou prísadou procesu vracania, ku ktorému práve teraz dochádza v záchode na prvom poschodí: štyri steny pokryté ružovými kachličkami a nálepkami
101 dalmatíncov, kúpeľňa neprístupná našim rodičom, herňa a mučiareň ich kostnatých dcér.
Oveľa neskôr naše matky vojdú do spálne. Rozpustia si vlasy, pred toaletným zrkadlom si zotrú zvyšky mejkapu a sĺz, zbavia sa šiat nasiaknutých potom a vkĺznu do čistej posteľnej bielizne, voňajúcej po slnečných lúčoch, už zohriate dokonalým metabolizmom ich manželov. Nešťastné ženy v náručiach mužov v pyžamách: v posteliach ako táto, v starých manželských posteliach, v rodinných posteliach, v posteliach čoraz zriedkavejších sexuálnych stretnutí, sa naši rodičia predtým, ako zhasnú svetlo, a po tom, čo sa prihodilo toto alebo niečo podobné, rozhodnú poslať nás sem.
***
Je to švajčiarska klinika. Letný tábor pre anorektičky, chránený smrekovými lesmi v nadmorskej výške pár tisíc metrov. Okolo dvora stoja tri budovy v alpskom štýle, každá s prízemím z kameňa, telom z dreva a strechou znova z kameňa. Každá je vybavená komínmi, podkroviami, čipkovanými záclonami a muškátmi na balkónoch. Margot, ktorej skutočné meno je Margherita, je práve v okne svojej izby na prvom poschodí budovy nazvanej oddelenie: v stroho vybavenej spálni stojí skriňa, písací stolík, stolička a stojan na infúziu. Na obed si Margot môže vybrať medzi umelou výživou alebo podnosom, ktorý jej nemecká ošetrovateľka nechala na posteli už pred dvadsiatimi minútami. Varená zelenina, ovocná šťava, ryža. Margot vie, že jedného dňa sa vzdá. Teraz ešte nie, pomyslí si. Treba si brániť česť. Ešte nie.
Dnes je prvý júlový pondelok. Pacientky sa na začiatku letných prázdnin trúsia nepravidelne a popoludnia si zachovávajú príchuť novoty. Zastavujú a odchádzajú autá, z ktorých sa vykladajú batožiny, s ktorými sa treba teperiť hore. Dievčatá sa znovu zmocnia izieb a nádvoria, zatiaľ čo uzly starých spojenectiev sa obnovujú: priateľky z minulého roka si sprisahanecky kývnu, nepriateľky si vymenia ľadové pozdravy. Veteránky na príhovore chýbajú, veď sú už veľké a namiesto nich tam stoja čerstvo naverbované dievčatá, ktoré treba vycvičiť. Rodičia sú si všetci podobní.
Margot má sedemnásť a za sebou tri pobyty. Fajčí cigaretu, sedí na rímse, jednu nohu si pokrčila pod seba. Pozerá sa na kľukatú cestu, vedúcu z údolia, na lesk metalízy, ktorý sa mihne na každej zákrute v lese, a sama so sebou sa staví, že najbližšiu pacientku dovezú na Porsche. Z výšky pozoruje svoje spolupacientky počas odpočinku: menšie dievčatá, trinásť- a štrnásťročné hrajú volejbal na kriedou nakreslenom ihrisku uprostred nádvoria. Staršie dievčatá si ich nevšímajú, sedia na lavičkách v skupinkách po dvoch či troch. Margot ich ráta: dvadsaťdva. Klinika je takmer plná. Nevidí Gretu ani Giuliu, no vie, že sestry niekde pre ňu pracujú. Dohadujú obchody a vydierajú v malom, stanovujú hierarchie, korumpujú vychovávateľky, aby získali alkohol a cigarety. Potom vidí Lekárku. Stojí v okne svojej pracovne ako na stráži. Pozerá sa na vstupnú cestu do kliniky, na hodinky a znovu na cestu. Margot si spojí vyčkávanie s dôležitým príchodom a príjazdom Porche: teatrálne si zívne a znovu sleduje cestu s obnoveným a trpezlivým záujmom.
