Nikdy nevydaná autobiografická novela veľkej filozofky a feministickej ikony Simone de Beauvoir, ktorú napísala v roku 1954.
Vyrozprávala v nej príbeh svojho priateľstva s Élisabeth Lacoinovou, ktorú stretla ako deväťročná v súkromnej katolíckej škole Adeline Désirovej. V novele sa volajú Sylvie a Andrée.
Zmaturovali sme a po dlhých diskusiách pani Gallardová konečne Andrée dovolila chodiť tri roky na Sorbonu. Andrée sa rozhodla študovať literatúru, zatiaľ čo ja som si vybrala filozofiu; často sme sa spolu učili v knižnici, no na prednášky som chodila sama. Spôsob reči, prejavu či vyhlásenia iných študentov a študentiek ma zarážali; zdali sa mi priveľmi oslobodení od kresťanskej morálky, ktorú som naďalej rešpektovala. Nie náhodou som si porozumela s Pascalom Blondelom, ktorý mal povesť praktizujúceho katolíka. Oslovili ma jeho dokonalé spôsoby, nádherná anjelská tvár a inteligencia. K spolužiakom bol prívetivý, ale od všetkých si udržiaval odstup, zvlášť od dievčat; moje filozofické nasadenie však jeho rezervovanosť prekonalo. Viedli sme dlhé rozhovory a okrem otázky existencie Boha sme sa takmer na všetkom zhodli.
Pascal neznášal verejné prostredie, knižnice a bistrá, a tak som sa chodila učiť k nemu domov. Býval s otcom a so sestrou v byte podobnom nášmu; sklamala ma obyčajnosť jeho izby. Po absolvovaní Collège Adelaïde som nadobudla pocit, že mladí ľudia tvoria akési tajomné bratstvo, zdali sa mi oveľa zasvätenejší do tajomstiev života. Na rozdiel odo mňa. No nábytok v Pascalovej izbe, jeho knihy, kríž zo slonoviny a reprodukcia maľby El Greca dokazovali, že sa odo mňa a Andrée v ničom neodlišuje. Už dlho mohol chodiť sám večer von a čítať si, čo chce, ale rýchlo som pochopila, že naše obzory sú podobne obmedzené. Vychovala ho cirkevná inštitúcia, na ktorej učil jeho otec, a zaujímal sa len o rodinu a štúdium. Najviac na svete som túžila odísť z rodičovského domu a zarážalo ma, ako sa v ňom on cíti pohodlne. Zvykol pokrútiť hlavou so slovami: „Nikdy nebudem šťastnejší ako teraz,“ ktoré vyslovil nostalgickým tónom oveľa staršieho človeka spomínajúceho na svoju mladosť. Vravel, že jeho otec je výnimočný muž. Oženil sa neskoro po období náročnej mladosti a v päťdesiatke ovdovel, zostalo mu desaťročné dievčatko a niekoľkomesačné bábätko; úplne sa im obetoval. Svoju sestru Pascal považoval za sväticu. Snúbenec jej zahynul vo vojne a rozhodla sa nikdy nevydať. Gaštanové vlasy zviazané do uzla odhaľovali jej vysoké čelo vzbudzujúce rešpekt. Mala bledú pleť, hlboké oči a chrapľavý smiech, nosila tmavé šaty vždy toho istého strohého elegantného štýlu s vysokým bielym golierikom. Dohliadala na bratovo vzdelávanie a snažila sa ho nasmerovať do seminára. Podozrievala som ju, že si píše denník a predstavuje si, že je ďalšia Eugénie de Guérin. Keď začervenanými hrubými prstami štopkala ponožky, určite si recitovala Verlaina: pokorný život v nudnej a ľahkej práci. Dobrý syn, dobrý kresťan, dobrý študent – Pascal mi pripadal až priveľmi vzorný; občas naozaj pripomínal seminaristu, ktorý utiekol z kláštora. V množstve vecí som ho rozčuľovala. Napriek tomu náš vzťah pretrval, aj keď som si neskôr našla zaujímavejších priateľov. Práve on ma sprevádzal ku Gallardovcom na oslavu Malouiných zásnub.
