Vychádza kniha stĺpčekov, ktoré Elena Ferrante písala každý týždeň pre britský denník Guardian.
Priateľky a známe
28. apríl 2018
Už sa mi párkrát stalo, že ma označili za dobrú priateľku. Potešilo ma to a neodvážila som sa povedať, že nezvyknem dávať pred slovo „priateľka“ prídavné mená, ktoré by odkazovali na nejakú citovú hierarchiu či stupeň dôvery. Vnímam ich ako nadbytočné. Nikdy by som napríklad nepovedala: to je moja najlepšia priateľka. Musela by som z toho predsa vyvodiť, že mám aj priateľky, ktoré mám menej rada, ďalšie, ktorým veľmi nedôverujem, ďalšie, s ktorými nie som až taká spriaznená. Ale keby som to urobila, asi by som sa samej seba spýtala: prečo sa považujem za ich priateľku, prečo ich považujem za svoje priateľky? Výraz „priateľka“ nie je v prítomnosti hierarchií tohto druhu priliehavý. Možno musíme vziať na vedomie, že zlá priateľka, nedôveryhodná priateľka a priateľka, s ktorou nie sme veľmi spriaznené, v skutočnosti nie sú priateľky. Možno, aby sme si to vyjasnili, hoci je to bolestivé, sa musíme naučiť hovoriť nie „priateľka“, ale „známa, s ktorou sa stretávam, s ktorou som sa stretávala“. Problémom je, že v každodennom živote sa len ťažko pustíme týmto smerom. Utešuje nás, ak máme veľa priateliek, cítime sa vďaka tomu obľúbené, milované, menej osamelé. A preto voláme priateľkami známe, s ktorými nemáme skoro nič spoločné, ale príležitostne nám pomôžu zaplniť prázdno, stráviť popoludnie v kaviarni, vypiť si pohárik, baviac sa o tom aj onom. Čo na tom, že ich pri prvej príležitosti označíme za klebetné, zádrapčivé, urážlivé, zmije. Ide o to, že priateľka je vzácna ako pravá láska. Talianske slovo amicizia – „priateľstvo“ – má ten istý základ ako sloveso amare – „milovať“ – a nie náhodou je priateľský vzťah rovnako bohatý, spletitý, protirečivý a rozporuplný ako ľúbostný cit. Môžem povedať, aspoň čo sa mňa týka, a bez strachu z preháňania, že láska k priateľke sa mi vždy zdala veľmi podobnej podstaty ako láska k najdôležitejšiemu mužovi môjho života. V čom spočíva rozdiel? V sexe. A nie je to 
zanedbateľný rozdiel. Priateľstvo nie je neprestajne ohrozované sexuálnymi praktikami, tým, aké je nebezpečné miešať vysoké city s narážaním tiel, ktoré chcú poskytnúť a dopriať si rozkoš. Je pravda, že dnes, pokiaľ viem, je čoraz rozšírenejšie sexuálne priateľstvo. Ide o hru, ktorá sa snaží udržať na uzde prenikavú silu lásky, ako aj oklieštený rituál sexu. Nejaký čas sa poznajú, veria si viac než neznámym, idú do baru, do reštaurácie, do kina, súložia. Ale opäť by som nepovedala, že ide o sex medzi priateľmi. Tak ako sú zriedkavé veľké lásky a početní milenci, tak sú zriedkaví aj priatelia a početní známi, s ktorými prípadne skončíme z času na čas v posteli.
Čierna obloha
29. december 2018
Ako dieťa som milovala búrky a aj ako dospelá som vždy pociťovala príjemné vzrušenie pred čiernou oblohou, bleskami, hromami, šumom vody, mlákami, vôňou vlhkej látky. Prirodzene, mám veľmi rada pekné dni, ale vôňa, ktorá predchádza dažďu, má pre mňa čosi navyše. Moja matka ma pri každej hrozbe búrky napomínala, bála sa, aby som neprechladla, zahaľovala ma, až som sa dusila, robila si starosti o mokré nohy. Ja som však snívala, že sa budem nohami čvachtať v jarčekoch, chcela som cítiť vlasy nalepené na hlave, kvapky, ktoré stekajú do očí. Ako dieťa a dospievajúca som dážď vnímala ako prísľub dobrodružstiev, vystavenie tela živlom, výzvu proti nafúknutej a hrozivej oblohe. A stala sa zo mňa jedna z tých žien, ktoré majú veľmi rady jar a ostávajú veľa na slnku, ale – čo je menej časté – zbožňujú tiež jeseň a dokonca aj príchod zimy. Skrátka, chcem povedať, že som sa nikdy netrápila pre atmosférické zmeny: teplo, dusno, vietor, dážď, sneh, ľad, čím viac som bola vonku, tým lepšie. Počasie jednotlivých ročných období sa príjemne točilo v kruhu ako rozradostený pes, ktorý naháňa vlastný chvost. Potom som pred pár desaťročiami začala zo zvedavosti čítať o klimatických zmenách. Spočiatku mi to pripadalo ako spiatočnícky katastrofizmus: koncentrácia skleníkových plynov, globálne otepľovanie, stúpajúca teplota oceánov, topiace sa ľadovce, koniec sveta na obzore. Čítala som svojím zvyčajným spôsobom: pre radosť z porozumenia a aby som si spravila názor, ale aj aby som fantazírovala. V skutočnosti som málo chápala a ešte menej fantazírovala. Je možné, že medzi všetkými katastrofami vyvolanými ľuďmi je aj definitívne zničenie planéty? Je možné, že živočích človek, tento nekonečne malý kúsok prírody, dokázal v priebehu svojich krátkych dejín nezvratne pokaziť všetko ostatné? Ako dievča som sa naučila, že hoci je pokrok neobmedzený, z jeho plodov sa teší len pár jedincov, a že stačí zmeniť spôsob produkcie a spotreby, aby sme ich spravodlivo rozdelili. A veci, ktoré sa na-učíme ako veľmi mladí, je ťažké pozmeniť. Tak som sa na nejaký čas upokojila, prijmúc názor, že klimatické zmeny tu vždy boli a s týmito poslednými konanie človeka takmer vôbec nesúvisí. Úplná hlúposť, keď som ďalej študovala, oľutovala som to. A teraz som sa rovnako ako všetci tí, čo si s námahou vydobyli nový pohľad, stala posadnutou a všetkým svojim priateľom a príbuzným neustále opakujem: hladina mora stúpla, ľadovce sa roztápajú, koncentrácia skleníkových plynov rastie, atmosféra sa oteplila a je to naša vina, vina spôsobu života a produkcie, ktoré nám boli vnútené, treba to hneď zmeniť. Ale najmä sa vytratilo moje ľahkovážne potešenie z ročných období. Teraz už neznášam tieto večné letá, bojím sa tropického tepla, ktoré sa začína skoro a nechce nikdy skončiť. A desí ma čierna obloha, z ktorej sa leje ako z vodopádu, meniaca cesty na korytá riek a pochovávajúca ľudí a predmety pod bahnom.
Viac o knihe Náhodné úvahy a jej autorke Elene Ferrante nájdete na stránke Inaque.