Ako každé izolované prostredie má aj klinika svoje pravidlá, zvonku nepochopiteľné, no úplne logické pre toho, kto žije vnútri. Lekárka je miestna kráľovná a v podkroví hlavnej budovy má svoje komnaty. Na prvom poschodí sú dve auly a knižnica, k tomu veľký salón, v ktorom sa pacientky schádzajú na skupinové aktivity, na hry počas daždivých dní a týždenné sčítavanie bodov. Toto je srdce systému. Body. Princíp má vedecký názov: zmena správania. Body každú nedeľu prerátava Lekárka osobne, podľa nabratej váhy a úrovne spolupráce v psychoanalytickej terapii. Sú tu ďalšie malé bonusy, ktoré sa získavajú v kurzoch a pri domácich prácach, no rozhodujúce faktory sú iba dva: hmotnosť a analýza. Kto priberie, zvíťazí. Kto sa vyrozpráva, zvíťazí. Žiadna diplomacia, žiadne pomalé nahlodávanie, žiadne úskoky okrem vydierania.
Margot pochopila dôvod takejto brutálnej metódy. Anorektičky sú zvyknuté na čísla: prerátavajú kalórie, počet krokov nutných na ich spálenie, množstvo nenávisti, ktorú treba vydať výmenou za hrôzu. Neznášajú rozkazy a naozaj, tu vnútri nie je nič povinné. Možno odmietnuť jedlo, počas terapie hrať nemú. Možno fajčiť, nadávať, plakať alebo sa hádzať o zem, behať okolo kliniky po raňajkách alebo inak hysterčiť, no platí sa za to: strácajú sa body a život vnútri sa riadi bodmi. Body sú potrebné na používanie telefónu, požičanie knihy z knižnice, objednávku iného jedla ako zo stanoveného menu, samostatnú cestu na záchod. Takže úsek, na ktorom sa teraz Margot nachádza, je ozajstné a pravé nemocničné oddelenie: izolácia pre pacientky v ťažkej fáze a pre recidivistky, sú v ňom ihly, zápach dezinfekcie a odborný personál. Budova oproti je akási škola s kuchyňou a jedálňou, izbou pre vychovávateľky, spálňami a prémiovou manzardou, bytom pre štyri osoby, kde sa v auguste presťahujú tie najbodovanejšie. Budovy sú identické a celý čas na seba vidia, takže každá pacientka vždy vie, odkiaľ prichádza, kam sa dostala a kam smeruje. Je to systém postavený na princípoch anorexie: železné pravidlá a jeden proti všetkým. Takže, pomyslí si Margot, preto tak dobre funguje.
Auto je Porsche Cayenne. Vynorí sa z lesa a stúpa smerom ku klinike, prednými kolesami zastaví na volejbalovom ihrisku. Malé dievčatá sa prestanú hrať. Staršie prerušia svoje znudené rozhovory. Aj vychovávateľky, ktoré sa počas oddychu opaľujú na lúke vedľa cesty, sa otočia, aby sa pozreli, kto prichádza. Majiteľ Porsche vystúpi a prejde okolo: žiadna matka, pomyslí si Margot, tento chlap je pristarý, aby bol otcom. Otvorí dvere a vezme za ruku svoju malú blonďavú kostlivkyňu v ružových šatách a s plyšovým medveďom pod pazuchou. Keď pár prejde nádvorím, malé dievčatá sa znovu začnú hrať, staršie sa vrátia k rozhovorom a Margot sa pozrie hore. Lekárka zmizla zo svojho okna. Okrem mier, hoci sa už naučila nedať sa nimi oklamať, sa jej nová pacientka zdá zjavne primladá. Možno najmladšia, akú tam kedy videla. A pomyslí si: to ťa znepokojuje? Ide iba o vek alebo o niečo iné? Má pocit, že našla slabé miesto, no potrebuje sa dozvedieť, kde ju dajú, aby mohla ísť na vec. Skôr ako sa vráti dnu, si ešte poslednýkrát potiahne z cigarety a ohorok vyhodí na nádvorie.