Poslušne navštevujúc Napoleonov hrob, ovoniavajúc kvety v Parc de Bagatelle, ochutnávajúc vlašský šalát v landeských lesoch, Malou – ktorá poznala naspamäť libretá Carmen, Manon a Lakmé – si konečne našla manžela. Od jej dvadsiatych piatych narodenín jej matka každý deň opakovala: „Choď do kláštora alebo si nájdi manžela; nevydať sa nie je poslanie.“ Raz večer, keď odchádzali do opery, pani Gallardová vyhlásila: „Toto je tvoja posledná šanca – ber alebo nechaj tak; nabudúce už so mnou pôjde Andrée.“ Malou vtedy súhlasila, že sa vydá za štyridsaťročného vdovca s dvomi dcérami. Pri tejto príležitosti sa konalo tanečné matiné. Andrée naliehala, aby som prišla. Obliekla som si šaty zo sivého hodvábneho džerseja, zdedené po sesternici, ktorá vstúpila do kláštora, a s Pascalom sme sa stretli pred domom Gallardovcov.
Pán Gallard za uplynulých päť rokov významne postúpil, a tak teraz bývali v luxusnom byte na Rue Marbeuf. Takmer vôbec som tam nechodila. Pani Gallardová ma pozdravila na pol úst; už dávno sa so mnou nevítala bozkom na líce a neunúvala sa na mňa ani usmiať. Pascala, naopak, privítali veľmi srdečne; vo všeobecnosti sa ženám páčil svojím prenikavým, no zároveň rezervovaným pohľadom. Andrée mu venovala bežný úsmev, pod očami mala kruhy a ja som premýšľala, či neplakala. „Ak sa chcete prepudrovať, v mojej izbe nájdete všetko potrebné,“ povedala. Bolo to nenápadné znamenie. Gallardovci povoľovali dcéram používať púder na tvár, zatiaľ čo moja matka, jej sestry a priateľky to odsudzovali. „Mejkap ničí pleť,“ opakovali. So sestrami sme si často hovorili, že vzhľadom na stav ich pleti sa im táto opatrnosť zjavne nevyplatila.
Prešla som si pudrenkou po tvári, učesala si nie príliš dômyselne ostrihané vlasy a vrátila som sa do salónu. Mladí tancovali a staršie ženy sa sentimentálne prizerali. Nebol to príjemný pohľad. V tafte a saténe príliš výrazných či sladkých farieb, v šatách s lodičkovými výstrihmi a nevhodným riasením nevyzerali mladé kresťanky vôbec dobre a bolo zrejmé, že sú vedené k tomu, aby na svoje telá zabúdali. Len na Andrée bol príjemný pohľad: mala lesklé vlasy, žiarivé nechty, na sebe pekné tmavomodré hodvábne šaty a topánky na opätku. No napriek červenkastému púdru, ktorým zdôrazňovala svoj zdravý výzor, vyzerala unavená.
„To je také smutné!“ povedala som Pascalovi.
„Čo?“
„Toto všetko!“
„Ale nie!“ odvetil veselo. Pascal nebol taký prísny ako ja a ani sa tak veľmi pre niečo nenadchýnal. Tvrdil, že v každom je niečo, čo možno milovať, a ľudia ho preto mali radi: pred jeho zrakom sa každý cítil hodný lásky.
Vyzval ma do tanca a potom som si zatancovala aj s ostatnými. Všetci boli škaredí, nemala som im čo povedať a ani oni mne. Bolo tam horúco, nudila som sa. Pohľadom som stále sledovala Andrée. Usmievala sa rovnako na všetkých svojich tanečných partnerov, staré dámy zdravila pukerlíkmi, ktoré na môj vkus robila až príliš dobre. Nepáčilo sa mi, že úlohu mladej ženy v spoločnosti hrá tak dokonale. Dovolí, aby ju vydali tak ako jej sestru? premýšľala som s miernou úzkosťou. Pred niekoľkými mesiacmi stretla v Biarritzi Bernarda. Sedel za volantom dlhého bledomodrého auta, mal na sebe biely oblek a na rukách prstene, vedľa neho sedela pekná blondínka zjavne s nie veľmi dobrou povesťou. Podali si ruku, ale nemali si čo povedať. „Matka mala pravdu: nehodili sme sa k sebe,“ povedala mi Andrée. Možnože by to dopadlo inak, keby ich neodlúčili, napadlo mi, alebo aj nie. V každom prípade Andrée od tohto stretnutia o láske rozprávala s trpkosťou v hlase.