„Anorektičky sú klamárky,“ povie Margot o týždeň neskôr. „Mohla by som povedať zachráňte ma, chcem sa uzdraviť, chcem, aby ste mi pomohli stať sa lepším človekom. No pravdou je, že mne sa choroba páči. Aj teraz, keď sa kŕmim, teraz, keď akceptujem terapiu a všetko ostatné, viem, že si ju chcem nechať.“
„Vďaka chorobe sa môžeš cítiť výnimočná,“ povie Lekárka.
„Stále sa k tomu vraciame, však? Sme také predvídateľné, všetky chceme najkrajšie šaty a otcovskú lásku. A napriek tomu si myslím, že je to otázka identity, potreba povedať: toto som ja, toto sú iní. A ja sa od vás líšim, rozumiete?“
Je nedeľné ráno. V posledných dňoch Margot začala spolupracovať a dnes večer bude premiestnená do spoločnej spálne. Teraz je vystretá na ležadle v Lekárkinej pracovni: pozerá sa na hrče na drevenom strope a počúva tikanie nástenných hodín, klapnutie puzdra na okuliare, šušťanie papiera. Je to jej zošit, akýsi denník, ku ktorého písaniu nabádajú počas liečenia všetky pacientky.
„Toto mi pripomína niečo, čo si napísala,“ povie Lekárka. „Aha, tu som to podčiarkla. Cítim sa plná svojej matky.“
„Vaším problémom je, že ste príliš posadnutá symbolmi,“ povie Margot. „Matka vás kŕmi svojím mliekom, to znamená, že vlastným telom, takže sebou. Jesť znamená napĺňať sa ňou. Vracať je ako vyvracať ju. No pri mne to neplatí, moja matka ma nikdy nedojčila.“
„Opýtala si sa prečo?“
„Pozrime sa, teraz by som mala povedať niečo dramatické. Nechcela ma, bola žiarlivá, chcela sa ma zbaviť. No moja matka nie je taká bystrá. Pravdepodobne sa obávala, že si zničí prsia.“
Lekárka si povzdychne. Zatvorí zošit a odloží ho. Okuliare vloží do puzdra. Čas vypršal.
„Máme novú pacientku,“ povie, zatiaľ čo sa Margot posadí na ležadlo. „Viem, že si ju videla, keď prichádzala. Volá sa Lucia.“
„Malá blondínka. Koľko má rokov?“
„Dvanásť. Tento rok mala ísť do siedmej triedy, no nakoniec do školy vôbec nešla. Hľadám niekoho, kto jej pomôže s úlohami, aspoň kým ostane na oddelení.“
„A ja s tým mám akože čo?“
„Si výborná v matematike. Zváž to. Dostaneš za to body.“
„Koľko?“ opýta sa Margot.
„Uvidíme,“ odpovie Lekárka. „Nemám chuť sa dnes s tebou naťahovať, Margherita, dnes nie.“
V ten večer je v spálni starších dievčat malá párty. Greta a Giulia zorganizovali privítanie obyvateľky poslednej postele v izbe, ktorá tradične patrí líderke, ktorou sa dnes večer znova stane Margot. Giulia sedí na zemi: má na sebe hodvábnu bielizeň, odhalené nohy a elektrický depilátor, ktorým si prechádza zdola nahor od členkov ku kolenám a loví chĺpky, ktoré sa pre rozkývané hormóny utrhli z reťaze. Greta pracuje na posteli oproti: v tričku a teplákoch, s kapucňou na hlave, ako lupička. Pred chvíľou si zo svojej skrinky vybrala kozmetický kufrík so zámkou na heslo a teraz položila na stolík tri flakóny francúzskeho parfumu. Dior, Givenchy, Yves Saint‑Laurent. Giulia je telo, Greta je hlava: sofistikovaná bábika, stroj na míňanie peňazí pre dedičov a geniálna študentka, ktorá je dva roky pred rovesníčkami. Pripravili pre ne projekty. Investície, prestížne vzdelanie, zoznamy partnerov. No v istej chvíli sa všetko pokazilo.
[…]
Preklad Peter Bilý
Viac o knihe Niečo malé, čo každú chvíľu vybuchne a jej autorovi Paolovi Cognettim nájdete na stránke Inaque.