Medzi dvomi tancami sa mi k nej podarilo dostať. „Mohli by sme sa na päť minút porozprávať?“
Dotkla sa spánku; pravdepodobne ju bolela hlava, ako sa v tom čase stávalo často. „Stretneme sa na schodoch na najvyššom poschodí. Nejako sa vytratím.“ Pozrela sa na dvojice, ktoré sa začínali párovať. „Matky nám nedovolia chodiť na prechádzky s mladými mužmi, ale keď nás spolu vidia tancovať, smejú sa, naivky!“
Andrée často nahlas hovorila veci, ktoré som si sotva vedela sformulovať v duchu. Samozrejme, dobré kresťanky by sa mali znepokojovať nad tým, ako sa ich cudné, začervenané dcéry strácajú v mužskom náručí. Ako som len neznášala hodiny tanca, keď som mala pätnásť! Cítila som neopísateľnú nevoľnosť pripomínajúcu pálenie záhy, únavu a smútok, pričom som netušila, prečo sa mi to deje. Odkedy som to pochopila, tancu som sa vyhýbala. Zdalo sa mi nerozumné a urážlivé, aby prvý okoloidúci svojím dotykom narúšal moje duševné rozpoloženie. No väčšina týchto mladých panien bola nepochybne naivnejšia než ja alebo mala menej sebaúcty. Keď som o tom premýšľala, začalo mi byť nepríjemné dívať sa na ne. A Andrée? napadlo mi. Svojím cynizmom ma často nútila klásť si otázky, ktoré ma pohoršovali, len čo som si na ne odpovedala.
Andrée za mnou prišla na schodisko a sadli sme si na podestu. „Je milé trochu si odpočinúť!“ povedala.
„Bolí vás hlava?“
„Áno.“ Usmiala sa. „Možno z tej zmesi, čo som si dala ráno. Zvyčajne na prebudenie pijem kávu alebo biele víno, no dnes som si dala oboje.“
„Kávu s vínom?“
„Nebolo to úplne strašné. Naozaj ma to prebralo.“ Andrée sa prestala usmievať. „Celú noc som nespala. Som taká smutná pre Malou!“ Andrée si so sestrou nikdy veľmi nerozumela, ale ľudské nešťastie si brala k srdcu. „Chuderka Malou!“ hovorila. „Dva dni sa radila s priateľkami a všetky jej povedali, aby súhlasila. Najmä Guite.“ Andrée sa zachichotala. „Guite tvrdí, že keď máte dvadsaťosem, je neprípustné spávať sama.“
„A spávať s mužom, ktorého nemilujete, je prípustnejšie?“ usmiala som sa. „Guite stále verí na lásku na prvý manželský sľub?“
„Predpokladám, že áno,“ odvetila Andrée. Nervózne sa pohrávala so zlatou retiazkou na krku, z ktorej jej viseli medailóniky. „Nie je to také jednoduché. Vy… vy si nájdete prácu, budete užitočná aj bez vydaja. Ale zbytočná stará panna ako Guite? To nie je dobré.“
Často som si sebecky blahoželala, že boľševici a nedostatok šťastia môjho otca zruinovali; bola som nútená pracovať, takže sa ma netýkali problémy, ktoré mučili Andrée.
„Skutočne vám zakázali ísť na agrégation?“
„Je to vylúčené. Na budúci rok sa tu stretneme na mojej oslave.“
„Naozaj sa vás matka pokúsi vydať?“
Andrée potiahla nosom. „Myslím si, že už s tým začala, jeden študentík z polytechniky sa ma stále vypytuje, čo mám rada. Povedala som mu, že snívam o kaviári, drahých šatách a nočných kluboch a že môj typ muža vyzerá ako Louis Jouvet.“
„Veril vám?“
„V každom prípade sa zatváril znepokojene.“
Ešte pár minút sme sa rozprávali a potom sa Andrée pozrela na hodinky.
„Musím sa tam vrátiť.“
Neznášala som ten jej zlatý otrocký náramok. Keď sme si čítali v knižnici v príjemnom svetle zelených lámp alebo sme sa prechádzali po Luxemburských záhradách, Andrée sa často pozrela na svoje hodinky a v panike sa rozbehla so slovami: „Musím už ísť, meškám.“ Stále mala nejaké povinnosti: matka jej nakladala domáce práce a ona ich vykonávala s horlivosťou skutočnej kajúcničky. Vzala si do hlavy, že bude matku milovať, a ak ju neposlúchne, nebude to jej chyba. Krátko po mojej návšteve Béthary – Andrée mala len pätnásť – ju pani Gallardová zasvätila do tajov mechaniky lásky tak detailne a kruto, že sa pri spomienke na ich rozhovor striasla. Potom jej s pokojným srdcom povolila čítať Lukrécia, Boccaccia a Rabelaisa; pani Gallardová bola taká dobrá kresťanka, že ju tieto šťavnaté až obscénne tituly neznepokojovali, no kategoricky odsudzovala tie, v ktorých sa podľa nej nesprávne prezentovala katolícka viera a morálka. Keď Andrée prichytila pri čítaní Claudela, Mauriaca či Bernanosa, odporučila jej knihy cirkevných otcov. Bola presvedčená, že mám na jej dcéru zhubný vplyv, a snažila sa zakázať jej stretávať sa so mnou. S podporou rozhľadeného poradcu to však Andrée dokázala ustáť. Ale aby jej matka odpustila štúdium, knihy a naše priateľstvo, snažila sa vzorne plniť to, čomu pani Gallardová hovorila spoločenské povinnosti. Preto Andrée tak často bolievala hlava; cez deň si sotva našla čas cvičiť na husliach; večery si vyhradila na štúdium, a hoci sa učila ľahko, bývala nevyspatá.
Pascal ju často brával von tancovať. Raz, keď ma odprevádzal domov, veľmi vážne vyhlásil: „Vaša priateľka je milá. Často som vás videl spolu na Sorbone, prečo ste nás nezoznámili?“
„Nenapadlo mi to,“ odvetila som.
„Rád by som sa s ňou znovu stretol.“
„To nie je problém.“
Prekvapilo ma, že ho Andrée zaujala; k ženám bol priateľský tak ako k mužom, možno dokonca trochu viac, ale čas strávený s nimi si tak veľmi nevážil. Napriek svojej univerzálnej dobrosrdečnosti nenadväzoval vzťahy ľahko. Pokiaľ ide o Andrée, novým tváram nedôverovala. Ako dospievala, s pohoršením objavovala priepasť, ktorá delila učenie Písma od vypočítavého, sebeckého, malicherného správania konformistov, ktorí ho hlásali. Od ich pokrytectva si udržiavala odstup zdravou dávkou cynizmu. Verila mi, keď som jej povedala, že Pascal je veľmi inteligentný, ale hoci neznášala hlúposť, inteligenciu nijako nepreceňovala. „Načo je to dobré?“ pýtala sa podráždene. Neviem vlastne, čo chcela, ale všetky uznávané hodnoty zatracovala s rovnakým skepticizmom. Ak ju očaril nejaký umelec, spisovateľ alebo herec, vždy to bolo z úplne nečakaných dôvodov; oceňovala ich povrchné, ak nie rovno pochybné kvality. Jouvet si ju podmanil v úlohe opilca natoľko, že si v izbe na stenu zavesila jeho fotografiu; takéto nadchýnanie sa bolo predovšetkým rukavicou hodenou falošným cnostiam „slušných ľudí“, ktorých nebrala vážne. Ale zdalo sa, že nie je ironická, keď mi o Pascalovi povedala, že jej pripadá veľmi sympatický.
[…]
preklad Kamila Laudová
Viac o knihe Nerozlučné a jej autorke Simone de Beauvoir nájdete na stránke Inaque.